Rada Európy

Načo sú na svete vojny? Otázka na ktorú väčšina z nás odpovie, že sú zbytočnosťou. Paradoxom je, že práve vojnové konflikty sú hybnou silou politického a spoločenského vývoja. Za všetko stačí pripomenúť rozvoj ženských práv po I. svetovej vojne. Myšlienka založenia Rady Európy patrí medzi prvoradé výsledky hnutí ľudu túžiaceho po reforme spoločnosti a nastolení trvalého mieru na konci II. svetovej vojny. O štyri roky sa Rada Európy stala realitou. Dňa 5. mája 1949 bol v Ríme štatút Rady Európy podpísaný desiatimi štátmi. Zakladajúcimi štátmi sa stali Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nórsko, Spojene Kráľovstvo, Švédsko, Taliansko. Pretože štatút Rady Európy počíta s otvorením sa ďalším krajinám postupom času sa Rada Európy rozšírila o Cyprus, Fínsko, Grécko, Island, Lichtenštajnsko, Maltu, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, San Maríno, Španielsko, Švajčiarsko a Turecko. K značnému rozšíreniu Rady Európy došlo po spadnutí železnej opony. Do Rady Európy prichádza mnoho postkomustických štátov, ktoré týmto vstupom záväzne potvrdili svoje zapojenie sa do budovania spoločnej a jednotnej Európy. Po roku 1990 do Rady Európy vstúpili Albánsko, Andorra, Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Gruzínsko, Chorvátsko, Litva, Lotyšsko, Macedónsko, Maďarsko, Moldavsko, Poľsko, Rumunsko, Rusko, Slovensko, Slovinsko a Ukrajina. Najvýstižnejšou definíciou Rady Európy je asi veta, že je to medzivládna organizácia, ktorá si postavila viacero cieľov. Prvým a najdôležitejším je chrániť ľudské práva, pluralitnú demokraciu a právny štát. Ďalším a z hľadiska výchovy mladej generácie nemenej dôležitým cieľom je prispievať k uvedomovaniu si európskej kultúrnej identity a rozmanitosti a napomáhať jej rozvoju. Ďalšími cieľmi sú, hľadať riešenie problémov, ktorým čelí európska spoločnosť a prispievať k demokratickej stabilite Európy. Povedané jednoduchšie Rada Európy sa zaoberá všetkými dôležitými otázkami európskej spoločnosti s výnimkou vojenskej obrany. Jej pracovný program zahŕňa ľudské práva, hromadné oznamovacie prostriedky, právnu spoluprácu, sociálne a ekonomické otázky, zdravotníctvo, školstvo, kultúru, dedičstvo, šport, mládež, miestne a regionálne samosprávy a životné prostredie. Rozhodovacím orgánom Rady Európy je Výbor ministrov. Výbor ministrov je zložený z ministrov zahraničných vecí štyridsaťjeden členských štátov, alebo ich zástupcov. Poradným orgánom je Parlamentne zhromaždenie, ktorého členov menujú národné parlamenty.

Konzultatívnym orgánom je Kongres miestnych a regionálnych samospráv v Európe. V tomto kongrese sú zastúpené miestne a regionálne správy. Rada Európy vedie veľmi intenzívny a otvorený dialóg aj s viac ako 400 mimovládnymi organizáciami, ktorým udelila konzultatívny štatút. Štatút pozorovateľa majú štáty Kanada, Svätá stolica, USA, Japonsko a Mexiko. Ako je už vyššie spomenuté najdôležitejším cieľom Rady Európy je ochrana ľudských práv. Veď štát v ktorom sú porušované základné ľudské práva, nemôže byť ani právnym, ani demokratickým, ani kultúrnym štátom. A práve v oblasti ľudských práv sa Rada Európy aktívne zasadzuje najme o ochranu občianskych a politických práv prostredníctvom mechanizmu konania o individuálnych sťažnostiach, ktorý umožňuje prejednať údajné porušenia pred Európskym súdom pre ľudské práva. Zasadzuje sa aj za ochranu sociálnych a hospodárskych práv, prostredníctvom mechanizmu Európskej sociálnej charty, ale tiež za ochranu osôb zbavených slobody, prostredníctvom návštev Výboru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Angažuje sa aj za ochranu práv národnostných menšín, prostredníctvom Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín, či podporu rovnosti medzi mužmi a ženami. Rada Európy taktiež prijíma opatrenia proti rasizmu, xenofóbii, antisemitizmu a intolerancii. Snaží sa posilňovať slobodu prejavu a informácií v médiách, voľný pohyb myšlienok a komunikácie cez hranice štátov. Tieto ciele, ktoré si Rada Európy postavila sú síce ambiciózne, ale pre spoločnosť veľmi potrebné. V nasledujúcich riadkoch by som sa chcel venovať práve týmto cieľom bližšie. V roku 1950 Rada Európy prijatím Európskeho dohovoru o ľudských právach sa začala angažovať v oblasti ľudských práv. Tento dohovor si vytýčil priekopnícky a odvážny cieľ, vytvoriť prvý medzinárodný systém ochrany, ktorý zabezpečuje účinné uplatňovanie ľudských práv. Týmto dohovorom, ktorý nadobudol platnosť roku 1953, štáty – zmluvné strany- zaručujú základné občianske a politické práva a ktoré sú súčasťou právneho štátu nielen svojím občanom, ale všetkým osobám, ktoré podliehajú ich jurisdikcii. Tento dohovor obsahuje mnohé dôležité práva. Je to napríklad Pravo na život (článok 2), ktoré chráni jednotlivca pred tým, aby ho štát mohol svojvoľne zbaviť života. Toto právo však nevylučuje trest smrti, pokiaľ je vykonaný v súlade so zákonom. Trest smrti bol zrušený až protokolom č. 6 ktorý bol prijatý v roku 1985.

