Židia
Je pravda, že Židia ovládajú celý svet, majú pod palcom média, politiku aj ekonomiku ?
Mýtus o „židovskom sprisahaní“, ktoré má mať údajne za cieľ ovládnuť všetky národy na Zemi a uvrhnúť ich do otroctva, využíval aj Adolf Hitler, ktorý na ňom postavil svoju propagandu hlásajúcu nenávisť k židom. Tá vyústila do jednej z najväčších tragédií v histórii ľudstva – holokaustu, počas ktorého zomreli milióny ľudí - mužov, žien a detí - ktorí sa neprevinili ničím iba svojim židovstvom. Teórie o skupinách ľudí, ktorí sa snažia ovládnuť celý svet, nie sú ničím novým. Mýty o sprisahaniach a tajných organizáciách, ktoré v skrytosti ťahajú za všetky dôležité nitky, sa zachovali z najrôznejších období ľudskej histórie a rovnako dnes medzi ľuďmi kolujú v mnohých podobách. Zväčša sú zmesou zveličených faktov, poloprávd a výmyslov, ktoré dráždia ľudskú predstavivosť.
Jedným z týchto mýtov je tzv. „židovské sprisahanie“, ktoré má mať údajne za cieľ ovládnuť všetky národy na Zemi a uvrhnúť ich do otroctva. Je prekvapujúce, že tento druh myslenia aj v dnešnej dobe možno pozorovať u mnohých ľudí. Pred čosi ako viac pol storočím na ňom Adolf Hitler postavil svoju propagandu hlásajúcu nenávisť k Židom. Tá vyústila do jednej z najväčších tragédií v histórii ľudstva – holokaustu, počas ktorého zomreli milióny ľudí - mužov, žien a detí - ktorí sa neprevinili ničím iba svojim židovstvom. Ľudia, ktorých vtedy odvážali z ich domovov v nákladných vlakoch, väznili v koncentračných táboroch a masovo vyvražďovali samozrejme neboli žiadnymi sprisahancami ani svetovládcami. Nepoznali žiaden spôsob, ako sa brániť, neťahali za žiadne nitky „v pozadí“, nemali žiaden vplyv, jednoducho bezmocne prijímali svoj krutý osud. Osud úplne obyčajných ľudí, ktorí sa stali obeťou obludnej mašinérie. Z histórie sa musíme poučiť. Je dôležité pochopiť, kam až môže viesť myslenie, ktoré nehľadí na každého človeka ako na jedinečnú bytosť žijúcu jedinečný život, ale vytvára obludné teórie o zlých národoch, etnikách, náboženstvách atď. Na Slovensku dnes podľa oficiálnych údajov žije približne 5200 Židov. Ich život sa takmer v ničom nelíši od života ostatných obyvateľov Slovenska. Nájdeme medzi nimi ľudí s rôznymi majetkovými pomermi, spoločenským postavením, zamestnaním, záujmami. Predstava, že práve táto skupina ľudí má výnimočný vplyv na podobu našej spoločnosti, na ekonomiku, politiku alebo média, alebo že to dokonca všetko ovláda, je absurdná a racionálne neodvôvodniteľná.
Napriek tomu, dokáže napáchať veľké škody, pretože stokrát opakovaná lož sa môže pre niektorých ľudí stať pravdou. A od toho je už iba krôčik k paranoidným predstavám, ktoré spôsobujú, že úplne obyčajný človek žijúci vo vašom susedstve sa zrazu vo vašich očiach stane sprisahancom spôsobujúcim všetko vaše trápenie. Ako blízko je potom k obrovským tragédiam, nám už nedávna história ukázala. Je pravda, že Židov počas 2.svetovej vojny nezomrelo zďaleka toľko, ako tvrdia ?
