Islam

Islam, jedno z najväčších monoteistických náboženstiev, v arabčine znamená podriadenie sa Božej vôli a moslimovia sú tí, čo sa tejto vôli podriaďujú. Počiatky islamu sa stotožňujú so stvorením Adama. Všetci proroci a poslovia dospeli ku svojim vedomostiam pomocou podriadenia sa realite, ktorou je islam-teda podriadenie sa Božej vôli. Adam a všetci ostatní proroci boli prorokmi islamu, ale kolektívne prorocké vedomie dosiahlo zavŕšenie s Muhammadom. Preto sa vo väčšine literatúry uvádza, že zakladateľom islamu je prorok Muhammad.

Prorok Muhammad

„Prorok prichádza so zjavením, len ak mu to dovolí Boh.
Každá doba má svoju knihu.“
Korán 13, 38

Prorok Muhammad sa narodil okolo roku 570 v Mekke. Pochádzal z rodu Hášim, zo známeho kmeňa Kurajšovcov. V mladosti osirel a vychovával ho strýc Abú Talíb, uznávaný obchodník, s ktorým od svojich 12-tich rokov chodil na obchodné cesty. Keď dospel, vstúpil do služby k bohatej vdove Chadídži a sprevádzal jej obchodné karavány. Hoci bola o 15 rokov staršia, čoskoro sa s ňou oženil. Muhammmad často chodieval do jaskyne po horou Hira a tam rozmýšľal. Raz v noci (pravdepodobne v roku 610) sa mu zjavil archanjel Gabriel. Stojac v ohnivom oblaku Muhammadovi oznámil, že Alah si ho vybral za svojho posla a proroka. Odvtedy mu Gabriel počas jedného mesiaca prinášal zjavenia, z ktorých najdôležitejšie bolo toto posolstvo: „Nieto Boha okrem Alaha a Muhammad je Posol Boží.“ Táto veta je základným vieroučným článkom moslimov a je ich vyznaním viery. Muhammad hlásal, že každý, bez ohľadu na rasovú príslušnosť, farbu pleti a stav, sa môže stať moslimom. Vyzýval svojich súkmeňovcov, aby zničili pohanské modly. Tí sa však obávali, že svojím učením naruší staré sociálne štruktúry. Bohatí obchodníci sa postavili proti nemu a v roku 622 bol nútený z Mekky spolu so svojimi prívržencami ujsť. Uchýlili sa v Medine, ležiacej asi 350 km od Mekky. Tu sa sformovalo moslimské spoločenstvo – umma. Rok 622 je zároveň prvým rokom moslimského letopočtu, tzv. hidžra. V roku 630 sa s viac ako 10000 bojovníkmi vrátil do Mekky na bielej ťave so slovami: „Pravda prišla, lož musí ustúpiť.“ Od toho roku sa Mekka stala centrom islamu. O dva roky neskôr Muhammad zomrel, no islam sa prudko šíril ďalej a on sa stal modelom dokonalého moslimského života.

Korán

„Toto je kniha, o ktorej nemožno pochybovať, je poučením pre bohabojných.
Pre tých, ktorí veria v nepoznateľné, modlia sa a dávajú z toho, čím som ich obdaroval.
Pre tých, ktorí veria v to, čo som ti zoslal a čo som zoslal predtým a veria vo večný život.
A tých Pán aj naozaj vedie a budú šťastní.“
Korán 2, 1-5

Prorok Muhammad postupne oboznamoval svojich stúpencov so svojím učením, ktoré pokladal za Božie zjavenie. Najprv sa tradovalo ústne, lebo Muhammad nevedel písať ani čítať, ale neskôr sa jeho učenie začalo zapisovať na pergamen, ťavie kosti a ploské kamene. Posvätné texty dal pozbierať kalif Otmán (644-656). Spolu vytvárajú Korán, ktorý sa delí na 114 súr (kapitol). Tie sú usporiadané podľa veľkosti (okrem prvej). Najväčšie sú na začiatku. Muhammadove skutky a výroky tvoria zbierku hadítov (alebo sunnu, po arabsky zvyk).