Nemenej dôležitým právom, ktoré je zahrnuté v Európskom dohovore o ľudských právach je Právo na slobodu a osobnú bezpečnosť (článok 5). Tento článok dohovoru zaručuje fyzickú slobodu človeku prostredníctvom ochrany pred svojvoľným zatknutím, alebo zbavením slobody. Zabezpečuje aj niektoré základné procesné práva. Ďalším právom je Právo na spravodlivé súdne konanie v občianskoprávnych a trestných veciach (článok 6). Zabezpečuje právo na odvolanie sa v trestných veciach, právo na odškodnenie v prípade justičného omylu, právo nebyť opakovane súdený za ten istý čin. Povedané v skratke v súčinnosti s inými článkami tohto dohovoru zabezpečuje jednoducho povedané právo na spravodlivé súdenie jednotlivca spoločnosťou pomocou súdov. Tento dohovor obsahuje viac práv, ako: sú Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Právo na slobodu prejavu, Právo na vzdelanie a mnohé iné ktoré sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú jednotný celok úlohou ktorého je ochrana jednotlivca. Európsky dohovor o ľudských právach vyslovene zakazuje: Mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie. Otroctvo, nevoľníctvo a nútené práce. Zakazuje tiež diskrimináciu pri užívaní práv a slobôd zaručených dohovorom. Ďalším dôležitým zákazom je zákaz vyhostenia osôb zo štátu, ktorého sú občanmi, alebo pozbavenie práva vstúpiť na územie štátu, ktorého sú občanmi, a hromadné vyhostenie cudzincov. Tento významní dohovor je právnym dokumentom, ktorý má svoj vlastný orgán na kontrolu jeho dodržiavania. Je ním Európsky súd pre ľudské práva. Tento súd nemôže konať na základe vlastnej iniciatívy, len na základe žiadosti jednotlivca, či skupiny jednotlivcov. Súd je nezávislý od súdnych orgánov štátov, ktoré sú stranami dohovoru. Nie je odvolacím súdom poslednej inštancie ale tribunálom, ktorý podáva výklad sporného zákona, alebo vnútroštátnej praxe výhradne z hľadiska súladu s dohovorom. Štáty majú povinnosť riadiť sa jeho rozsudkom.
V súlade s presvedčením, že občianske a politické práva sú navzájom prepojené s hospodárskymi a sociálnymi právami a že tvoria nedeliteľný súbor zásad, na ktorých sa musia zakladať európske demokracie, v roku 1961 Rada Európy prijala ďalší významní dokument, Európsku sociálnu chartu.