Oveľa dôležitejší ako konkrétne čísla je samotný fakt, že k vyvražďovaniu židov vôbec prišlo. Možno sa dohadovať o presných číslach, možno žonglovať s ciframi, ale nemožno spochybniť tragédie, utrpenie a smrť konkrétnych ľudí určených na likvidáciu v mene zvrátenej ideológie. Odpoveď na túto otázku v sebe skrýva dva rozmery – jeden je prísne vedecký, druhým je ľudský. Prvý sa zaoberá štúdiom historických faktov, dôkazov, čísiel. Druhý kladie dôraz na základné etické hodnoty. Skôr než sa budem venovať historickým sporom o vyvražďovanie židov počas 2.svetovej vojny, chcel by som zdôrazniť práve ľudský rozmer tragédie, ktorý kladie dôraz na to, že oveľa dôležitejší ako konkrétne čísla je samotný fakt, že k vyvražďovaniu židov vôbec prišlo. Možno sa dohadovať o presných číslach, možno žonglovať s ciframi, ale nemožno spochybniť tragédie, utrpenie a smrť konkrétnych ľudí určených na likvidáciu v mene zvrátenej ideológie. Popieranie holokaustu je téma, ktorú sa snažia otvárať predovšetkým priznivci neonacistickej ideológie a nasledovníci odkazu Adolfa Hitlera a Tretej ríše. Je paradoxom, že dnešní neonacisti sú v súkromí hrdí na všetky zločiny, ktoré Hitler a Tretia ríša spáchali, na druhej strane si však uvedomujú, že pravda o nacistickom holokauste, plánovanom systematickom vyhladzovaní okolo šiestich miliónov Židov počas druhej svetovej vojny, bránia národnému socializmu získať širokú akceptáciu. Najslávnejším spochybňovateľom holokaustu je David Irving, ktorého meno sa stalo známym v roku 1992 po tom, ako si ho The Sunday Times najali na preklad Goebbelsových denníkov. Irving bol do roku 1989 považovaný za váženého, hoci kontroverzného historika. V roku 1989 však Irving zmenil taktiku. Bez rozpakov si osvojil popieranie holokaustu, vyjadril s ním súhlas a začal distribuovať The Leuchter Report (Leuchterova správa). Táto práca napísaná Fredom Leuchterom, samozvaným inžinierom a expertom na plynové komory, sa stala pravdepodobne najvplyvnejšou prácou popierajúcou holokaust, aká bola kedy publikovaná.
V apríli 2000 po trojmesačnom súdnom spore Irving prehral svoju žalobu pre urážku proti Deborah Lipstadtovej. Lipstadtová v roku 1996 publikovala Denying The Holocaust (Popieranie holokaustu), v ktorom opísala Irvinga ako „jedného z najnebezpečnejších zástancov popierania holokaustu“. Irving to poprel a zažaloval Lipstadtovú. Ale verdikt sudcu potvrdil pravdivosť knihy a išiel vo svojich záveroch ešte ďalej ako Lipstadtová. „Zdá sa mi neodškriepiteľné, že Irvinga treba označiť ako človeka popierajúceho holokaust“, vyhlásil dôrazne sudca a dodal: „Irving je pravicový pronacistický polemik“. Takýto verdikt je dôkazom, že Irving a jeho nasledovníci sú odmietaní vierohodnými a oprávnenými zákonnými autoritami. Ale nezastaví to popieranie holokaustu. Mnohí budú znevažovať rozsudok ako ďalší dôkaz „medzinárodného židovského sprisahania“. Historička Deborah Lipstadtová v interview s Kenom Sternom povedala: „Nie je potrebné mrhať časom alebo úsilím, aby sme vyvrátili tvrdenia tých, čo popierajú holokaust. Museli by sme donekonečna odpovedať na argumenty predkladané ľuďmi, ktorí ľubovolne falšujú dôkazy, citujú vety vytrhnuté z kontextu a jednoducho ignorujú veľké množstvo faktov, ku ktorým majú na rozdiel od skutočných vedcov len veľmi malý rešpekt, ak vôbec. Sú služobníkmi ideológie a ich ‘zistenia’ ju majú podporiť“. Najdôležitejšie je všímať si motiváciu ľudí, ktorí šíria lži o histórii holokaustu. V pozadí sfalšovaných tzv. „historických“ argumentov je vždy nenávisť k židom a sympatia k ideológii fašizmu a intolerancie. Títo ľudia nespochybňujú holokaust preto, že by sa priečil ich ideám, práve naopak – svojimi argumentmi sa snažia otvárať cestu k holokaustu novému. Slováci predsa nie sú zodpovední za vyvražďovanie slovenských židov počas existencie vojnového slovenského štátu ?
