Základne ľudské práva a slobody

Ľudské práva sú oprávnenia priznané jednotlivcovi, ktoré mu umožňujú plne využívať svoje schopnosti, inteligenciu, talent a znalosti na uspokojenie svojich záujmov, potrieb a túžob. Sú také podstatné pre dôstojnosť a autentickosť ľudskej bytosti, že by ich mala rešpektovať každá politická moc. Ich odňatím ľudská bytosť prestáva byť človekom. Ľudské práva sú priestorom slobody jednotlivca, do ktorého nesmie zasahovať štátna moc. Zásahy sú dovolené len v zákonom presne určených prípadoch a na základe zákonom stanoveného postupu. Prvými deklaráciami ľudských práv bola americká Deklarácia nezávislosti (1776) a Francúzka Deklarácia práv človeka a občana (1789).
Nový rozmach ľudských práv nastal po druhej svetovej vojne zásluhou OSN. Valné zhromaždenie OSN prialo v roku 1948 Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá sa stala východiskom pre ďalšie dokumenty, najmä Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966). Úlohou štátu je zakotviť tieto práva človeka v ústave a zákonoch ako občianske práva a zabezpečiť ich nerušené využívanie. Základné ľudské práva a slobody sa nachádzajú v 2. hlave Ústave SR. Štát ich uznáva a garantuje. Keďže ľudské práva a slobody medzinárodné spoločenstvo akceptovalo a začleňovalo do medzinárodných dokumentov len postupne, hovoríme o troch generáciách ľudských práv. 1. koniec 18. stor. (Ústava USA, Veľká Francúzka revolúcia)
Sú to práva negatívnej povahy (štát nesmie zasahovať). Sú prejavom snahy jednotlivca vymaniť sa z nadvlády a zasahovania štátu. Ide predovšetkým o osobné práva, ako je právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a právo na ochranu mena. Každý má právo vlastniť majetok. Obydlie je nedotknuteľné, zaručené je listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností i ochrana osobných údajov. Každý má právo na slobodu pohybu a pobytu, na slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a presvedčenia. Medzi práva prvej generácie patria aj politické práva, ako je sloboda prejavu a právo na informácie, petičné právo, právo pokojne sa zhromažďovať, slobodne sa združovať a zúčastňovať sa na správe verejných vecí. „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ (Ústava SR, čl.15, odsek 1)
„Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ (Ústava SR, čl.

19, odsek 2)
„Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú .. Každý má právo byť bez náboženského vyznania.“ (Ústava SR, čl. 24, odsek 1). „Právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.“ (Ústava SR, čl. 29, odsek 1, 2)
2. po druhej svetovej vojne
Sú to pozitívne práva: hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Ide hlavne o právo na prácu. Podľa Zákonníka práce občania majú právo na prácu, slobodnú voľbu zamestnania bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie, ako aj právo na ochranu proti nezamestnanosti. Právo na prácu nie je právom na zaručenú prácu a právo na zamestnanie je právom občana, ktorý chce a môže pracovať a o prácu sa skutočne uchádza. Právo na prácu je právo získať a udržať si zamestnanie. Záväzok poskytnúť prácu je záväzkom štátu. Štát však nemôže poskytnúť prácu všetkým občanom. Takto právo na prácu vyznieva skôr ako právo na to, aby štát vyvinul väčšie úsilie na poskytnutie pracovnej príležitosti. Medzi práva druhej generácie patrí aj právo na ochranu zdravia pri práci, právo na dovolenku a aj právo na vzdelanie. „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“ (Ústava SR, čl. 35, odsek 1)
„Občania majú právo na prácu.“ (Ústava SR, čl. 35, odsek 3)
3. súčasnosť
Tieto práva nezodpovedajú podmienkam potrebným na zadefinovanie ľudských práv. Sú skôr ideálmi, o presadenie ktorých ešte len bojujeme. Patrí sem právo na mier, na ochranu životného prostredia, právo na prírodné zdroje, harmonický vývoj kultúr, právo národov na sebaurčenie, ochrana národnostných menšín. Základné ľudské práva sú neodňatelné, nezrušiteľné, nepremlčateľné a nescudziteľné. Subjekt ľudských práv môže byť všeobecný alebo špeciálny. Napr. fyzická osoba, občan, zamestnanec, cudzinec. Ľudské práva sa rozdeľujú podľa toho, čo upravujú:
1. základné ľudské práva
Priznávajú sa každému – spôsobilosť na právo. Spôsobilosť na právne úkony – 18 rokov, ale dá sa získať aj uzavretím manželstva (od 16 rokov).
Patrí sem napr. právo na život (trest smrti je ústavne zakázaný, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením), právo na osobnú slobodu a na súkromie, domová sloboda, listové tajomstvo, zákaz nútených prác, vlastnícke právo, sloboda pohybu a pobytu, .. 2. politické práva
Právo zúčastňovať sa na veciach verejných.

