Príčinou revolučných zmien je vždy rozpor výrobných síl a výrobných vzťahov, ktorý vzniká ako následok ich nerovnomerného vývoja – výrobné sily sa vyvíjajú v rámci nemeniacich sa výrobných vzťahov, ktoré sa tak stávajú ich brzdou. Tento rozpor existujúca formácia nedokáže vyriešiť, preto ju revolučnou zmenou nahradí iná formácia. Dochádza tak k zmene základne i nadstavby. Takýto vývoj Marx pokladal za objektívnu zákonitosť, nezávislú od názorov a ideológii, ktorými si ľudia uvedomujú a uskutočňujú. Rozpor výrobných síl a výrobných vzťahov sa podľa Marxa prejavuje najmä v antagonizme (nezmieriteľnom protirečení) dvoch hlavných spoločenských tried existujúcich v každej formácii (otrokov a otrokárov, poddaných a feudálov, proletariátu a buržoázie), ktoré vedú triedny boj, pretože každá z nich obhajuje vlastný záujem. Triedny boj vedie k revolučnému pretvoreniu spoločnosti, k striedaniu formácií a k zániku bojujúcich tried. Vyvrcholením historického vývoja spoločnosti mala byť podľa Marxa socialistická revolúcia a jej výsledok – odstránenie tried a triedneho rozdelenia spoločnosti na vykorisťovateľov a vykorisťovaných, a teda vytvorenie beztriednej, komunistickej spoločnosti.
Čmile Durkheim (1858 - 1917) je najvýznamnejšou postavou francúzskej soc. v čase jej prudkého rozvoja na prelome 19. a 20. stor. Je tvorcom vlastnej sociologickej školy. Sociológiu budoval podľa vzoru prírodných vied, pričom nadväzoval na Comtov pozitivizmus. Podľa Durkheima soc. má mať svoj vlastný predmet i metódy skúmania. Má skúmať sociálnu realitu, ktorej prvkami sú sociálne fakty. Za sociálne fakty pokladal tie stránky sociálneho života, ktoré sú schopné vyvíjať vonkajší tlak na jednotlivcov, a zároveň majú vlastnú existenciu, nezávislú od individuálnych prejavov jednotlivcov. Sociálne fakty sú teda odlišné od biologických, či psychologických individuálnych javov. Sociálnym faktom je napr. právo, náboženstvo, jazyk, umenie, móda, obyčaje atď. Sú to fakty kolektívneho vedomia, preto ich Durkheim nazýval kolektívne predstavy, ktoré vznikajú hromadením a prelínaním sa individuálnych vedomí. Tieto kolektívne predstavy však nemožno spätne previesť na individuálne vedomie. Popri faktoch kolektívneho vedomia, ktoré Durkheim považoval za skutočnosť „ sui generis “ (svojho druhu), rozlišoval aj materiálne fakty, ktoré nazýval morfologické. Rozumel nimi stavbu a formu zložiek spoločnosti, jej štruktúru a pod. Hoci Durkheim pri skúmaní spoločnosti a jej zákonitostí vychádzal zo vzoru prírodných vied, zároveň chápal spoločnosť ako realitu osobitého druhu, ktorá sa líši od ostatných druhov reality (fyzikálnej, biologickej a pod.). Spoločnosť nie je jednoduchým súhrnom jednotlivcov, má nad nimi prevahu.