Šesť pilierov islamu

„Veriaci muži a veriace ženy sú si navzájom priateľmi a prikazujú si vhodné a zakazujú zavrhnutiahodné, dodržujú modlitbu, dávajú almužnu a sú poslušní voči Bohu a jeho Poslovi. Nad tými sa Boh zľutuje, lebo Boh mocný je i múdry.“
Korán 9,71

Korán a zbierky hadítov (sunna) sú hlavným zdrojom k štúdiu Božieho zákona islamu. Volá sa šaría. Pod islamom nerozumieme len náboženstvo, ale aj súbor zákonov a etických noriem. Islam určuje aj spôsob života moslimov. Každý moslim musí dodržiavať päť povinností alebo pilierov viery:
1. ŠAHÁDA – vyznanie viery, v ktorom sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden Prorok
„la ilaha illa ‘Llah Muhammadun rasulu ‘Llah“
2. SAUM (pôst) – počas pôstu moslimovia nesmú prijímať žiadnu potravu ani nápoje od východu do západu slnka počas jedného mesiaca v roku tzv. Ramadánu, deviateho mesiaca moslimského roku. Počas pôstu je tiež dôležité zdržovať sa intímneho styku a akéhokoľvek iného zmyslového vzrušenia alebo rozptýlenia, lebo sa dopotučuje aj pôst zmyslových a telesných orgánov. Pôst taktiež znamená nezapájať sa do ohovárania, nepočúvať ho, zdržať sa hnevu, samozrejme alkoholu, fajčenia a všetkých ostatných nerestí. Človek sa musí správať tak, aby Boha svojím konaním len potešil.
Pôst má veľký význam – od fyziologického až po duševný a duchovný prínos a prináša človeku vyššiu citlivosť voči sebe samému i voči svetu.
3. ZAKÁT (náboženská daň) – dávanie almužny je povinné pre každého moslima. Pôvodne bol zakát daňou odvedenou z určitého množstva vybraného zboží, napríklad ako pšenica, zlato, striebro a dobytok. V súčasnosti, kde príjem väčšiny ľudí má formu peňazí, platí väčšina moslimov zakát vo výške približne 2,5 % zo svojho príjmu.
4. HADŽDŽ (púť do Mekky) – každý moslim je povinný aspoň raz v živote uskutočniť púť do Mekky. 5. SALÁT (modlitba) – Korán nariaďuje všetkým veriacim: „...dodržujte modlitbu, lebo je pre veriacich predpísaná v čas stanovený.“ Korán 4, 103.

Moslimovia sa modlia päťkrát denne (na svitaní, napoludnie, popoludní, pri západe slnka, večer) v stave rituálnej čistoty otočení smerom k Mekke. 6. DŽIHÁD (zápas pre dobro) – tento šiesty pilier sa vo väčšine literatúry neuvádza. Koreň slova džihád je odvodený od slovesa, ktoré znamená „snažiť sa zo všetkých síl, bojovať a vydávať maximum energie.“ Znamená zápas (pre Alaha), boj (svätá vojna) za nastolenie pravdy a spravodlivosti v nevyváženej situácii. Dôvod svätej vojny však musí byť správny a musí jej predchádzať vyčerpanie všetkých iných možností. Púte a posvätné miesta

„Volaj ľudí na púť, nech k tebe prídu pešo alebo na rýchlych ťavách, nech prídu z každej rokliny, aby uvideli, aké dobro som im poskytol...“
Korán 22, 28-29

