Politológia

1. štát a spoločnosť
Spoločnosť- vnútorne diferencovaný celok, ktorý sa skladá z rôznych javov a procesov (ľudia, spoločenské skupiny, inštitúcie, právo, kultúra...). Zároveň je to súhrn vzťahov medzi ľuďmi.
Štát- vzniká v 6.– 4.tisícročí p.n.l. v období rozkladu prvotnopospolnej spoločnosti. Spoločenská deľba práce, rozvoj poľnohospodárstva, remesiel, obchodu, nárast počtu obyvateľstva ... si vyžaduje dokonalejší spôsob riadenia => to sa dostáva do rúk určitej skupiny obyvateľstva, kt. sa zaoberajú len vládou.
štát = prostriedok donútenia (Deutsch) a prostriedok riadenia spoločnosti (Weber)
štát e štátu k medzinárodnej organizácii, tak sa vzdáva časti práv v určitej oblasti, prenáša rozhodovacie právomoci na orgány medzinárodnej inštitúcie a zároveň sa zaväzuje rešpektovať rozhodnutia týchto orgánov. Každý štát má právo do medzinárodnej organizácie nielen vstúpiť, ale aj z nej vystúpiť. Najvyššiou mierou je vytvorenie konfederácie, či federácie s iným štátom, lebo tým štát prenáša časť svojej zvrchovanosti na spoločné politické orgány. Ak viac štátov vytvorí federáciu, pôvodné štáty stácajú základnú śtátnu suverenitu, tú získavajú spoločné, federálne štátne orgány.

V súčasnosti suverenita vzhľadom na ekonomické, politické a iné vzťahy nie je absolútna, štáty sa vzdávajú jej časti vstupom do nadnárodných organizácií( vstup do EÚ, prijatie ústavy EÚ => napr. kvóty na výrobu ocele, musíme sa zbaviť nadmerných zásob cukru, inak dostamene pokutu...)
Bariéry: ideolodizácia štátu – orgány štátnej moci sú podriadené vplyvu určitej politickej strany. Napr. socializmus(KČS); programu ani ideologickému systému nesmie protirečiť duch ústavy ani výkon štátnej moci, pre tvorbu a kontrolu politiky je rozhodujúca ideológia – zvrchovaná inštitúcia na území štátu je ideologická inštitúcia, t.j. komunistická stana. To sa vzťahuje na každú úroveň štátnej správy.
Štátne náboženstvo – do činnosti štátnych orgánov zasahuje cirkev. Napr. islam (v cca 40 krajinách ako štátne náb.), podlieha mu tvorba a kontrola politiky rovnako ako v komunistických režimoch, t.j. štátne mocenské pozície sa obsadzujú iba so súhlasom ideologickej (cirkevnej) inštitúcie.Volebný výber sa tak mení na rituál, ktorým sa nevyberajú, ale dosadzujú osoby do štátnych úadov.
Podriadenie štátu armádnej moci: vojenská diktatúra; armáda sa môže vymaniť spod kontroly štátu a sama zčne štát riadiť a kontrolovať. Armáda nemá žiadnu ideológiu ani politickú orientáciu, ktorá by sa podobala orientácii pol. strany. Vojenský dôstojníci preberajú kontrolu štátnej moci a vytvárajú aktuálny politický postoj. Najvyššie štátne orgány môźe nahradi´t vojenská junta (skupina dôstojníkov). Výkon štátnych funkcií určuje v prvom rade armáda, na presadzovanie svojich zámerov využíva mocenské prostriedky.

4. štátne občianstvo
Je to príslušnosť obćana k štátu. Medzi štátom a občanom vzniká štátnoobčiansky vzťah, t.j. práva a povinnosti má aj štát aj občania. - príslušnosť osoby k určitému štátu
- trvalý právny zväzok medzi fyzickou osobou a štátom
- demokracia: št. občania sú zdrojom št. moci
- medzi št. a občanom je štátoobčiansky vzťah (práva a povinnosti majú obaja)
- št. občianstvo v SR možno nadobudnúť:
a) narodením z rodičov, z kt. aspoň jeden je št. občanom, al. narodením sa na príslušnom št. území
b) naturalizáciou, uzavretím manželstva s cudzincom
c) udelením št. občianstva na zákl. žiadosti
- št. občianstvo SR udeľuje Ministerstvo vnútra SR a nadobúda sa doručením listiny s udeleným št. občianstvom
- nemožno ho nikomu odňať proti jeho vôli, stratiť ho možno len prepustením zo št. zväzku na vlastnú žiadosť (môže o to požiadať ten, kto sa preukáže, že má občianstvo iného št. al. prísľub jeho udelenia)

5. štátne symboly
- vznikli a stabilizovali sa na prelome 18./19. st. a majú spravidla národný význam
- spolu s názvom št. sú to vonkajšie prejavy štátnosti, kt. sa štát reprezentuje navonok a zároveň vyjadruje svoju históriu, št. formu a národnú identitu
- št. symboly SR a ich používanie schválila NRSR zákonom č. 63/1993 Z. z., patrí k nim - št. znak, št. vlajka, št. pečať a št. hymna (prvé dve slohy)
- Vonkajším prejavom štátnosti je označenie štátu a jeho štátne symboly.
Ústava Slovenskej republiky v druhom oddiele prvej hlavy upravuje štátne symboly a stanovuje, že hlavným mestom Slovenskej republiky je Bratislava.
Podľa článku 8 štátnymi symbolmi SR sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna. Medzi štátne symboly patrí iste aj štandarda prezidenta republiky, pretože prezident republiky reprezentuje ako hlava štátu jeho suverenitu vnútri aj navonok. V nadväznosti na ústavnú úpravu v čl. 9 ods.5 (ktorý hovorí, že podrobnosti o štátnych symboloch SR a ich používaní ustanoví zákon) Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon .63/1993 Z. z. o štátnych symboloch SR a ich používaní. Podľa neho štátne symboly možno vyobrazovať, a používať spôsobom ustanoveným v tomto zákone.

