Ježiš bol niečo ako majster medzi pospolitosťou učeníkov, ale nezakladal žiadny rád ani nevytváral nijaké radové pravidlá, sľuby, asketické príkazy alebo nosenie zvláštneho odevu a dodržiavanie tradícii. Svet pre Krista nebol nijakou ničotou odkiaľ by sa mohol človek stiahnuť a túto ničotnosť by mohol nahliadnuť v akte pohrúženia. Svet je pre Krista dobrým, ale človekom neustále poškodzovaným.

Kristov životný obrat alebo jeho zvláštnu skúsenosť je treba chápať ako akt vystúpenia zo skrytosti na verejnosť. Nie je to obrat v zmysle odvratu od sveta a návrat do svojho vnútra ako u Gautamu, ale je to príklon k svetu cez akýsi bezprostredný vzťah s Bohom. Kristus Ho oslovuje predsa „Abba“. Cieľom tu nie je vystúpenie z kolobehu znovuzrodení vlastnou zásluhou, ale je to akýsi vstup do dovŕšenia cez Boží súd, teda dosiahnutie milosti.

V budhizme sa takto dostávame k otázke, kto môže dosiahnuť nirvánu. Najprv sa predpokladalo, že nirvána je ponúkaná len mníchom. Hovoríme tu o Hinajáne, teda o Malom Voze, jej učenie pozostáva z niekoľkých doktrín a bolo uznané na stretnutí krátko po Gautamovej smrti. Tam sa uzniesli, že Hinajána ponúka spásu len mníchom. Postupne sa však v budhizme črtá problém práve okolo spásy, či možnosti dosiahnutia nirvány, pretože je tu upieraná táto možnosť pospolitému ľudu, teda laikom. Laici si len môžu cez svoje dobré skutky zlepšovať svoju karmu. Až keď sa laik znovuzrodí ako mních má možnosť dosiahnuť nirvánu. Tak sa tu vytvorila akási elita, elita mníchov, a na druhej strane pospolitosť, ktorej je dovolené len zlepšovať si karmu svojimi dobrými skutkami. Preto vzniká Mahajána alebo Veľký Voz. Je to mladšia forma budhistickej filozofie a kryštalizuje sa niekedy na počiatku kresťanskej éry a jej učenie otvára cestu k nirváne všetkým. Mahajánu vyznáva veľká väčšina budhistov žijúcich na severe, v Nepáli, Tibete, Vietname, Číne, Kórei a v Japonsku.
Hinajána dominuje hlavne v krajinách juhovýchodnej Ázie v Srí Lanke, Barme, Thajsku, Laose a v Kambodži. V Indii, kde budhizmus vznikol, následkom vpádu islamských dobyvateľov v 12. – 13. storočí skoro úplne zanikol, a tak sa časom z neho stáva len menšinové náboženstvo.

Kristus vo svojom učení nezastáva zákon odplaty, ktorý automaticky nasleduje po všetkých morálne významných dobrých alebo zlých skutkoch, teda nezastáva karmu, ale kladie dôraz na milosť stále odpúšťajúceho Boha za predpokladu uznania viny a hriechu človekom. Nejde tu o znovuvtelenie v inom pozemskom tele, ale ide tu o jedinečnosť ľudského života, o jeho možnosť smerovať k večnému životu.