Charta a dodatkový protokol z roku 1988 zaručujú súbor základných práv, z ktorých štáty musia prijať minimálne tieto práva: zákaz diskriminácie v zamestnaní, zákaz nútených prác, právo organizovať sa, právo na kolektívne vyjednávanie, právo na spravodlivé pracovné podmienky a na spravodlivé odmeňovanie vrátane práva mužov a žien na rovnakú mzdu za prácu rovnakej hodnoty, začlenenie zdravotne postihnutých osôb do pracovného pomeru, právo na poradenstvo pri voľbe povolania, zákaz práce deti mladších ako 15 rokov a osobitná ochrana mládeže vo veku 15- 18 rokov, ochrana v materstve, rovnaké zaobchádzanie s migrujúcimi pracovníkmi. Do sociálnej oblasti zasahujú tieto práva: právo na zdravie, na sociálne zabezpečenie, na lekársku a sociálnu pomoc a právo využiť služby sociálnej starostlivosti. Dôležité je aj právo deti a mládeže na ochranu pred telesným a mravným ohrozením. Právo rodín a jednotlivých členov rodiny na právnu, sociálnu a hospodársku ochranu. Právo migrujúcich pracovníkov a ich rodín na ochranu a pomoc. Pravo starších osôb na ochranu. V roku 1996 bola prijatá Revidovaná európska sociálna charta, ktorá prispôsobila obsah pôvodnej charty zásadným sociálnym zmenám, ktoré nastali odc prijatia. Táto Revidovaná charta má za úlohu nahradiť chartu z roku 1961. Zakotvuje nové práva, ktoré sú aktuálne ako: Posilnenie rovnosti mužov a žien, či právo zdravotne postihnutých osôb na začlenenie do spoločnosti a osobnú samostatnosť. Posilňuje práva deti a mládeže na sociálnu, právnu a hospodársku ochranu. Rozširuje práva zamestnancov a taktiež rozširuje zákaz diskriminácie. Mechanizmus kontroly sa zakladá na správach o uplatňovaní ustanovení charty, ktoré vlády predkladajú Európskemu výboru pre sociálne práva. Dodatkový protokol, ktorý nadobudol platnosť v júli 1998, dopĺňa procedúru predkladania národných správ o plnení dohovoru systémom kolektívnych sťažností. Na jeho základe majú niektoré odbory, organizácie zamestnávateľov a mimovládne organizácie možnosť podávať sťažnosti namietajúce údajne porušovanie charty Európskeho výboru pre sociálne práva.
Ďalším významným dokumentom, ktorý Rada Európy prijala, a ktorý má zabraňovať mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu s osobami zbavenými slobody je Európsky dohovor na zabránenie mučenia. Tento dohovor bol vypracovaný v roku 1987. Dohovor ustanovuje mechanizmus, ktorý vychádza zo systému návštev výboru nezávislých expertov z rôznych oblastí- Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestania (CTP). Výbor vykonáva návštevy, na miestach, kde sa nachádzajú osoby zbavené slobody. Cieľom týchto návštev je hodnotiť spôsob zaobchádzania so zadržanými osobami a navrhovať zlepšenie tam, kde je to žiadúce. Výbor vykonáva návštevy periodické, ktoré sú dopredu naplánované, alebo návštevy ad hoc, ktoré sa vykonávajú vtedy ak si to vyžaduje naliehavosť situácie. Po ukončení každej návštevy vypracuje výbor správu ktorá objektívne zhodnotí situáciu v zaobchádzaní s osobami zbavenými slobody. V prípade, že štát nespolupracuje s výborom CTP urobí sa verejné vyhlásenie. Toto riešenie je však zriedkavé.

Európsky dohovor na zabránenie mučenia bude čoskoro otvorený na podpis štátom, ktoré niesu členmi Rady Európy. Je to veľmi dobré riešenie, ktoré určite keď už nezabráni mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu, tak ho aspoň výrazne obmedzí v celej Európe a úplne ideálnym stavom by bolo ak na celom svete.
V roku 1998 nadobudol platnosť ďalší významní dokument, a to Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín. Tento dohovor je zameraný na ochranu práv osôb patriacich k národnostným menšinám. Napätie medzi národnostnými menšinami a medzi národnostnými menšinami a majoritným obyvateľstvom je najviac badateľné v bývalých postkomunistyckých krajinách, no najme v bývalej Juhoslávii, kde prerástlo do viacerých ozbrojených konfliktov. Práve preto ochrana národnostných menšín ma zásadný význam pre stabilitu, demokratickú bezpečnosť a mier v Európe. Vychádzajúc z tejto zásady rámcový dohovor si vytýčil za svoj hlavný cieľ potrebu zaručiť úplnú a účinnú rovnosť osôb patriacich k národnostným menšinám a vytvoriť podmienky, ktoré im umožnia prejavovať, zachovávať a rozvíjať svoju identitu v kontexte dodržiavania zásad právneho štátu, územnej celistvosti a národnej zvrchovanosti. Ustanovenia dohovoru nie sú spravidla priamo aplikovateľné na všetky štáty, tieto majú možnosť voľnej úvahy a môžu prispôsobiť svoju legislatívu s prihliadnutím na špecifické postavenie v nich žijúcích menšín. Rámcový dohovor sa týka najme rovnosti pred zákonom. Tento dohovor však ukladá povinnosti aj národnostným menšinám s cieľom zachovať sociálnu súdržnosť. Prísne je zakázané odtrhnutie sa bez súhlasu štátu. Monitorovanie dodržiavania záväzkov, ktoré pre štáty vyplývajú z rámcového dohovoru, je úlohou Výboru ministrov. Štáty- zmluvné strany- majú povinnosť predkladať správy o opatreniach, ktoré prijali na splnenie svojich záväzkov vymedzených rámcovým dohovorom. Výbor ministrov v súčinnosti s poradným výborom nezávislých expertov vyhodnocuje primeranosť opatrení uvedených v týchto správach a prijíma závery, prípadne vhodné odporúčania.
Medzi významné aktivity ktoré Rada Európy vykonáva v oblasti ľudských práv a ktoré nevyplývajú z dohovorov sú napríklad: Boj proti rasizmu a intolerancii, či snaha o rovnosť medzi ženami a mužmi, no i mnohé iné. Stratégia Rady Európy v boji proti rasizmu a intolerancii má tri aspekty. Prvým aspektom je budovať povedomie a informovať verejnosť. Organizovať rôzne kampane proti rasizmu, xenofóbii, antisemitizmu a intolerancii.

