Funkcie sociálnej politiky:
1. ochranná funkcia – rieši už vzniknutú sociálnu situáciu, keď sa jednotlivec či rodina dostali do nevýhodnej situácie vo vzťahu k ostatným. Snaží sa odstrániť či zmierniť dôsledky nepriaznivej sociálnej situácie ako sú nezamestnanosť, choroba, staroba či pokles príjmov vo viacdetných rodinách.
2. rozdeľovacia funkcia – je jednou z najdôležitejších a najzložitejších funkcií. Úzko súvisí s realizáciou princípu spravodlivosti. Je spojená s prerozdeľovaním už rozdeleného. Nejde len o prerozdeľovanie dôchodkov či príjmov, ale i životných situácií, šancí, možností. Prerozdeľovaním by sa malo zmierniť východiskové nerovnaké postavenie občanov v miere, ktorú štát uzná za žiadúcu.
3. stimulačná funkcia – podporuje, stimuluje k žiadúcemu sociálnemu konaniu či správaniu jednotlivca, rodiny. Tým, že sociálna politika stimuluje k chcenému vývoju, konaniu, ovplyvňuje i ekonomickú oblasť. Žiadúce konanie jednotlivcov sa zákonite musí prejaviť v produktivite práce.
4. preventívna funkcia – vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstraňujú príčiny nepriaznivých sociálnych situácií. Jej snahou je predchádzať určitým škodám, ktoré vzniknú pri nepriaznivých sociálnych situáciách. Úzko súvisí s hygienou a bezpečnosťou pri práci. Jej pôsobenie môžeme v súčasnosti rozšíriť i na veľmi aktuálne sociálne dôsledky ako sú kriminalita, alkoholizmus, drogy a chudoba.
5. homogenizačná funkcia – je úzko spätá s rozdeľovacou a prerozdeľovacou funkciou a znamená realizáciu nejakého vyrovnávania s cieľom zmierniť sociálne rozdiely. Cieľom je vytvoriť rovnorodejšiu spoločnosť a odstrániť veľké rozdiely. Ide o poskytovanie rovnakých možností vzdelania, práce, zdravotníckej starostlivosti atď. podľa individuálnych schopností, ktoré sú u ľudí, prirodzene rozdielne.
Nástroje sociálnej politiky. Sociálna politika sa v spoločnosti realizuje pomocou rôznych nástrojov. Môžeme ich rozlíšiť z hľadiska úrovne, riadenia a potom môžeme hovoriť o nástrojoch ako je programové vyhlásenie vlády, právny poriadok, či sociálno-právna legislatíva.

Vzhľadom na ciele sociálnej politiky, z hľadiska jej praktickej realizácie, sú nám blízke nástroje:
1. kolektívne vyjednávanie,
2. programovanie a plánovanie.
Kolektívne vyjednávanie je nepretržite prebiehajúci proces, založený na kompromisoch medzi sociálnymi partnermi.
Sociálny dialóg sa uskutočňuje na troch úrovniach:
Makroúroveň – uzatváranie generálnych dohôd,
Medziúroveň – tvorba kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa,
Mikroúroveň – konkretizácia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa a realizácie kolektívneho vyjednávania v podniku.
Sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartita a kolektívne vyjednávanie sú súčasťou základných ľudských práv a slobôd. Tripartita je podľa Medzinárodnej organizácie práce považovaná za hospodárske a sociálne partnerstvo medzi štátom, zamestnávateľmi a zamestnancami. Partnerstvo je založené na procese vzájomného vyjednávania, spolupráci a realizácii zmlúv, riešení pracovných sporov a podobne. Kolektívne vyjednávanie u štátnych a verejných zamestnancov súvisí s reformou pracovných vzťahov a prijatím Zákona o verejnej službe. Osobitosti kolektívneho vyjednávania o pracovných podmienkach a podmienkach zamestnania v štátnej a verejnej službe upravujú samotné zákony.

Citáty:
1 M. Hill: Understanding Social Policy, Oxford 1983
2 S. Outram: Social Policy, Longman London and New York 1989
3 H. L. Wilensky: The Political Context of Social Policy Assessment, Spiro S. E.
4 R. Titmuss: Social Politicy, London, Georg Allen and Umwin 1979
5 R. Mistra: Society and Social Policy, London, Macmillan 1981
6 I. Tomeš: Koncepce systému sociální pomoci, VÚPaSV, 1991
7 Š. Strieženec: Náčrt problematiky sociálnej politiky, UK Bratislava 1993