Štátny znak
Štátny znak SR tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž, vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia, používaný na našom území už za čias Cyrila a Metoda i v mestskej heradlike z 13.st a najmä v revolučných rokoch 1848-1849. Používala ho aj prvá Slovenská národná rada aj Matica slovenská, je aj na Deklarácii slovenského národa z roku 1918.Jeho tisícročná tradícia bola prerušená v roku 1960, keď ho nahradil štítok s obrysmi Kriváňa a plameňmi symbolizujúcimi Slovenské národné povstanie. Tento sa však nestal národným symbolom. 1.3.1990 preto Slovenská národná rada nadviazala na historické korene a tradície a obnovila historický štátny znak Slovenskej republiky.
Driek a ramená kríža sú na koncoch rozšírené a vhĺbené, vrchy sú oblé. Štátny znak je farebný, pričom striebornú farbu možno nahradiť bielou farbou. Možno ho stvárniť z kovu, kameňa, keramického alebo iného materiálu, ak jeho podoba zodpovedá vyobrazeniu štátneho znaku. V tomto prípade môže ísť o jednofarebné stvárnenie.

Štátny znak používajú štátne orgány – Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy, súdy, prokuratúra, diplomatické misie Slovenskej republiky, ozbrojené sily. Štátny znak na svoje označenie používajú právnické a fyzické osoby reprezentujúce Slovenskú republiku na oficiálnych medzinárodných podujatiach.
Štátny znak sa používa na označenie hraníc Slovenskej republiky, budov štátnych orgánov, volebných miestností, insígnií predstaviteľov štátnych orgánov, radov a vyznamenaní Slovenskej republiky, bankoviek, mincí a pod. Používa sa aj na vonkajšie označenie budov štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy. Štátny znak sa umiestňuje v strede nad priečelím budovy, nad hlavným vchodom alebo z čelného pohľadu na pravej strane hlavného vchodu.
Štátnym znakom sa označujú listiny, ktoré obsahujú rozhodnutie alebo uznesenie štátneho orgánu, alebo listiny, ktorými sa úradne osvedčujú dôležité právne skutočnosti či oprávnenia. Štátny znak sa používa na úradných pečiatkach.
Štátny znak môžu vhodným a dôstojným spôsobom používať aj jednotliví občania a združenia. Zakázané je také používanie, ktoré by bolo nevhodné, neprimerané, alebo ktorým by sa prejavovala neúcta k týmto symbolom Slovenskej republiky.
Štátna vlajka
Štátnym symbolom, s ktorým sa pomerne často stretávame, je štátna vlajka. Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch rovnako širokých pozdĺžnych pruhov – bieleho, modrého a červeného, ktoré sú usporiadané pod sebou. Na prednej polovici listu štátnej vlajky je umiestnený štátny znak. Tento znak je rovnako vzdialený od horného, predného a spodného okraja štátnej vlajky a jeho výška sa rovná polovici výšky štátnej vlajky. Pomer strán vlajky je 2 : 3. Na štátnej vlajke sa neumiestňujú nijaké ozdoby, nápisy, vyobrazenia, stuhy a pod.
Pri štátnom smútku sa spúšťa na pol žrde. Štátna vlajka sa používa pri slávnostných príležitostiach ako sú štátne sviatky, významné dni a pod. Jej dĺžka však nesmie presahovať trojnásobok jej šírky. Výzvu na použitie štátnej vlajky vydáva Ministerstvo vnútra SR, ak ide o oficiálnu príležitosť miestneho významu. Pravidlá používania štátnej vlajky v konkurencii s inými vlajkami zodpovedajú medzinárodným zvyklostiam.

Štátna zástava
Štátna vlajka sa môže používať aj vo forme štátnej zástavy. Štátna zástava je odvodená od štátnej vlajky. Je vždy pevne spojená so žrďou alebo priečnym rahnom. Štátna zástava sa od štátnej vlajky môže líšiť rozmermi (môže byť predĺžená), použitím vo forme koruhvy alebo vo zvislej polohe.
Štátna vlajka sa vztyčuje na vlajkovom stožiari.
Pravidlá používania aj štátnej zástavy v konkurencii s inými zástavami zodpovedajú tiež medzinárodným zvyklostiam.

Štátna pečať
Štátna pečať SR má okrúhly tvar, v strede je vyobrazený štátny znak, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika. Priemer štátnej pečate je 45 mm. V dolnej časti pečate je lipový lístok. Štátna pečať sa používa na originál listiny ústavy a ústavných zákonov SR, medzinárodných zmlúv a pod. Listiny, pečate a úradné pečiatky so štátnym znakom sa používajú vtedy, ak listina obsahuje uznesenia alebo rozhodnutie štátnych orgánov alebo ak ide o listinu, ktorou sa osvedčujú dôležité skutočnosti alebo oprávnenia. Oficiálne vyobrazenie štátnej pečate je uvedené v prílohe zákona o štátnych symboloch a ich používaní. Pečatidlo uschováva prezident Slovenskej republiky.

Štátna hymna
Štátnou hymnou sú prvé dve slohy Janka Matúšku Nad Tatrou sa blýska. Vznikla v roku 1844 pri odchode študentov Ľudovíta Štúra z Prešporského lýcea do Levoče na protest proti perzekúcii Ľudovíta Štúra. Pieseň znárodnela v rokoch 1848 – 1849 pod názvom Dobrovoľnícka.