Tvrdiť, že za tragédiu židov na Slovensku môže celý slovenský národ, by bolo samozrejme veľmi zjednodušujúce. Nemožno však prehliadať ani vysokú mieru antisemitizmu medzi slovenským obyvateľstvom a predsudky, ktoré v mnohých ľuďoch pretrvávajú podnes. Tieto predsudky a antisemitizmus výrazne uľahčovali situáciu tým, ktorí počas fungovania Slovenského vojnového štátu slúžili fašistickej ideológii. Slovenský vojnový štát bol totalitným štátom, budovaným na autoritatívnych princípoch s výrazne fašistickými prvkami. Od počiatku svojho vzniku bol plne podriadený svojmu tvorcovi a protektorovi – nacistickému Nemecku. Politika „riešenia“ židovskej otázky, bola politikou, ktorú sa nacisti snažili uplatňovať vo všetkých krajinách podriadených fašistickému Nemecku.
Žiaľ aj na Slovensku sa našlo príliš veľa ľudí ochotných tejto politike napomáhať alebo prinajmenšom nečinne prizerať. Tento fakt bol umocnený tým, že politická elita Slovenského štátu, na čele s jeho predstaviteľom Jozefom Tisom, sa podriaďovala vôli Adolfa Hitlera bez akéhokoľvek odporu a dôsledne vykonávala príkazy nacistov. Hlinkova slovenská ľudová strana označila židov za úhlavného nepriateľa slovenského národa. Židia boli postupne vládnymi nariadeniami zbavovaní všetkých politických, hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec aj základných ľudských práv. V marci 1942 začalo násilné vysťahovávanie slovenských Židov, 70 000 obetí bolo deportovaných do koncentračných táborov. Napriek tomu nemožno zabúdať na tú časť slovenského národa, ktorá rôznym spôsobom fašizmu odporovala a snažila sa pomáhať aj jeho obetiam – židom.“ „Treba odmietnuť tézu, že za tragédiu tunajších židov v čase druhej svetovej vojny môže slovenský národ. Nesú za ňu zodpovednosť veľmi presne identifikovateľné politické sily a ich lídri, ktorí sa samozvane vydávali za jediných reprezentantov slovenského národa. Na druhej strane treba pomenovať aj tie slovenské sily a osobnosti, ktoré holokaustu chceli zabrániť, prípadne zmierňovať jeho tragické následky. Takisto treba hovoriť o stovkách slovenských ľudí, ktorí s nasadením života a života svojich blízkych zachraňovali životy židovských štvancov.“ Ivan Kamenec, Hľadanie a blúdenie v dejinách (Kaligram 2000). Nemožno však prehliadať ani vysokú mieru antisemitizmu medzi slovenským obyvateľstvom a predsudky, ktoré v mnohých ľuďoch pretrvávajú podnes. Tieto predsudky a antisemitizmus výrazne uľahčovali situáciu tým, ktorí počas fungovania Slovenského vojnového štátu slúžili fašistickej ideológii. „Pri rozbore holkaustu na Slovensku treba konštatovať, že tento tragický moment sa nezačal nakladaním obetí do dobytčích vagónov, ani pred bránami koncentračných táborov a plynových komôr. Začal sa omnoho skôr. Vtedy, keď sa židia ako celok označili za nepriateľa národa a štátu a podľa toho sa začalo s nimi aj zachádzať: postupne začali strácať svoje politické, hospodárske a nakoniec aj základné občianske a ľudské práva. V tomto smere je problematika holokaustu až hrozivo aktuálna aj dnes.” Ivan Kamenec, Hľadanie a blúdenie v dejinách (Kaligram 2000) Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo koncom augusta roku 1944 pripojilo slovenský národ k celosvetovej protifašistickej koalícii a vina za účasť na holokauste sa stala predovšetkým osobnou katastrofou prezidenta Tisa a spolupracovníkov vtedjašieho totalitného režimu.