Najsvätejším islamským mestom je Mekka. Ďalšie dve sväté mestá sú Medina a Jeruzalem. Púťové oslavy v Mekke sa konajú každý rok v 7. až 13. deň posvätného púťového mesiaca
du l-hidždža. Keď pútnik vojde do posvätného priestoru, musí si obliecť predpísaný púťový odev, ktorý sa skladá z dvoch nezošitých bielych kusov látky. Jednotnosť odevu symbolizuje rovnosť všetkých pred Bohom. Púť sa skladá z viacerých obradov. Začína sa obiehaním Kaaby proti smeru hodinových ručičiek. Kaaba je štvorcová budova pokrytá čiernym hodvábom, na ktorom sú zlatom vyšité verše z Koránu. V jednom z rohov je zamurovaný posvätný čierny kameň. Potom nasleduje rýchla chôdza medzi vŕškami Safá a Marwa na pamiatku Agary, manželky proroka Abraháma, ktorá zúfalo hľadala vodu pre svojho syna Izmaela. Jedným z významov tohoto zvyku je zopakovať to, čo robíme v našom každodennom živote – myslíme si, že náš vytúžený predmet spásy sa nachádza niekde inde a neustále bežíme sem a tam. V ôsmy deň sa musí pútnik postaviť na kopec Arafát, ktorý sa nachádza asi 25 km od mesta. Zhromaždenie ľudí na kopcoch Arafátu a žiadosť o osvietenie a spasenie je najvyšším bohoslužobným aktom.
Po Arafáte sa ďalšie obrady konajú v údolí Miná. Tu vrcholia púťové oslavy ukameňovaním diabla a obetovaním zvierat. Zakončenie hadždžu sa slávi v nasledujúci deň, nazývaný Íd al-adhá, pričom íd znamená „festival“ a adhá znamená „obeť, obeta“.
Okrem duchovného prínosu je hadždž pre jednotlivých moslimov aj významným spoločenským, kultúrnym a politickým podujatím. Práve tu sa všetci moslimovia stretávajú, zdravia, vzájomne objímajú. Hadždž spája celý moslimský svet.

Zvláštne otázky života moslimov

SKROMNÉ OBLEČENIE A HIDŽÁB

Všetci moslimovia, muži aj ženy sa musia zahaľovať a vyhýbať sa odhaľujúcim odevom, ktoré sú navrhnuté tak, aby zdôraznili obrysy tela a fyzickú krásu.
V prorockých učeniach nie je popísaný žiaden konkrétny štýl obliekania ani typ odevu. Dostávame len približný popis toho, čo je prijateľné a čo zakázané. Prorok objasnil, že atraktívne časti ľudského tela, vrátane tváre, rúk a nôh by mali byť zakryté.
Moslimom sa neodporúča, aby sa príliš zaoberali osobnou krásou, aj keď je dovolené, aby mali pestrý šatník a pekné oblečenie, pokiaľ je to vrámci ich možností. Zlato a hodváb sú luxusné veci, ktoré sú vyhradené len pre ženy, pretože mužom islam zakazuje nosiť hodvábne oblečenie a zlaté šperky. Muži môžu nosiť len prstene, ale musia byť zo striebra.
Slovo džiháb znamená v arabčine prikrývku, bariéru alebo závoj, ktorého hlavnou úlohou je znížiť potenciálne vzrušenie, túžbu a príťažlivosť medzi mužom a ženou, ktorí nemajú v pláne byť partnermi. Vnútorný džiháb sa týka skromnosti, sklopenia pohľadu a vyhýbania sa tomu, aby sme vzbudili pozornosť opačného pohlavia.

MNOHOŽENSTVO

Islam dovoľuje obmedzený typ mnohoženstva, ale nie vždy ho podporuje. Muž si za žiadnych okolností nemôže vziať naraz viac ako štyri ženy, a to môže urobiť len vtedy, ak si je istý, že môže vo všetkých ohľadoch zachovávať spravodlivosť ku všetkým štyrom ženám. Ak má muž čo i len najmenšie pochybnosti, korán mu odporúča, aby si vzal len jednu ženu.