Ústavnoprávna úprava štátnych symbolov vrátane pravidiel ich používania zodpovedá medzinárodným zvyklostiam. Chceme však podčiarknuť, že štátnym symbolom Slovanskej republiky by sme mali vzdávať úctu a chápať ich ako prejav suverenity a samostatnosti Slovenskej republiky. Takisto ich použitie by malo byť dôstojné a malo by zodpovedať ich významu a úlohe v živote SR.

Štandarda prezidenta republiky
Na záver ešte niekoľko viet o symbole, ktorý má osobitné postavenie. Je ním štandarda prezidenta republiky. Štandarda prezidenta SR je symbolom funkcie prezidenta, nie je symbolom štátu. Významným spôsobom je tesne spojená so symbolmi štátu, a preto ju pričleňujeme k skupine štátnych symbolov.
Má podobu červeného štvorca, z ktorého spodného okraja vyrastá modré trojvŕšie s bielym dvojitým krížom v proporciách štátneho znaku SR. Bielo-modro-červený lem vychádza bielou farbou z horného rohu štandardy od žrde. Kresba znamenia je lemovaná striebornou linkou, ktorá okrem toho lemuje celú štandardu. Používa sa na označenie trvalého alebo dočasného sídla prezidenta. Možno ju použiť aj pri plnení povinností vyplývajúcich z funkcií prezidenta.
Vyobrazenie a používanie štandardy prezidenta republiky upravuje zákon NR SR č.51/1993 Zb.z. o štandarde prezidenta Slovenskej republiky.

K problematike štátnych symbolov patrí i úprava postavenia hlavného mesta Slovenskej republiky. Podľa čl.10 Ústavy SR je hlavným mestom SR Bratislava. Hlavné mesto je charakterizované ako pravidelné sídlo najvyšších orgánov republýiky. Postavenie Bratislavy ako hlavného mesta SR je podrobne upravené zákonom SNR č.377/1990 Zb. v znení zákona SNR č.523/1990 Zb. Tento zákon upravuje aj symboly hlavného mesta(erb, zástavu, pečať).

6. právny štát
Právny štát je systém, v ktorom vývoj a fungovanie štátu sú prioritne podmienené ústavou a systémom zákonov. Samotná koncepcia právneho štátu sa zrodila až v 19. stor. Žiadala limitovať činnosť štátnej správy ústavou a zákonmi a vytvoriť jasnú hranicu medzi štátom a občanom. Presadzovala sa idea prirodzeného práva- štát nemôže práva a slobody občanom dať ani vziať, pretože človek sa s ľudskými právami narodil.

Myšlienka spoločenskej zmluvy: občania časť svojej slobody, suverenity odovzdávajú štátu. Štát zabezpečuje záujmy a ochranu celku. Ak štát nedodržiava obsah zmluvy, porušuje dohodnuté zásady, alebo neoprávnene zasahuje do sféry slobody občana, má občan právo odmietnuť poslušnosť štátu. Toto právo sa nazýva ius resistendi, čiže právo odporu voči štátnej moci. Pôvodné princípy právneho štátu zaisťovali nielen legalitu, ale aj slobodu jednotlivca. Znaky právneho štátu:

1. človek je závislý od zákona
2. právo zaväzuje nielen občanov, ale aj štát
3. limitovanie štátnej moci-aj najvyššie orgány sa musia riadiť podľa práva
4. deľba štátnej moci
5. moc sama seba obmedzuje vopred stanovenými pravidlami
6. občan môže robiť všetko, čo mu zákony nezakazujú
7. členovia spoločnosti majú právnu istotu
8. kontrola moci- systém ochrany práva
9. garancia a rešpektovanie základných a občianskych práv a slobôd
Ustáva SR vyjadruje pravidlá právneho štátu v čl. 2 ods. 2 a 3.
V prípadoch nerešpektovania práva plnia dôležitú úlohu štátne inštitúcie zabezpečujúce požiadavky právneho systému. Majú za úlohu chrániť a garantovať práva a slobody občanov- sústava súdov a ich právomoci, činnosť ombudsmana, prokuratúry, polície a iných inštitúcii. Systém ochrany práva tvoria:
■ právne formy ochrany verejného a súkromného práva
■ zákonom ustanovené spôsoby a postupy nápravy porušenia práva
V prípade porušenia práva je garantované právo na spravodlivý proces, čo znamená:
a. každý má právo na sudcu vo svojej veci
b. obvinený musí byť oboznámený so vzneseným obvinením a musí mať právo vyjadriť sa k nemu
c. nikoho nemožno odsúdiť bez toho, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu

Spravodlivý proces ma určité základné princípy:
1. Polícia má prísne obmedzené práva(napr. zákaz vstupu do bytu)
2. Nikoho nemožno zadržať bez jasného písomného obvinenia.

Zadržaného treba informovať o jeho právach.
3. Platí zásada prezumpcie neviny
4. Nepripúšťa sa vynútené priznanie
5. Nemožno dva razy trestať za ten istý čin.
6. Ponižujúce tresty sú zakázané.
7. Existuje právo na odškodnenie za nesprávne rozhodnutie. Právny štát môže fungovať len na základe určitých pol. podmienok:
■ spoločný súhlas
■ šanca na zmenu cez voľby, odstup, iniciovanie zmien prezidenta (petícia, zhromažďovanie sa)
■ právo vyjadrovať obč. postoje
Existencia právneho štátu je založená nielen na demokratickej forme vlády, ale aj na ekonomickom systéme. Právny štát je štát ekonomicky slobodný.