Dnes sme však stále svedkami úpornej snahy politicky a morálne rehabilitovať vojnový slovenský štát a degradovať protifašistický zápas. Tiež sme svedkami pretrvávajúcich predsudkov niektorých Slovákov voči príslušníkom židovskej menšiny (v prieskumoch verejnej mienky sa ukazuje, že každý tretí až štvrtý Slovák má negatívny postoj k židom.). Aj preto je dnes rovnako naliehavá výzva pre všetkých ľudí na Slovensku – poučiť sa z vlastnej histórie, zaujať odmietavý postoj voči všetkým nenávistným, totalitným a násilným ideológiam a najmä zvyšovať mieru tolerancie a kultúrneho porozumenia v celej spoločnosti. Je pravda, že Židia vždy parazitovali na práci druhých ľudí, venovali sa úžerníctvu, pochybnému podnikaniu a podvodným obchodom ?
Závisť, ktorú spôsobovali úspechy niektorých Židov v podnikaní a obchodovaní zrejme spôsobila vznik mnohých mýtov a prispela k ich vykresľovaniu ako lakomcov, prospechárov, parazitov a úžerníkov. Úspechy v podnikaní a obchodovaní mnohých Židov paradoxne spôsobili nepriaznivé historické okolnosti, ktorým boli ako národ vystavení. Po zničení Jeruzaléma cisárom Titom v r.72, boli Židia roztrúsení po celej Rímskej ríši a venovali sa prevažne obchodovaniu. Rovnaká situácia bola v stredoveku, kedy v dôsledku opatrení, ktoré vyplývali z rozšíreného antisemitizmu, bolo Židom znemožnené vlastniť pôdu. Podnikanie a obchodovanie bolo pre nich zvyčajne jediným východiskom, ako si zabezpečiť živobytie. Skúsenosti, ktoré pri tom nadobudli sa dedili a zdokonaľovali z generácie na generáciu. Ako veľmi prospešné sa ukázali najmä s príchodom kapitalizmu. Preto sa mnohí Židia v 19. a 2O.storočí dokázali v dobre uplatniť v bankovníctve a obchode. Na druhej strane to neznamená, že každý Žid by bol obchodník alebo bankár. Židia vykonávali a vykonávajú, tak ako ostatní ľudia, najrôznejšie povolania. Závisť, ktorú spôsobovali úspechy niektorých Židov v podnikaní a obchodovaní zrejme spôsobila vznik mnohých mýtov a prispela k ich vykresľovaniu ako lakomcov, prospechárov, parazitov a úžerníkov. Počas druhej svetovej vojny nepriateľské nálady voči Židom podporovali predstavitelia Slovenského vojnového štátu, ktorí sa usilovali získať židovský majetok. Tzv. arizačný proces, ktorý znamenal vyvlastňovanie židovského obyvateľstva, u nás začal v roku 1939. Argumentovalo sa pri tom tým, že Slováci si iba berú naspäť to, čo im Židia ukradli a čo im právom patrí. Samozrejme, žiadne konkrétne dôkazy o podvodnom obchodovaní alebo nezákonnom podnikaní, sa nikto ani nesnažil predložiť a Židia boli trestaní na princípe kolektívnej viny za niečo čo nebolo nijako dokázané.
Samotní Židia sú najväčší rasisti, väčšine z nich je predsa blízky sionizmus, čo je rasistická ideológia hlásajúca nadradenosť Židov nad ostatnými národmi ?
