Svojimi vlastnosťami je špecifická a bohatšia, odlišuje sa od vlastností jednotlivcov, ktorí ju tvoria, podobne ako napr. chemická zlúčenina nie je len nahromadením jednotlivých prvkov, ale ich syntézou. Vnútornú súdržnosť spoločnosti podľa neho zabezpečuje sociálna solidarita. V nerozvinutých, archaických spoločnostiach to bola tzv. mechanická solidarita, založená na podobnosti jednotlivcov a ich funkcií v spoločnosti, kde individuálne charakteristiky jednotlivcov nie sú rozvinuté, a pohlcuje ich kolektív. V rozvinutých spoločnostiach existuje tzv. organická solidarita, založená na rozdielnosti, rozvinutosti individuálnych charakteristík jednotlivcov a ich vzájomnej závislosti v systéme spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú na základe deľby práce. Aj pri budovaní metodológie sociologického skúmania slúžili Durkheimovi ako vzor prírodné vedy – ich induktívna metóda (formulovanie všeobecných téz a záverov na základe zovšeobecnenia jednotlivých prípadov) a princíp pozorovateľnosti. Preto soc. mala sociálne javy skúmať objektívne, nezávisle od ich subjektu, „ ako veci“. Keďže povedzme kolektívne predstavy nemožno priamo pozorovať, musí ich soc. skúmať iba na základe toho, ako sa objektívne materiálne prejavujú (napr. príslovia umožňujú odhaliť zvyky národov, umelecké diela, ich vkus a pod.). Cieľom soc., tvrdí Durkheim, nie je iba opis sociálnych javov prostredníctvom týchto objektívnych ukazovateľov, ale stanovenie príčinných súvislostí aj zákonov.
Na základe týchto teoretických a metodologických princípov Durkheim skúmal funkcie a následky rastúcej deľby práce v spoločnosti, problematiku samovražednosti, úlohu posvätného v sociálnom živote i ďalšie sociálne javy.
Max Weber (1864 – 1920) bol nemecký historik, právnik, ekonóm a sociológ. Pri budovaní svojej sociologickej koncepcie nenadväzoval na myšlienky A. Comta, ale na dielo nemeckého filozofa Wilhelma Diltheya, podľa ktorého humanitné vedy si nemôžu brať za vzor prírodné vedy, pretože vedecké poznanie v nich musí zohľadňovať skutočnosť, že človek na rozdiel od ostatnej prírody, je vedome konajúca bytosť.
Sociológiu pokladal za vedu o sociálnom konaní jednotlivcov, pričom sociológia zaujíma iba to konanie ľudí, ktoré má pre nich istý subjektívny zmysel. Sociálne konanie obsahuje dva momenty: subjektívnu motiváciu jednotlivca, bez ktorej nemožno hovoriť o konaní, a orientáciu na iného človeka (iných ľudí), bez ktorej zasa nemožno konanie chápať ako sociálne. Všetky spoločenské výtvory, napríklad manželstvo, hospodárstvo, štát, sú podľa neho len kombináciami sociálnych konaní.