Ochrana zákonnosti a ústavnosti v štáte:
Ochrana zákonnosti a ústavnosti je v demokratických štátoch v prvom rade vecou nestranných a nezávislých súdov. Popri zákonodarných a justičných orgánoch zákonnosť chráni aj prokuratúra, polícia, advokácia, notárstvo, kontrolné a iné orgány. V štáte sa kontroluje aj ústavnosť. Jej kontrolu môžeme rozdeliť na:
politickú- vykonáva ju zákonodarný orgán
právnu- vykonávajú ju súdy
abstraktnú- posudzuje súlad medzi zákonmi a ústavou
konkrétnu- rozhoduje sa o konkrétnom porušení ústavy. Právnu kontrolu ústavnosti vykonáva ústavný súd. Prokuratúra:
■ je osobitná sústava orgánov, ktorej úlohou je chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Je riadená na princípe centralizmu podriadenosť generálnemu prokurátorovi SR, v súčasnosti je ním Dobroslav Trnka) a monokratizmu (prokurátor vždy rozhoduje sám). Generálneho prokurátora SR menuje prezident SR na 7 rokov, najviac na dve po sebe idúce obdobia. Súčasťou Generálnej prokuratúry SR je aj hlavná vojenská prokuratúra a vojenské obvodné prokuratúry.

Úlohy prokuratúry:
a. je verejným žalobcom v trestnom stíhaní osôb podozrivých zo spáchania trestných činov.
b. vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov
c. je oprávnená podávať protest
d. upozorňuje na nedostatky Úrad ombudsmana (v súčasnosti Pavel Kandráč):
Ombudsman je nezávislým ochrancom práv a slobôd občana a občianskej spoločnosti najmä voči orgánom výkonnej moci, voči štátnym funkcionárom a úradníkom. Volí ho parlament. Odvolať ho možno len takým spôsobom ako sudcov. Má právo z vlastnej iniciatívy, alebo prostredníctvom sťažností občanov prešetrovať nezákonnosť a neústavnosť. Má právo verejne vyslovovať názor a vyjadrovať sa k omylom a chybám v činnosti orgánov verejnej správy. Jeho úlohou je predchádzať rozporom a tlmiť konflikty.

Úrad ombudsmana je podobne ako súdnictvo nezávislý najmä od exekutívy(výkonnej moci). Advokácia:
Advokát je slobodné povolanie, ktoré možno vykonávať len podľa zákona. Základom jeho práce je poskytovanie právnych služieb. Úlohou advokácie je:
■ obhajovať občanov v trestnom konaní
■ zastupovať občanov a právnické osoby pred súdom
■ udeľovať právne rady
■ vyhotovovať a spisovať zmluvy
Medzi jeho povinnosti patrí zachovávať mlčanlivosť, chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného. Len zo závažných dôvodov má právo neposkytnúť pomoc poškodenému. Advokát poskytuje pomoc za odmenu, ktorej výšku a spôsob určenia upravuje vykonávací predpis (ak je advokát určený štátom, platí ho štát).
Každý advokát musí byť zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora v Bratislave. Táto advokáta chráni a zaručuje jeho nezávislosť. Advokátom môže byť občan, ktorý:
1. je plne spôsobilý na právne úkony
2. získal vysokoškolské právnické vzdelanie
3. vykonal 5- ročnú právnickú prax a z toho najmenej 3 roky ako advokátsky koncipient
4. zložil advokátsku skúšku
5. je bezúhonný
6. zložil sľub do rúk predsedu komory. Notárska činnosť:
Samospráva notárov sa uskutočňuje v rámci Notárskej komory SR. Notár je štátom určený a splnomocnený právnik, ktorý vykonáva notársku činnosť podľa Notárskeho poriadku. Notárska činnosť je činnosťou verejnou, nie štátnou a jej základom je nestrannosť a objektívnosť. Notár spisuje a vydáva listiny o právnych úkonoch, osvedčuje významné skutočnosti, uskutočňuje konania vo veciach notárskych úschov. Štátny dohľad nad činnosťou Notárskej komory a notárov vykonáva minister spravodlivosti SR. Za notára môže byť menovaný občan SR, ktorý:
1. je plne spôsobilý na právne úkony
2. získal vysokoškolské právnické vzdelanie
3. je bezúhonný
4. vykonal právnu prax v dĺžke 5 rokov, z toho najmenej 2 roky notársku prax
5. zložil notársku skúšku

Komora exekútorov a súdni exekútori:
Je stavovskou organizáciou exekútorov, ktorá je súčasťou Medzinárodnej únie súdnych exekútorov. Exekútori sú štátom splnomocnené osoby, ktoré na návrh oprávneného subjektu zabezpečuje nútený výkon súdnych rozhodnutí. Najvyšší kontrolný úrad(NKÚ) a iné kontrolné orgány štátnej správy:
Nezávislý orgán vykonávajúci kontrolu hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, so štátnym majetkom, majetkovými právami a pohľadávkami štátu. Predsedu volí a odvoláva NRSR.

Delíme ho na vnútornú kontrolu so zameraním na činnosť podriadených subjektov a vonkajšiu kontrolu so zameraním na orgány, organizácie a pracovníkov, ktorí nie sú podriadení kontrolným orgánom.
Kontrola spočíva v porovnávaní žiadúceho stavu s faktickým stavom a v prijatí opatrení na odstránenie prípadného nesúladu. Vyúsťuje do prijatia opatrení na nápravu chýb a nedostatkov a uplatnenia zodpovednosti za ne.

Policajný zbor SR:
Je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti. Jeho činnosť kontroluje NRSR a vláda. Plní tieto úlohy: chráni život a bezpečnosť osôb a majetku, odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov, odhaľuje daňové úniky a nezákonné finančné operácie, vykonáva vyšetrovanie trestných činov, vedie boj proti terorizmu, zabezpečuje ochranu štátnych hraníc, dohliada na plynulosť a bezpečnosť cestnej premávky, vykonáva pátranie po osobách a veciach, plní úlohy prevencie atď. Úloha PZ SR je represívna a preventívna.
Policajný zbor SR tvorí služba kriminálnej polície, služby poriadkovej polície, služby dopravnej polície, služby cudzineckej a hraničnej polície, služby osobitného určenia. Zvláštnymi službami sú služba ochrany určených osôb a služba finančnej polície, inšpekčná služba. Samostatnou organizačnou súčasťou sú úrady vyšetrovania. Do funkcie vyšetrovateľa možno vymenovať len príslušníka PZ, ktorý dosiahol 24 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a vykonal záverečnú vyšetrovateľskú skúšku. Útvary PZ zriaďuje minister vnútra.

