R. Mistra5 vymedzuje sociálnu politiku ako tie sociálne dohody, mechanizmy a opatrenia, ktoré súvisia s distribúciou zdrojov podľa určitých kritérií potrieb. I. Tomeš6 definuje sociálnu politiku ako sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému. Š. Strieženec7 uvádza sociálnu politiku ako interdisciplinárnu oblasť skúmania a realizácie sociálnych opatrení, ktoré sú potrebné na vyvážený vývoj každej modernej priemyselnej spoločnosti. Je určitým priesečníkom politických zámerov, ekonomickej reality, humánnych, etických, morálnych princípov a zásad, vízií a opatrení. Sociálna politika skúma a zovšeobecňuje sociálne činnosti a ako jav spoločenského myslenia je bázou, ktorá slúži a odporúča subjektom možné postupy v rozhodovacom procese. Sociálna politika je teda súbor aktív, opatrení, ktoré cieľavedomo smerujú k rozvoju človeka, spôsobu jeho života, k zlepšovaniu životných podmienok obyvateľov, k zlepšovaniu sociálnej solidarity či bezpečia v rámci daných politických, hospodárskych možností krajiny. Existujú rôzne typy sociálnych politík, ktoré sa historicky uplatňovali v určitej etape sociálno-ekonomického vývoja vo svete. Strieženec uvádza:
1. klasický liberalizmus charakterizovaný ako pomerne skromné prerozdeľovanie, štát podporuje trh a trhovo diferencovaný blahobyt prosperujúcich vrstiev (Kanada, USA, Švajčiarsko),
2. neoliberalizmus – charakterizovaný ako pozícia stredu sa spája s Nemeckom, Rakúskom a čiastočne Francúzskom, uplatňujú sa liberálne a sociálno-demokratické črty sociálnej politiky,
3. kolektivistické – socialistické, či sociálno-demokratické režimy (Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko a čiastočne bývalé postsocialistické štáty, podstatnou črtou je snaha o rovnosť nielen pri uspokojovaní minimálneho štandardu potrieb, ale i rovnosť na vyššom štandarde.
Sociálna politika sa realizuje prostredníctvom určitých subjektov, z ktorých ako hlavný vystupuje štát. je to tým, že štát určuje obsah, ciele, úlohy i chápanie sociálnej politiky v tej-ktorej etape rozvoja spoločnosti. Na nižších stupňoch či úrovniach riadenia, ale aj v jednotlivých územných celkoch pôsobí veľa ďalších subjektov. V súvislosti s integračnými procesmi hovoríme o tzv. nadnárodných subjektoch. V najvšeobecnejšom chápaní členíme subjekty na štátne a neštátne. Možné členenie je i na štátne, trhové a netrhové subjekty. Subjekty koncipujú, pripravujú a realizujú sociálnu politiku v rámci svojej pôsobnosti.

Základnú štruktúru sociálnych subjektov tvoria:
1. štát a jeho orgány,
2. zamestnávatelia,
3. zamestnávateľské a zamestnanecké odborové orgány,
4. obce,
5. charitatívne organizácie, organizácie občianskych iniciatív,
6. občania, rodiny a domácnosti.
I v rámci takto širokého ponímania subjektov sociálnej politiky si štát ponecháva svoju rozhodujúcu a integrujúcu úlohu.
Pod objektmi sociálnej politiky rozumieme všetkých obyvateľov štátu, ale i určité skupiny obyvateľov a jednotlivcov, ku ktorým sociálne opatrenia subjektov smerujú. Objekty sociálnej politiky sú podľa charakteru a potrebnosti jednotlivých sociálnych opatrení rôzne štruktúrované. Sociálna politika v cieľovom riešení smeruje k určitému sociálnemu ladeniu spoločnosti. Sociálna politika usiluje o starostlivosť a blahobyt ľudí. Jednoznačne sa orientuje na ľudskú bytosť, jej jedinečnosť, schopnosti, záujem, potreby. Ciele sociálnej politiky charakterizujeme ako žiadúce, chcené stavy sociálnej sféry v budúcnosti. Vždy ide o sústavu cieľov, ktorými sa napĺňa všeobecný cieľ, tzv. rozvoj človeka, spôsob jeho života, jeho tvorivé sily a dispozície. Tento cieľ sa dosahuje uplatňovaním všeobecných princípov sociálnej politiky, ale tiež konkrétnymi opatreniami čiastkových sociálnych politík. Celý proces tvorby, formulácie i napĺňania cieľov je značne konfliktný. Konflikty vznikajú tak medzi subjektami, ako aj v rámci voľby prostriedkov a nakoniec i cieľov.

Princípy, funkcie a nástroje sociálnej politiky
V sociálnej politike riešime vzniknuté sociálne situácie tak, že aplikujeme určité najefektívnejšie či najadekvátnejšie postupy, ktoré sú najideálnejšie pre vzniknutú udalosť. Tieto vychádzajú z poznania najdôležitejších princípov sociálnej politiky, a to: sociálnej solidarity, spravodlivosti, subsidiarity a participácie.