Sloboda prejavu, zákaz cenzúry, petičné právo, právo slobodne sa zhromažďovať a združovať, právo zúčastniť sa referenda. Volebné právo: aktívne – právo voliť (št. občianstvo a 18 rokov)
pasívne – právo byť volený (NR -21 rokov, prezident - 40 rokov, poslanec obec. zastup. -18 rokov, starosta -25 rokov)
Právo na odpor a revolúciu – proti všetkému čo by zabraňovalo demokracii, ak nefungujú normálne orgány.
3. práva národnostných menšín a etnických skupín
Národnostná menšina – skupina občanov, ktorí majú inú národnosť ako väčšinový národ.
Každý si môže zvoliť svoju národnosť. Právo na všestranný rozvoj, na vzdelanie v ich jazyku, právo používať svoj jazyk v úradnom styku, osvojiť si štátny jazyk, právo na všestranný rozvoj.
4. hospodárske, sociálne a kultúrne práva
Právo na prácu, slobodnú voľbu povolania, spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, združovanie sa v odboroch, primerané hmotné zabezpečenie v starobe a chorobe, ochrana zdravia, vzdelanie, slobodu vedeckého bádania.
5. právo na ochranu životného prostredia a ochranu kultúrneho dedičstva
Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
6. právo na súdnu a inú právnu ochranu
Každý má právo domáhať sa ochrany na nezávislom a nestrannom súde. - ústavný súd
- všeobecné súdy – okresné, krajské, najvyšší + vojenské súdy
Právo na obhajobu a tlmočníka.
Zákaz retroaktivity (spätnej účinnosti).
Nemožno niekoho odsúdiť dvakrát za tú istú vec. Žiaden trestný čin bez zákona.
Právo na azyl – len cudzinec.

Ochrana ľudských práv
Na ochranu jednotlivca pred porušovaním ľudských práv a základných slobôd sa vytvorila celá sústava prostriedkov. Členíme ich na vnútroštátne a medzinárodné. Vnútroštátne sú kontrolné mechanizmy politickej moci, nezávislé súdnictvo, výchova a vzdelávanie v oblasti ľudských práv atď. Vo vyše päťdesiatich štátoch sveta pôsobí ako ochranca ľudských práv aj ombudsman. Toto staré švédske slovo označuje vysokého úradníka, ktorý vedie úrad na ochranu práv a slobôd. Je to nezávislý štátny orgán na kontrolu výkonu štátnej moci, ustanovený na základe ústavy alebo zákona, s právomocou z vlastnej iniciatívy alebo prostredníctvom sťažností občanov prešetrovať nezákonnosť a neústavnosť, porušovanie práv a slobôd. Po prešetrení signalizuje príslušným orgánom zistené nedostatky, navrhuje konkrétne opatrenia a vydáva výročné správy. Právomoc ombudsmana sa uplatňuje najmä v oblasti práv a slobôd jednotlivca a v oblasti sprostredkovania parlamentnej kontroly nad postupom vlády, iných orgánov verejnej správy, jej pracovníkov.

Základnou úlohou každého demokratického štátu je chrániť ľudské práva v súlade s medzinárodným štandardom. Medzinárodný štandard ľudských práv určujú tie základné ľudské práva a slobody, ktoré sú obsiahnuté v univerzálnych medzinárodných dokumentoch regionálneho charakteru. Až keď jednotlivec vyčerpá všetky vnútroštátne možnosti ochrany ľudských práv, môže sa uchýliť k regionálnemu (napr. Americký dohovor o ľudských právach (Costa-Rica 1969), Africká charta ľudských práv a národov (Nairobi 1981)) alebo medzinárodnému systému ich ochrany. Vývoj ochrany ľudských práv
Internacionalizácia problému ľudských práv, t.j. chápanie ľudských práv ako medzinárodného problému, ktorého riešením sa zaoberá medzinárodné spoločenstvo, sa presadila až po druhej svetovej vojne. Dovtedy boli výlučnými subjektami medzinárodného práva štáty.
Medzníkmi na ceste k medzinárodnej úprave ľudských práv a ich ochrany sa stali Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN (1948), Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím 1950), Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966). Svoju úlohu zohral aj helsinský proces (1975) a vytvorenie EU (1993).
Univerzálny systém ochrany ľudských práv predstavuje OSN a jej orgány, najmä Výbor OSN pre ľudské práva, Medzinárodná organizácia práce a UNESCO. Európsky systém ochrany ľudských práv predstavuje Rada Európy s Európskou komisiou pre ľudské práva, Výborom ministrov a Európskym súdom pre ľudské práva.