Oprávnenia policajta:
1. požadovať preukázanie totožnosti
2. odňať zbraň
3. oprávnenie na zastavenie a prehliadku dopravného prostriedku
4. oprávnenie pri zaisťovaní bezpečnosti určených osôb
5. zakázať vstup na určené miesta
6. otvoriť byt, ak je dôvodná obava, že je ohrozený život, zdravie osoby, či hrozí závažná škoda

Donucovacie prostriedky policajtov:
1. hmaty, chvaty, ,údery a kopy sebaobrany
2. putá
3. služobný pes
4. zásahová výbuška
5. úder strelnou zbraňou
6. zbraň
Policajt je povinný vyzvať osobu proti ktorej zakročuje, aby prestala s protiprávnym konaním s výstrahou, že použije niektorý z donucovacích prostriedkov. Zaistenie osoby nesmie trvať viac ako 48hodín od obmedzenia osobnej slobody, prípadne 72 hodín pri podozrení na obzvlášť závažný trestný čin. Zaistenie cudzinca môže trvať najdlhšie 30 dní a zaistenie veci najviac 60 dní. Práva a povinnosti osôb vzatých do väzby upravuje osobitný zákon NR SR o výkone väzby. Väzba sa vykonáva v ústavoch na výkon väzby v 3-och nápravnovýchovných skupinách, ktoré zriaďuje a ruší minister spravodlivosti SR. Ak sa poškodenému nemôže poskytnúť primeraná liečba v nemocnici, alebo nápravnovýchovnom ústave, väzba sa vykoná v inom zariadení, kedy stráženie zabezpečuje Zbor väzenskej a justičnej stráže SR.

Kontrolu v ústavoch vykonávajú:
1. orgány NR SR
2. minister spravodlivosti SR a ním poverené osoby
3. generálny riaditeľ zboru a ním poverené osoby
4. prokuratúra
Ak je obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby.
7. postavenie hlavy štátu v SVK
8. postavenie menšín
menšina=zoskupenie jednotlivcov, kt. vo vzťahu k ostatnému obyvateľstvu nemá väčšinové postavenie. Menšinou môže byť z hľadiska početnosti alebo vplyvu. Členov menšiny združujú určité spoločné znaky, ktoré si môžu, ale nemusia uvedomovať.
Môžu mať etnickú, rasovú, sexuálnu, náboženskú, regionálnu, vekovú alebo politickú podstatu. Niektoré z nich majú možnosť zmeniť sa na väčšinu, iné majú trvalý menšinový charakter.

Politická menšina: voľby na rôznych úrovniach prinášajú víťazov a porazených. Víťazi, kt. majú právo zostaviť vládu, volebné výsledky povyšujú na väčšinu, z porazených sa sáva menšina, kt. má menší alebo nijaký vplyv na tvorbu politiky. Pre obćiansku spločnosť je charakteristické, že ju nediskriminuje – členovia menšiny nie sú prenasledovaný za to, že sú členmi porazenej strany.
Pri porovnaní volebnýh výsledkov vidíme:
-premenu väčšiny na menšinu
-relatívnosť menšiny (absolútna väčšina je nadpolovičná, reletívna je väčšinový vzťah k ostatným stranám)
-väčšinu ako integráciu niekoľkých menšín (vytvorenie absolúnej väčšiny koalíciou)
Sexuálne menšiny: (homosexualita) nemožno predpokladať, že sa stane väčšinou; v politickom živote sa usiluje o legislatívnu úpravupodmienok svojho života (právo na partnerské spolužitie, dedičské práva, právo adoptovať si dieťa...). Vo vedomí spoločnosti stále existujú neodôvodnené predsudky a zástupcovia tejto menšiny majú menšiu šancu obsadiť dobré posty, veľa voličov nepovažuje homosexualitu za prirodzený stav, t.j. nevolí kandidátov, o kt. sa dozvie, že patria k sexuálnej menšine.

Etnické menšiny: národnostné alebo etnické menšiny su časťou národa, kt. sa ocitla na území iného národa. Má kultúrny pôvod v národe, s kt. ju už nespája spoločný politický osud. Nevzťahuje sa na ňu právo na sebaurčenie, pretože nejde o národ s vlastným historickým vedomím, tradíciami a kultúrno-etickým založením. Demokratický režim zaručuje ich príslušníkom rovnaké občianske práva bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť, navyše rozšírené o právo na rozvoj vlastných etnicko-kultúrnych znakov (t.j. rozvoj vlastnej kultúry - jazyk, umenie, tradície), ak nie sú v protiklade s normami a zákomni danej krajiny(kanibalizmus, pirátstvo, polygamia...). Nár. menšina sa stáva väčšinou iba výnimočne ( prisťahovalectvo do Ameriky, Palestínčania do Kuvajtu...).
Rasové menšiny: viditeľný rozdiel medzi ľudmi rozličných rás spôsobuje medziľudské problémy vo všetkých krajinách (biely – čierny, árijci – židia). Ak sa rasové menšiny necítia ohrozené, či diskriminované, spravidla si nevytvárajú vlastné organizácie ( vo VB ani vo Francúzsku prakticky nie sú, ale v USA, JAR existujú)
Náboženské menšiny: v každej spoločnosti; v demokratických štátoch – odluka cirkvy od štátu, t.j. vierovyznanie je súkromnou vecou každého občana. Napriek tomu všade je isté vierovyznanie, kt. je uprednostňované väčšinou. Krajiny s dlhoročnými demokratickými tradíciami – tolerancia medzi náb. skupinami.
Regionálne menšiny: vznikajú na základe špecifického postavenia obyvateľov urćitej oblasti štátu (zväčša horšie, t.j to berú ako diskrimináciu. Špecifickosť vyplýva z rozvynutosti priemyslu, rozvoja turistického ruchu, zemepisných rozdielv a oddelenia prísluśnej oblasti od väčšiny územia-kolónie).
Politické záujmi menšín vyplývajú z ich ekonomického, sociálneho, kultúrneho či politického postavenia v spoločnosti. Najzreteĺnejšie sú pol. záujmi pol. menšín, prísluśníci menšiny sa snažia stať volebnými víťazmi, a tak zmeniť svoj status z menšiny na väčšinu.