Obrady a sviatky

Medzi najvýznamnejšie islamské sviatky patria:
Al-Íd al-kabír – Veľký sviatok alebo Sviatok obetovania
1.deň mesiaca muharram – moslimský Nový rok
12.deň mesiaca rabí al-auval – výročie narodenia Proroka
Al-Íd as-sagír – koniec Ramadánu
Ašúrá – šíitsky sviatok, počas ktorého sa moslimovia bičujú a trhajú si šaty na pamiatku Muhammadovho vnuka Husejna.

Islamské bohoslužby sa konajú v mešitách. Počas bohoslužby sa veriaci modlia, potom si vypočujú kázeň a zasa sa modlia. Moslimská modlitba sa skladá z niekoľkých úkonov: zo státia, z úklonu a z pokľaknutia, pri ktorom sa hlava skloní až k zemi. Moslim sa pritom modlí predpísaný verš z koránu, najmä prvú súru.
Na pravidelné modlitby zvoláva z vrcholu minaretu muezín. Jeho výzva znie: „Boh je veľký! Vyznávam, že nieto Boha okrem Alaha a Muhammad je Posol Boží. Poďte sa modliť: Urobte dobrý skutok!“

Islam vo svete

Šírenie islamu slávilo veľký úspech. O sto rokov po smrti Muhammada Arabi vládli nad väčším impériom, ako mal Alexander Veľký. Ich ríša sa rozkladala od Pyrenejí na západe až po rieku Indus na východe. Vytvorili arabsko – islamskú civilizáciu.

Moslimovia vynašli algebru, algoritmy, zdokonalili astroláb a urobili dôležité objavy v astronómii. Damask, Bagdad, Samarkand, Káhira, Kajruván, Marrakéš, Granada a Córdoba boli veľkými strediskami arabsko-islamskej kultúry, ktorá čo sa významu týka sa vyrovnala gréskej kultúre v stredoveku.
V 14. storočí sa islam začal opäť šíriť, a to najmä do rovníkovej oblasti Afriky a na východ až do Indonézie, kde v súčasnosti žije najviac moslimov (asi 150 miliónov). Z nových impérií boli najznámejšie ríša Safíjovcov v Iráne, Veľkých Mogulov v Indii a osmanských Turkov, ktorí si podrobili Balkán a postúpili až do strednej Európy.
V 19. storočí sa do islamských krajín začal šíriť európsky vplyv. Sformovali sa národné politické hnutia. Národná emancipácia zapríčinila vznik samostatných štátov v polovici 20. storočia.
Islam je náboženstvo, ktoré sa v súčasnosti najviac šíri Moslimské národy však musia prijať vedecko-technický rozvoj v 21. storočí. Vzťahy medzi sunnitmi a šíitmi

SUNNITI

Všetci moslimovia uctievajú korán a zachovávajú päť náboženských povinností. Po smrti Muhammada sa však nezhodli v otázke voľby jeho nástupcu vo vedení obce veriacich. K prvému rozdeleniu moslimov došlo v roku 655, keď vznikli šíiti a cháridžovci. Títo sa odštiepili od tzv. stúpencov sunny alebo tradície. Stúpencov sunny alebo sunnitov je asi 90 % zo všetkých moslimov. Sunniti zastávajú názor, že Muhammadovým nástupcom (kalifom) sa môže stať každý moslim, kým šíiti si myslia, že to musí byť niekto z príbuzných. Vzhľadom na to, že sunnitov je väčšina, nazývajú sa aju pravovernými, teda ortodoxnými moslimami. Svojich odporcov považujú za úchylkárov alebo heretikov.