Nemožno spochybniť fakt, že aj medzi ľuďmi, ktorí sa k sionizmu hlásia sa objavujú rasistické myšlienky. Židia sú napokon ľudia, ako všetci ostatní a musia sa vyrovnávať s rovnakými problémami a negatívnymi javmi, akým je nepochybne aj rasizmus, nech má akúkoľvek podobu. Sionizmus možno zjednodušene charakterizovať ako národno-politické hnutie, ktorého cieľom bolo predovšetkým vytvorenie domova pre židovský národ. Toto hnutie, ktoré vzniklo ako reakcia na pretrvávajúci antisemitizmus, nepriateľstvo voči židom a ich prenasledovanie v mnohých krajinách, sa zakladá na presvedčení, že Židia sú národ vo zvláštnej situácii, neporovnateľnej so situáciou iných národov. Dôkazom tejto tézy sú, podľa predstaviteľov sionistického hnutia, celé dejiny židovskeho národa a jeho problémy – problém asimilácie, zachovávania židovských tradícii, antisemitizmus. Riešenie uvedených problémov vidí sionizmus v zlepšení národnej situácie Židov. Založenie štátu Izrael znamenalo naplnenie hlavného cieľa sionistického hnutia, neznamenalo však jeho zánik. Po vzniku Izraela sa sionizmus snažil a snaží pomáhať židovskému štátu v boji o prežitie, podporovať jeho rozvoj, umožniť všetkým záujemcov vysťahovanie do Izraela a pomáhať zachovávať židovskú identitu Židom žijúcim mimo vlastný štát. V sionizme existuje viacero myšlienkových prúdov. Niektoré z nich, rovnako ako každé hnutie, ktoré je založené na národnom princípe, pochopiteľne vzbudzujú obavy z niečoho čo by bolo možné nazvať „obrátený antisemitizmus“. Nemožno spochybniť ani fakt, že aj medzi tými, ktorí sa k sionizmu hlásia sa objavujú rasistické myšlienky. Židia sú napokon ľudia, ako všetci ostatní a musia sa vyrovnávať s rovnakými problémami a negatívnymi javmi, akým je nepochybne aj rasizmus, nech má akúkoľvek podobu. Situácia mnohých Židov je o to zložitejšia, že boli sami veľmi dlho na národnom a náboženskom princípe kruto prenasledovaní a v súčasnosti musia stále čeliť rôznym formám nepriateľstva, či už skrytého alebo otvoreného. Východiskom môže byť iba hľadnie spôsobu ako ukončiť nepriateľstvo na všetkých stranách, pretože extrémizmus na jednej strane zákonite vytvorí extrémizmus na strane druhej. Starosta Betlehema, Elis Frajdž, v jednom rozhovore o spore medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi povedal: „Nemáme iné východisko ako naučiť sa žiť vedľa seba, vzájomne sa uznať a tolerovať. V ďalšej fáze vývoja zistíme, že sa môžeme vzájomne obohacovať, jeden od druhého sa mnohému priučiť a spoločne ohromiť svet našou inteligenciou a zručnosťou.
Je našou povinnosťou vychovávať našich synov a vnukov tak, aby sa vzájomne ctili a nie, aby sa zabíjali. Ako môže byť židovská alebo arabská matka hrdá na svoje deti, keď sa navzájom zabíjajú ? Cieľom je, aby si tí chlapci spolu sadli na breh rieky Jordán ako priatelia!“. Tieto slová hovoria o spolužití odlišných kultúr, náboženstiev a národov všade na svete a predstavujú výzvu pre odstránenie nepriateľstva a nenávisti na všetkých stranách. Vyzývajú k odpusteniu minulých neprávostí a krutostí, v mene súčasnosti a budúcnosti. Je nepochybne správne, aby sa každý človek na svete zamyslel – ako môžem ja sám urobiť prvý krok v ústrety tým, ktorých som nenávidel a ktorí nenávidia mňa. Mnohé problémy vyžadujú predovšetkým veľmi praktické riešenia. Ako je však známe, predsudky, v akejkoľvek podobe, hľadaniu rozumného riešenia bránia. Prvým krokom je preto ich prekonanie v našom vlastnom myslení.
Linky:
http://www.rasizmus.sk - www.rasizmus.sk
|