9. formy štátu podľa hlavy štátu
10. formy štátu podľa podielu občanov na moci, piliere demokracie
11. priama demokracia
Priama demokracia: je možnosť občanov rozhodovať bezprostredne o verejných veciach. V súčasnosti prakticky neuskutočniťelná – využíva sa ako doplnok nepriamej demokracie. Formy priamej demokracie:
1. referendum
– je priame hlasovanie o návrhu zákona alebo prijatom zákone
– druhy referenda:
obligatórne – štát si ním dáva odobriť určité zásadné rozhodnutie, ktoré má charakter ustanovený ústavou (napr. vstup do štátneho zväzku s iným štátom). Štátny orgán ho musí vyhlásiť.

fakultatívne – môže byť zvolané na základe úvahy štátneho orgánu, alebo keď sa istý počet voličov rozhodne požiadať o vyhlásenie referenda (350 000). Jeho predmetom môže byť akákoľvek otázka verejného záujmu. Štátny orgán ho automaticky vyhlásiť nemusí.

ratifikačné – potvrdzuje zákon prijatý parlamentom
vládne – podnet na referendum vychádza od hlavy štátu či vlády
ľudové – podnet na hlasovanie vychádza od občanov. Koná sa vtedy, ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov
Referendom sa zaoberá ústava v článkoch 93-100. Predmetom referenda nesmú byť základné práva a slobody, dane, štátny rozpočet a odvody. Referendum v SR vyhlasuje prezident republiky. Je platné, ak sa na ňom zúčastní aspoň nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Výsledok referenda môže podľa našej ústavy zmeniť, alebo zrušiť NRSR svojim ústavným zákonom po uplynutí 3 rokov od nadobudnutia jeho účinnosti.

2. plebiscit – je to rozhodovanie ľudu, hlasovanie o akejkoľvek otázke. Plebiscit sa môže uskutočniť na základe vnútroštátneho zákona, medzinárodnej zmluvy, alebo rozhodnutia OSN. Dozor nad jeho realizáciou môže vykonávať tretí štát, alebo medzinárodná organizácia. Napr. územný plebiscit – obyvateľstvo rozhoduje o územnej celistvosti, alebo o začlenení do iného štátu.

B.) Nepriama demokracia: je sprostredkovanou účasťou na správe štátu. Občania si zvolia poslancov, ktorí v ich mene prijímajú zákony. Občania sú zdrojom moci, ale nositeľmi sú zvolení poslanci. Demokratická spoločnosť sa môže rozvíjať len vtedy, ak občania využijú svoje právo voliť svojich zástupcov. Preto jedným zo základných prvkov demokracie sú demokratické voľby.

Rozlišujeme niekoľko typov volieb:
parlamentné voľby – sú voľby do zákonodárneho zboru
komunálne voľby – rozhoduje sa v nich o zastúpení v miestnych a obecných zastupiteľstvách, o starostoch obcí a primátoroch miest
priame voľby šéfa exekutívy – napr. prezident USA
priame voľby prezidenta(nie je šéfom exekutívy) – napr. SR
Účasť vo voľbách zabezpečuje ústava. Voľba do zákonodárnych orgánov sa koná na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním.
Všeobecnosť volebného práva
-znamená právo všetkých občanov, ktorí najneskôr v deň volieb dovŕšili 18 rokov, voliť do zastupiteľských orgánov, alebo zúčastniť sa na referende. Volebné právo:
aktívne – právo voliť (od 18 r.)
pasívne – právo byť volený (od 21 r.)
Právo voliť má každý občan SR s trvalým pobytom na území SR. Okrem veku neexistujú žiadne obmedzenia – cenzy(existovali v minulosti): napr. majetkový (voliť môže len ten, kto má určitý majetok), daňový (voliť môže len ten, kto za toto právo zaplatí daň), podľa pohlavia (určité pohlavie nemá právo voliť), rasový (určitá rasa nemá právo voliť), vzdelanostný(voliť môže len ten, kto dosiahne určitý vzdelanostný stupeň).
Rovnosť volebného práva – každý občan má len jeden hlas a ten má rovnakú váhu ako hlasy ostatných občanov.
Priamosť volebného práva – volič sa volieb zúčastňuje osobne, bez sprostredkovateľa.
Tajnosť hlasovania – znamená, že vo volebnej miestnosti musí byť vyhradený priestor, kde volič má možnosť bez kontroly upraviť hlasovacie lístky.
12.volebné právo

Rozlišujeme niekoľko typov volieb:
parlamentné voľby – sú voľby do zákonodárneho zboru
komunálne voľby – rozhoduje sa v nich o zastúpení v miestnych a obecných zastupiteľstvách, o starostoch obcí a primátoroch miest
priame voľby šéfa exekutívy – napr. prezident USA
priame voľby prezidenta(nie je šéfom exekutívy) – napr. SR
Účasť vo voľbách zabezpečuje ústava. Voľba do zákonodárnych orgánov sa koná na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním.

