Dokonalý človek sa preto musí utiahnuť zo spoločnosti, aby našiel v mlčaní a jednoduchom živote znovu harmonický pokoj.



JUDAIZMUS
Judaizmus, alebo židovské náboženstvo, vzniklo pôvodne v Ázii, ale dnes sú príslušníci tohoto náboženstva iba v Izraeli.
Náboženstvo vzniklo v Jeruzaleme, kolíske troch svetových náboženstiev: islamu, kresťanstva a judaizmu. Po celé storočia doprevádzali Židov predsudky, ktoré tvrdili, že sú moralistický, obmedzený a slepo dodržiavajú zákony. Nový zákon to tiež podporuje. Pritom sa prehliada, že niektoré skutočnosti sú v evanieliách vykreslené karikaturisticky. Dvanásť izraelských kmeňov v Kanaáne sa síce presadilo proti domácemu náboženstvu, ale ohrozovali ich Filištínci. Pri tomto vonkajšom ohrození sa postupne vyvíjalo národné povedomie Izraelitov, posilňované jednotným monoteistickým náboženstvom, ktoré sa podstatne odlišovalo od náboženských predstáv v okolitých krajinách. Okolo roku 1012 pred Kr. sa dvanásť kmeňov spojilo a pod vedením svojho prvého kráľa Saula utvorili jednotný štát. Saulov syn a nástupca Dávid založil roku 1004 pred Kr. prvú židovskú ríšu. Nová kráľovská ríša mala centrálnu správu, žoldnierske vojsko a rozvinula rozsiahlu stavebnú činnosť. Tieto kroky si vyžadovali vysoké dane. V tom čase vznikli prvé časti Starého zákona, ktoré informovali o izraelských dejinách a zmluve Židov s bohom Jahvem. V centre židovskej viery stojí príkaz „ Počuj, Izrael, Hospodin je Boh, Hospodin jediný. Budeš milovať Hospodina, svojho Boha, celým srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou.“ Ako Šema Jisra´el ukazuje toto najstaršie vyznanie viery stredobod židovskej teológie: výlučnou vierou v jedného Boha – a úplné plnenie jeho prikázaní nielen rozumom, ale i srdcom, dušou a silou. Tento vysoký nárok nie je žiadnou teologicky vyvinutou konštrukciou, ale výsledkom viacerých skúseností, ktoré izraelský ľud vo svojich dejinách spravil s Bohom.
Po usadení mnohých kmeňov v Palestíne sa tieto zlúčili v národ Izrael, ktorý svoj osud nevysvetľuje ako výsledok politických procesov, ale ako Boží zásah. Správy o sčasti pokojnom a sčasti vojnovom osídlení „zasľúbenej zeme“ boli zbierané po dobu piatich storočí a umelecky zhrnuté do celkového prehľadu, ktorého dôvera vo vieru tvorí dodnes židovskú a kresťanskú bibliu. Odvážny odchod praotca Abraháma z krajiny Ur, potom exodus z egyptského otrotctva, panovanie kráľov Šalamúna a Dávida – tieto udalosti by zo židovského hľadiska neboli možné bez Božieho zásahu.