Druhým aspektom je posilňovať medzivládnu spoluprácu najme v oblasti médií, vyučovania dejepisu, ako aj vo vzťahu k problematike migrujúcich osôb. Tretím je konsolidovať právne a politické záruky prostredníctvom Európskej komisie proti rasizmu a intolerancii (ECRI). Komisia ECRI bola zriadená v roku 1994. Jej členovia sú nezávislí. Cieľom ECRI je posilniť právne a politické záruky proti všetkým formám rasizmu a intolerancii. Súčasťou jej práce je tiež hodnotenie účinnosti existujúcich vnútroštátnych a medzinárodných opatrení, vypracúvanie návrhov na ich posilnenie. ECRI pracuje na princípe, že problém nemusí spočívať v neexistencii noriem, ale skôr v neschopnosti uplatňovať existujúce normy. V súčasnosti sa Rada Európy snaží zintenzívniť boj proti rasizmu a intolerancii. Je to zapríčinené aj tým, že si uvedomuje, aké tragické následky môže mať rasizmus, ktorý už raz v Európe vyčíňal a zanechal za sebou obrovské straty na životoch. Práve preto sa oplatí proti nemu bojovať kým je ešte v zárodku a nedosiahne obludných rozmerov a už sa stáva nekontrolovateľným.
Ďalšou aktivitou Rady Európy, ktorá priamo nevypláva z dohovorov je snaha o zrovnoprávnenie mužov a žien. Diskriminácia žien bola vo svete dlhé stáročia bežným a samozrejmým javom. Posun v tejto otázke nastal až po I. svetovej vojne. Aj keď od vtedy boli urobené míľové kroky vpred, ktoré potlačili diskrimináciu žien, ešte stále tu je a uvedomuje si to aj Rada Európy. Otázkou diskriminácie žien sa zaoberá Riadiaci výbor pre rovnosť medzi ženami a mužmi (CDEG). Jeho úlohou je predovšetkým definovať a realizovať činnosti Rady Európy v tejto oblasti. Pripravujú ministerské konferencie, organizuje semináre a uverejňuje štúdie na o otázkach súvisiacich s rovnosťou. CDEG sa usiluje nájsť primerané spôsoby na odstraňovanie existujúcich prekážok a upriamuje pozornosť na úlohy spojené so zabezpečovaním úplnej a účinnej rovnosti. Popri činnosti na podporu rovnakej účasti žien a mužov na všetkých úrovniach života spoločnosti sa CDEG zameriava aj na ochranu žien a dievčat pred násilím. Taktiež vedie kampaň proti obchodovaniu s ľudskými bytosťami na účely sexuálneho zneužívania.
Okrem týchto aktivít vykonáva Rada Európy aj mnoho iných aktivít. Známe sú aj jej aktivity vo vzťahu k médiám. Aký význam má Rada Európy pre Európu? Odpoveď je veľmi jednoduchá a jasná. Jej prínos pre Európu je obrovský. V tejto práci som sa zameral na Radu Európy a jej aktivity v oblasti ľudských práv. Viedlo ma k tomu to, že práve ochrana ľudských práv je základným poslaním Rady Európy.

Práve na tomto poli je Rada Európy nenahraditeľná a je zárukou toho, že sa v Európe už nezopakujú tak hrozné konflikty aké sa v nej udiali počas rušného 20. storočia. Je dobre, že Rada Európy sa venuje aj vzdelávaniu mladej generácie v duchu národnej a európskej hrdosti a snaží sa vychovať novú kultúrnu, inteligentnú a vzdelanú mladú generáciu, ktorá nebude mať rasistické a ani iné diskriminačné predsudky. Či sa jej to podarí ukáže čas. Ostáva len dúfať, že áno. Určite by sa nám dúfajme, že spoločnej Európe žilo lepšie. Čo na záver? Možno len to, že to čo sa Rade Európy podarilo dosiahnuť za čosi viac ako 50 rokov svojej existencie stojí za úctu a potlesk.