Všeobecnosť volebného práva
-znamená právo všetkých občanov, ktorí najneskôr v deň volieb dovŕšili 18 rokov, voliť do zastupiteľských orgánov, alebo zúčastniť sa na referende. Volebné právo:
aktívne – právo voliť (od 18 r.)
pasívne – právo byť volený (od 21 r.)
Právo voliť má každý občan SR s trvalým pobytom na území SR. Okrem veku neexistujú žiadne obmedzenia – cenzy(existovali v minulosti): napr. majetkový (voliť môže len ten, kto má určitý majetok), daňový (voliť môže len ten, kto za toto právo zaplatí daň), podľa pohlavia (určité pohlavie nemá právo voliť), rasový (určitá rasa nemá právo voliť), vzdelanostný(voliť môže len ten, kto dosiahne určitý vzdelanostný stupeň).
Rovnosť volebného práva – každý občan má len jeden hlas a ten má rovnakú váhu ako hlasy ostatných občanov.
Priamosť volebného práva – volič sa volieb zúčastňuje osobne, bez sprostredkovateľa.
Tajnosť hlasovania – znamená, že vo volebnej miestnosti musí byť vyhradený priestor, kde volič má možnosť bez kontroly upraviť hlasovacie lístky.
Zásady volebného práva- tajnosť hlasovania, rovnosť, priamosť volebného práva.
Aktívne volebné právo (do NRSR)- občan SR, vek 18rokov, zdržiavať sa na území SR. Pasívne volebné právo- (právo byť zvolený za poslanca NRSR)- štátne občianstvo, dovŕšenie veku 21rok., trvalý pobyt. Pre voľby do NRSR sa zriaďujú ÚVK(ústredná volebná komisia), OVK(okresná vol. kom.).
Volebná kampaň- začína sa 30 dní pred voľbami, Moratórium- 48 hodín pred voľbami, Voľby do NR- vyhlasuje predseda NR najneskôr 90 dní pred konaním volieb.
13.jednotlivé etapy vývoja politických strán
Politické strany sú organizácie, ktoré reprezentujú ekonomické, sociálne a iné záujmy rôznych skupín obyvateľstva. Ľudia sa v nich združujú za zámerom podstatne ovplyvniť moc v krajine. Cieľom politickej strany je získať rozhodujúci podiel na štátnej moci, teda právo zostaviť vládu a pomocou zákonov ovplyvňovať dianie v spoločnosti.

Význam politických strán:
Zastupiteľský princíp – občania sa zúčastňujú na tvorbe a kontrole politiky
Stabilizátory politickej moci – jednotliví politici reprezentujú svoje názory pomocou politických strán a tým neatomizujú politiku => je stabilnejšia
Pluralita spoločnosti – rôzne skupiny ľudí majú rôzne názory => rôzne politické strany
Politický pluralizmus – je to konkurencia politických strán, občan si vyberie podľa programu a tým určuje smer vývoja spoločnosti

Vznik politických strán – prvé zoskupenie politikov existovalo už v starom Grécku a Ríme, ale o vzniku politických strán môžeme hovoriť až od polovice 19. st. Aby mohla vzniknúť politická strana, musí najprv nastať situácia, v ktorej by našla uplatnenie. V polovici 19. st. nastal spor medzi diskriminovanými a privilegovanými = mal výsostne politický charakter, obe skupiny chceli získať, alebo ovplyvniť štátnu moc.

Vývoj politických strán mal 3 etapy:
1. etapa – 19. storočie
sociálne strany – dôraz sa kladie na základné zabezpečenie sociálnych podmienok, záujmy spoločnosti sú nadradené občanovi
2. hlavné ciele:
a.) uzákoniť združovacie právo, vrátane práva na vznik politických strán
b.) získať kreslá v parlamente – moc v parlamente
konzervatívne strany – tradičné, kladú dôraz na rodinu a tradičné národné záujmy
liberálne strany – zdôrazňujú občiansky a nadnárodný princíp, ich cieľom bolo všeobecné volebné právo, sloboda slova a združovania
2. etapa – začiatok 20. storočia
vytvorenie extrémnej ľavice – komunistické revolučné strany a extrémnej pravice – fašistické revolučné strany. Mali rovnaký zámer = zlikvidovať politickú pluralitu.
Za týmto účelom využívali náboženský diktát, propagáciu len jednej strany, nahradenie občianskeho práva a slobody novou morálkou v politike, ako aj v sociálnych vzťahoch.
3. etapa – súčasnosť(obdobie po II. svetovej vojne)
vznik nových politických strán z iných príčin ako v minulosti:
a.) Riešenie problémov neuspokojí všetkých členov strany, niektorí potom odídu a založia si vlastnú politickú stranu.
b.) Objavenie aktuálnych problémov – napr. ekológia, otázka zachovania mieru...
c.) 80-te roky – čas postupného zbližovania štátov v Európe: Strach z ekonomického útlaku a politickej nerovnoprávnosti je príčinou vzniku strán s etnickou orientáciou
14.druhy politických strán
Klasifikácia politických strán – delenie podľa: spôsobu výberu a počtu členov, základnej politickej orientácie, politického vplyvu, politického správania, vnútornej štruktúry
1. podľa spôsobu výberu a počtu členov:
a.) masové – bez obmedzení (obmedzením je iba spodná hranica veku, 18r.)
b.) výberové – sú prísne určené podmienky na získanie členstva (NSDAP)
2. podľa základnej politickej orientácie:
a.) konzervatívne – majú vo svojom programe tradičné hodnoty ako rodina, náboženstvo, národ, tradičné rozdelenie štátnej moci. Základom politického programu je národná ekonomika, národné záujmy. Používajú sa v nej názvy ako konzervatívna, kresťanská, republikánska, národná, ľudová strana. Tieto strany boli v minulosti monarchistické, teraz väčšinou republikánske.
b.) liberálne – majú vo svojom programe občianske práva a slobody, rovnosť ľudí, ochranu človeka a zachovanie mieru – pacifizmus. Tieto strany sa označujú ako liberálna, demokratická, strana stredu.
c.) sociálne – orientujú sa na pracujúce vrstvy, aj podnikateľské => základ programu tvorí ekonomika – ekonomický program, sú za vytvorenie takej ekonomickej situácie, ktorá by odstránila príčiny sociálnych konfliktov. Tradičný názov je sociálnodemokratická, socialistická, strana práce (labouristická), ľavicová, komunistická strana.

