HLAS Z NEMECKA
V devätnástom storočí už buržoázia ekonomicky a politicky zvíťazila vo všetkých vyspelých európskych krajinách. Napriek takémuto pokroku sa v Nemecku tvrdošijne udržiavali feudálne poriadky. Kapitalizmus sa tu rozvíjal tzv pruskou cestou a to postupnými reformami zhora, pomalým zrušovaním nevoľníctva, polovičatými ekonomickými opatreniami. Nemecká šľachta sa pozvoľna menila na veľkostatkárov – junkerov, od ktorých závisel aj úspech ekonomického podnikania buržoázie. Neexistoval celonemecký národný trh, nebolo jednotného národného štátu. Svätá ríša rímska, ako sa oficiálne Nemecko stále nazývalo, bola rozdrobená na množstvo kniežactiev, ktoré medzi sebou viedli nekonečné žabomyšie vojny, vyčerpávajúce Nemecko ekonomicky a oslabujúce ho politicky.
Takýto vývoj sa neodrazil len sociálnom postavení obyvateľov, ale aj v stagnácii v intelektuálnom a sociálno-politickom vývoja Nemecka, ktorá nebola prekonaná ani výnimočným dielom G. W. Leibniza z konca 17. storočia. Nemecká buržoázia ako trieda bola slabá, nekonsolidovaná, nesolidárna. Pravda, aj sem zaviala atmosféra osvietenstva s jej revolučnými ideálmi. Francúzska revolúcia sa stretla s nadšením, ale keď revolucionári vyviedli Ľudovíta XVI. na popravisko a zavládol jakobínsky teror, Nemci sa stali nepriateľmi revolúcie a baštou monarchizmu v Európe. Vedomie vlastnej slabosti nútilo meštianstvo ku kompromisom, k bezbolestnému, postupnému prechodu ku kapitalizmu.

V polovici 18. storočia nastal vo filozofii a v umení obrat, spôsobený vystúpením Lessinga, Herdera, Schillera, Goetheho, Kanta, neskôr Fichteho, Schellinga a napokon Humboldta a Hegla. Dominantnou sa stala myšlienka národnej obrody. Národné hnutie za jednotu sa sústreďovalo na nemeckých univerzitách. To, čo iné národy prežili na vlastnej koži, to čo uskutočnili v revolučnej praxi, to Nemci prežívali teoreticky a umelecky. A tak sa rodí nemecká klasická filozofia, zrozumiteľná len v erudovanom intelektuálnom prostredí, ktorá mala síce minimálny vplyv na reálne pomery, maximálne však určovala tón celého ďalšieho filozofického vývoja. Zakladateľom tejto filozofie bol samotársky a v Európe dovtedy neznámy mysliteľ, zahrabaný na mierumilovnej severnej univerzite v Königsbergu, Immanuel Kant. Niekedy býva začleňovaný do prúdu osvietenského myslenia, inokedy ho chápu ako toho, kto postavil racionalizmu6) poznania medze.