Boh svojmu národu pomáhal pomocou zázrakov, a to ako v politických tak i v osobných záležitostiach: na tyranského faróna zoslal sedem rán, jeho vojsko nechal utopiť v mori, manželov Abraháma a Sáru obdaril i vo vysokom veku deťmi a v bezvýchodiskových situáciách ukazoval izraelskému ľudu cestu prostredníctvom snov.
Akú inú voľbu teda mal izraelský ľud než veriť v Boha a bojovať proti všetkým mdlobám, ktoré vyžadujú, aby sa im človek klaňal ako k Bohu? I veľké katastrofy príjmal Izrael ako spravodlivý Boží trest za neposlušnosť národa: vysídlenie celej židovskej hornej vrstvy kráľom Nabúkadnezarom v roku 587 pred Kr. do Babylónie bolo dôsledkom slabej viery Židov v ich Boha, ktorá bola už dlho predmetom nárekov prorokov. Zmluvu, ktorú s nimi Boh uzavrel na Sinaji, nakoniec porušili nedodržiavaním jeho prikázaní. Toto je jednoznačne napísané ako v Žalmoch, tak i v Knihe Jób.
Aby bolo možné obstáť pred Bohom, je dôležité dodržiavať nielen desať prikázaní ( dekalog ), ale taktiež nespočetné množstvo príkazov a zákazov zozbieraných v piatich knihách Mojžišových ( tóra ), zvlášť v knihe tretej, štvrtej a piatej. Predovšetkým piata kniha Mojžišova, Deuteronominum, neustále opakuje varovania pred ostatnými bohmi. Hospodin je jediný a jeden. On svoj ľud zachránil a chce byť uctievaný na mieste, ktoré si sám vyvolí. Židia vzťahujú tento príkaz na Jeruzalem. Patria k tomu tiež predpisy týkajúce sa modlitieb a oblečenia, výzva k odpočinku behom šabatu, rovnako ako zákaz jesť niektoré jedlá, napríklad bravčové mäso. Život Žida je zariadený predovšetkým prikázaním lásky k blížnym, ďalej pokynmi pre styk medzi mužom a ženou a medzi deťmi a starými ľuďmi.
Napriek tomu existoval i v dobe Ježiša spor o správny výklad zákona, ktorý na niektorých miestach nie je jednoznačný. Rabíni, židovskí učitelia, zastupovali rôzne smery a súperili medzi sebou. Najvýznamnejšími boli na prelome letopočtu školy jeruzalemských rabínov Šammaja a Hilléla. Zatiaľ čo Šammaj neuznával žiadne odchýlky od zákona, bol Hillél zástanca zhovievavejšieho výkladu. Nešlo mu o jednotlivosti, ale hlbší význam Božieho slova. Vychádzal pritom z presvedčenia, že Boha nie je možné popísať s univerzálnou platnosťou – každý jedinec prežíva svoje stretnutie s Bohom inak. Podstatu Hillélovho pôsobenia dobre vystihuje anekdotická legenda, podľa ktorej pohanovi, ktorý chcel prestúpiť na judaistickú vieru, pripomenul Hillél slová tretej Mojžišovej knihy, 19,18: „...budeš milovať blížneho svojho ako seba samého – to je celá tóra a to je ostatný výklad: choď a študuj!“

ŠINTOIZMUS
Šintoizmus je prastaré japonské náboženstvo, ktoré vzniklo už v rannom období rodového zriadenia.
Pôvodné náboženstvo dostalo pomenovanie až koncom šiesteho storočia. Nazvali ho šintó, čo v doslovnom preklade znamená cesta bohov. Pre šintoizmus je charakteristické uctievanie prírodných javov, ku ktorému sa neskôr pripojil kult predkov. Šintoizmus nie je učenie, ale len mytológia a zvyky. Najvyšším božstvom v japonskom panteóne je bohyňa slnka Amaterasu.