3. podľa politického vplyvu:
a.) parlamentné – strany sa vyjadrujú k politike štátu priamo v parlamente a to prijímaním zákonov, ústavy a vládneho programu. Vyjadrujú sa aj k politike vlády a môžu do nej zasahovať. Vládne strany sú tie, ktoré majú právo tvoriť štátnu politiku samostatne, alebo v koalícií. Zvyšok tvoria strany opozície – ich politický vplyv závisí od kresiel v parlamente, od vzťahu k vládnucim stranám.
b.) neparlamentné – strany nemajú priamy politický vplyv. K politike štátu sa vyjadrujú na tlačových konferenciách, mítingoch, pochodoch, petíciami a nátlakovými akciami. Ich jedinou šancou je presvedčiť voličov, že vládnuce strany sú neschopné.
4. podľa politického správania:
a.) ústavné – dodržujú ústavu a zákony
b.) revolučné – nedodržujú ústavu a zákony
5. podľa vnútornej štruktúry politických strán:
a.) voľné – smerujú až k hnutiam
b.) prísne hierarchicky členené
Politické strany nemôžu byť ozbrojené, nemôžu sa realizovať v polícii, armáde...
Člen politickej strany musí mať aspoň 18 r. a musí byť občan SR. Registrácia politickej strany prebieha na ministerstve vnútra, návrh podávajú aspoň traja minimálne 18 roční občania SR. Tí musia predložiť aj petíciu (žiadosť na zaregistrovanie) s 1000 podpismi. Do 15 dní sa musí MV vyjadriť, či stranu zaregistruje, alebo nie.

Ak MV odmietne stranu zaregistrovať, musí uviesť odôvodnenie. Do 60 dní sa môžu navrhovatelia odvolať na najvyšší súd. Návrh na zrušenie politickej strany môže podať generálny prokurátor na najvyšší súd, ktorý v tejto veci rozhodne.
15. problematika politických a kultúrnych záujmov národov v súčasnosti
16. ekonomické a neekonomické nátlakové skupiny
17. výhody a nevýhody rôznych foriem vlády
18. výhody a nevýhody rôznych volebných systémov
19. rozdiel medzi ... voľbami sú demokratický spôsob obsadzovania štátnych funkcií

Spôsoby volieb:
priamy spôsob voľby – komunálne, parlamentné. Voľby + referendum = priama demokracia
nepriamy spôsob voľby – vláda, alebo parlament zastupujú občana = nepriama demokracia

Spôsoby prenášania volebných výsledkov do parlamentu:
a.) systém pomerného zastúpenia – vývojovo mladší typ, používa sa od 18. st. Prvý krát sa použil v roku 1855 počas parlamentných volieb v Dánsku. Využíva sa v krajinách s väčším počtom politických strán.
Znaky pomerného volebného systému
– územie štátu je rozdelené na menší počet volebných obvodov
– utvárajú sa veľké a viacmandátové kraje
– počet mandátov, ktoré majú pripadnúť na každý volebný kraj sa určuje na základe počtu obyvateľov alebo voličov
– volič si vyberá jednu politickú stranu alebo hnutie. Kandidátne listiny zostavujú politické strany, volič môže preferenčnými hlasmi ovplyvniť poradie kandidátov, ktorých navrhli politické strany.
– všetky mandáty sa v každom volebnom kraji rozdeľujú medzi kandidátov politických strán v pomere k celkovému zisku hlasov
– mandáty získavajú kandidáti politických strán v takom poradí, v akom boli uvedení na kandidátnych listinách
Výhodou pomerného systému je, že umožňuje účasť vo voľbách všetkým registrovaným politickým stranám
b.) väčšinový systém – používa sa v štátoch so systémom dvoch politických strán (USA, VB)
Znaky väčšinového volebného systému
– územie sa rozdelí na viacero volebných obvodov
– utvárajú sa jednomandátové volebné obvody, v každom volebnom obvode sa volí len jeden kandidát
– volebných obvodov je toľko, koľko je miest v zastupiteľskom zbore, ktorý ma voľbami utvoriť
– voliči volia konkrétneho kandidáta, nie politickú stranu
Voliči svojimi hlasmi rozhodnú, kto bude ich obvod reprezentovať v parlamente. Volebný zákon bližšie stanoví, či na víťazstvo kandidáta je potrebná absolútna väčšina (nad 50 %) alebo relatívna väčšina (vyhráva kandidát s najväčším počtom hlasov, aj keď je to menej ako 50 %). Ak na zvolenie stačí relatívna väčšina, výsledky sú známe už po prvom kole volieb. Ak je však potrebná absolútna väčšina, voľby sa opakujú a do druhého kola postupujú tí kandidáti, ktorí získali v prvom kole určité percento hlasov. Nevýhodou je malá šanca menších politických strán.

Výhodou je, že strana získa väčšinu a tým sa zabezpečí stabilita krajiny. c.)paralelné (kombinované) systémy – sú tvorené súbežne z dvoch rôznych systémov – napr.: Jedna snemovňa je volená pomocou jednokolového väčšinového systému a druhá pomocou pomerného systému politických strán(ČR).