ŠÍITI

Šíiti veria, že nástupcom Proroka sa mal stať jeho bratanec Alí. Alí sa však stal až štvrtým kalifom a od začiatku mal silného protivníka Muáviju.
Muávija bojoval s Alím o kalifát aj vojensky. V rozhodujúcej bitke pri Siffíne roku 655 už Muávija prehrával, no ľsťou a podvodným vyjednávaním sa mu podarilo odvrátiť porážku. Vtedy sa od Alího ako od nerozhodného človeka odvrátili mnohí jeho bývalí spojenci a jeden z nich ho v roku 661 prepichol dýkou. Tí však, čo ostali verní Alímu, sa nazvali šíat Alí, teda Strana Alího.
Šia sa rozšírila ako hnutie najmä po zavraždení Alího syna Husajna. Šíiti ho pokladajú za mučeníka, za obeť zla a zločinu. Dodnes spomínajú na Alího a jeho syna ako na svätcov a ich hrobky v irackých mestách Nadžaf s Kerbelá sú šíitskymi pútnickými miestami.

Významné sekty

ISMÁILOVCI – táto sekta vznikla v roku 765 po smrti šiesteho šiítskeho imáma Džafara as-Sádika. Zdôrazňujú dualistický výklad koránu – jeho ezoterickú a exoterickú stránku. Tvrdili, že imáman je vrchným misionárom a po dobytí Egypta tu rozvinuli misionársku široko rozvetvenú sieť.
NIZÁROVCI – ide o jednu z vetiev Ismáilovcov, ktorá sa rozdelila na dve súperiace skupiny. Jedna z nich existovala až do 19-teho storočia a druhá sa v roku 1841 po neúspešnom povstaní premiestnila do Iránu, Indie, Afriky a Sýrie.
BOHOROVIA – ich počet sa dnes odhaduje na viac než milión. Ide o pôvodne hinduistickú kastu, ktorej členovia sa stali moslimmi Ismáilovcov. Za svojho duchovného vodcu považujú miestneho kazateľa dáí Mutlak z Bombaja. DRÚZOVIA – táto relatívne malá sekta vznikla v Káhire a pôvodne bola vytvorená Turkom Muhammadom ad-Darazim. Ide o veľmi súdržnú sektu, ktorá sa stala známou najmä v súvislosti s križiackymi výpravami. Drúzovia nepripúšťajú prestup na inú vieru ani manželstvo s príslušníkmi iných náboženských skupín.
ALAVIOVIA – ich počet je asi 2-3 milióny. Tvoria menšinovú sektu šiítov, ktorá sa nachádza v Sýrii. Istý čas bola hlavnou politickou silou, ale po prenasledovaní križiackymi výpravami a Turkami bola odsunutá na okraj spoločnosti. Alaviovia uznávajú piliere islamskej viery ako symbolické, nie však ako záväzné.
VAHHÁBOVCI – najvplyvnejšia skupina v Saudskej Arábii a Katare. Sú známi najmä svojou politikou donucovania svojich následníkov a iných moslimov k tomu, aby dodržiavali formálne a rituálne povinnosti islamu.
BAHÁÍ – zakladateľ sekty Bahá’u’Iláh sa prehlásil za zasľúbeného-mesiáša. Ide o odnož šiítskeho prúdu. Zdôrazňujú význam bratskej lásky a svetového mieru a nemajú veľa náboženských dogiem a rituálov.
AHMADOVCI – toto hnutie bolo založené Mirzom Gulámom Ahmadom, sunnitom z Pandžábu, ktorý sa pôvodne vzoprel proti kresťanským misionárom a politickému a ekonomiskému kolonializmu Západu. Nepresadzoval však džihád, ale bol zástancom prebudenia islamského sveta. Po jeho smrti sa jeho stúpenci rozdelili na dve skupiny – kadiánovci a lahorovci. Kadiánovci ho považujú za súčasného proroka, lahorovci si myslia, že je obnoviteľom viery. Obe skupiny boli veľmi aktívne a zakladali spoločenstvá v Amerike, Európe, Pakistane a západnej Afrike.