Svojimi skutkami i slovami ovplyvnili tisíce ľudí, pochopili však ľudia ich skúsenosť? A na strane druhej, je možné slová ako nirvána alebo spása sprostredkovať okoliu, keď sa často za nimi skrýva niečo nepostihnuteľné, ľudským jazykom neopísateľné?

Niekde v strede medzi Kristom a Budhom sa nachádza pojem utrpenie a každý z nich sa s ním vysporiadáva po svojom. Budha individuálne, chápajúc odkiaľ utrpenie prichádza a čo je jeho pôvodom. Kristus, zdá sa, že niekedy utrpenie až priťahuje, pomáha, lieči, kriesi z mŕtvych a nakoniec sám trpí a má to celospoločenský i historický dopad. Ak začneme porovnávať kresťanstvo s budhizmom prídeme na mnoho spoločných vecí. Napríklad etické príkazy ako nezabíjať, nekradnúť, neklamať alebo nesmilniť sa tu vyskytujú v rovnakom význame. Tiež prídeme na to, že obaja zakladatelia boli potulnými kazateľmi, boli chudobní, bez domova a rovnako vo svojich životoch prešli zásadným obratom, ktorý ich pohol k zvestovaniu svojich skúseností.

Obaja používajú bežný jazyk, zrozumiteľný širokým vrstvám ľudí – stredoindoárijský dialekt a ľudovú aramejštinu a to čo vyslovili, či už v ľahko zapamätateľných výrokoch, v krátkych príbehoch alebo podobenstvách z bežného života bolo spísané až po ich odchode na večnosť.

Obaja považujú žiadostivosť a túžbu po moci za veľké pokušenie, ako veľkú prekážku na ceste k nirváne alebo k spáse.

Podobne ako Budha i Kristus bol v opozícii k už existujúcej náboženskej tradícii, ku kňazom, ktorí nemali pochopenie pre trpiaci ľud. A tiež sa u oboch stretávame s prvými učeníkmi i väčšou skupinou nasledovníkov. To znamená, že obaja vystupujú ako učitelia, ale i ako autority, no neopierajú sa o svoju školskú vzdelanosť, ale o svoje mimoriadne skúsenosti s tým, čo videli a zažili. Potom obaja prichádzajú s niečím ako so zvesťou – Dharmou (Zákonom) alebo Evanjeliom (Radostnou správou), ktorá od človeka požaduje zmenu myslenia, ale i vieru, dôveru. Vo svojej zvesti vychádzajú z pominuteľnosti sveta, z nestálosti všetkých vecí, zo slepoty a bláznovstva človeka, z jeho zaslepenosti do veci svetských, ale i jeho nelásky voči blížnym. A obaja vidia príčinu v ľudskom egocentrizme, v ľudských žiadostiach a túžbach. Za východisko pokladajú vnútorný obrat, náboženskú skúsenosť ako cestu k vykúpeniu, a tá ma viesť medzi dvoma extrémami – medzi zmyslovou radosťou a sebatríznením, medzi hedonizmom a asketizmom. Táto cesta má doviesť človeka k nezištnej obetavosti voči blížnym a v konečnom dôsledku k Bohu alebo k nirváne.

V čom sa odlišuje Budha a Kristus? Rozdiel je tu v ponímaní sveta i v ich pôvode.
Spomínali sme, že Budha pochádzal z bohatej kniežatskej rodiny, Kristus bol syn remeselníka, teda poznal rozdiel medzi chudobou a prepychom a rozhodne musel v mladosti vedieť o živote ako takom viac ako Gautama.