1.VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV

1.1. Sociálna komunikácia
Slovo „komunikácia“ je odvodené od latinského tvaru „communico, communicare“ , čo znamená „zdeľovať, oznámiť niečo, spoločne sa radiť, dorozumievať sa“. Komunikácia je predovšetkým výmena informácii medzi biologickými systémami, avšak používa sa aj na pomenovanie dopravných prostriedkov (napr. komunikácia letecká, železničná, cestná) alebo telekomunikačných prostriedkov (napr. telefón, rozhlas, televízia, ďalekopis, atď.).
Slovo „sociálna“ výraz „komunikácia“ upresňuje a naznačuje, že ide o komunikáciu medzi ľuďmi, a to predovšetkým prostredníctvom používania kovenčných symbolov ako výsledku spoločenského konsenzu. V takomto poňatí komunikovať znamená vymieňať si informácie v sociálnom kontakte.

1. 2. Metakomunikácia
Počas komunikácie si nevymieňame len informácie, ale odovzdávame si navzájom aj kľúče k ich pochopeniu, k objasneniu, ako im rozumieť. Naznačenie, akým spôsobom prijať správu, čiže to, čo je nad komunikáciou, alebo komunikácia o komunikácii sa nazýva metakomunikácia. Metakomunikácia teda určuje ako rozumieť obsahu vyjadrovaného (napr. ako ocenenie, či kritiku, iróniu alebo vážnu výpoveď). Nesprávne vnímanie metakomunikačných faktorov môže viesť k nedorozumeniam a celkovo negatívne ovplyvniť sociálnu komunikáciu.
Skutočný význam oznámenia teda utvárajú tieto faktory:
•verbálny alebo neverbálny obsah (čo sa hovorí),
•kontext situácie (za akých okolností sa hovorí),
•citový a hlasový prízvuk (akým „tónom“ sa hovorí),
•mimická a pantomimická akcentácia (ako sa hovoriaci „tvári“),
•akcentácia konaním (čo a pri hovorení robí).

2. VÝVOJ ĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE

Ľudská komunikácia sa vyvinula počas fylogenézy, antropogenézy a ontogenézy človeka v závislosti na procese utvorenia druhej signálnej sústavy, ktorá umožnila človeku abstraktne myslieť a orientovať sa podľa „signálov signálov“, t.j. slova, reči. V začiatkoch, bola po mnohé stáročia jediným zdrojom dorozumievania sa mimoslovná reč. Neskôr sa od nej človek začal odkláňať v prospech hovoreného slova. Prísnu kontrolu pohybu začal považovať za prejav civilizovanosti, a naopak, vzrušené a nekontrolované gestá za znak primitivity, ospravedlniteľný len u detí a necivilizovaných národov.
Prvopočiatočná a najstaršia forma sociálnej komunikácie bol dyadický priamy rozhovor realizovaný za fyzickej prítomnosti obidvoch komunikantov, s častým uplatnením veľkého množstva mimojazykových výrazových prostriedkov. Vyššou formou komunikácie bol neskôr skupinový rozhovor za fyzickej prítomnosti všetkých jeho účastníkov. So vzrastom civilizácie úmerne vzrastá počet foriem sociálnej komunikácie. Nové formy sa rozširujú jednak pokiaľ ide o spôsoby prenášania informácií (písmo, telefón, rozhlas, televízia,...) a jednak pokiaľ ide o formy zoskupenia účastníkov dorozumievania sa (rečník-poslucháči, herci-diváci, autor-čitatelia,...).

2.1. Ľudská komunikácia versus komunikácia zvierat
V porovnaní s komunikáciou zvierat, ktorá vychádza z vrodených inštinktov a podmienených reflexných reakcií prvej signálnej sústavy, je ľudská komunikácia ako prostriedok vedomého pôsobenia subjektu omnoho zložitejšia a pestrejšia.
3.KOMUNIKAČNÝ PROCES

3.1. Štruktúra komunikácie
Podľa O. Šoltysa je komunikačný akt možný jedine za predpokladu, že sa ho zúčastnia títo činitelia:
A eminent, resp. oznamovateľ, pôvodca – hovoriaci, alebo píšuci autor, od ktorého informácia vychádza,
B percipient, resp. adresát – poslucháč, alebo čitateľ, na ktorého sa informácia prenáša,
C komunikačný kanál, resp. kontakt – fyzický kanál a psychické spojenie medzi pôvodcom a adresátom, cez ktoré sa informácia sprostredkuje. Zastupuje ho i technické zariadenie, ktoré stojí medzi eminentom a percipientom ( telefón, javisko, kniha, pieseň, film,...), a ktoré môže predstavovať nepreniknuteľnú clonu, anulujúcu kontinuitu priestoru a času.
D kontext, resp. komunikačná situácia – súvislosti, v ktorých komunikačný akt prebieha, delí sa na jazykový a mimojazykový, čiže konsituáciu,
E informácia – oznámenie vybrané, usporiadané a pretvorené na informáciu,
F kód – množina symbolov a ich pravidiel, ktoré sú úplne alebo aspoň z väčšej časti spoločné pôvodcovi i adresátovi, t. j. je tu možné hovoriť o stupni synonymie jazykového kódu, ktorý podlieha zákonitostiam asimilácie alebo disimilácie medzi ľuďmi. Kódy sú podstate neúplné správy, reprezentujúce skrátené významy.
G psychický účinok prijatého oznámenia. Pri rozličných použitiach jazyka jedny zložky vystupujú do popredia, iné sú menej zreteľné, a to podľa toho, na ktorú z nich sa pri konkrétnom komunikačnom akte sústreďuje pozornosť komunikantov.
V procese komunikácie (najmä v škole) môžu vzniknúť aj rôzne deformácie, dochádza k tzv. pseudokomunikácii, čo má za následok dezorientáciu adresáta (žiaka), ktorý si často nemôže, alebo nevie overiť objektívnosť toho, čo sa mu ponúka.

3.2. Verbálna a neverbálna komunikácia
Na základe prostriedkov, ktoré sú v komunikácii použité na prenos informácií, ju môžeme rozdeliť na slovnú (verbálnu) a mimoslovnú (neverbálnu).
Verbálnou rečou vyjadrujeme predovšetkým faktické informácie (názov mesta, predpoveď počasia, základnú ideu umeleckého diela), ale zvyčajne sa pri ich portrétovaní nezaobídeme bez neverbálnej reči, ktorá je tiež nazývaná jazyk citov a reč tela. Slovná reč sa stala najvyspelejšou formou dorozumievania sa medzi ľuďmi, prostriedkom meziosobného správania, pričom zvyčajne prebieha v zhode s neverbálnou rečou. V takýchto prípadoch hovoríme o kongruentnej (súhlasnej) komunikácii. V opačnom prípade, keď si dve alebo viac správ, vyslaných na rôznych úrovniach protirečia, hovoríme o nesúhlasnej komunikácii.
Základnou formou verbálnej komunikácie je rozhovor. Rozhovor je zámerný jazykový styk, pri ktorom striedavo hovoria rôzne osoby, a ktorý prebieha v konkrétnej predmetnej a sociálnej situácii. Môže mať podobu doprevádzajúceho dorozumievania sa pri inej činnosti, napríklad pracovnej, alebo môže byť konverzáciou, ktorá má charakter nadväzovania kontaktu, žartovania, odreagovania, resp. môže mať ráz samostatnej činnosti, zameranej na dosiahnutie určitého cieľa či vyriešenie problému. Rozhovor je teda najbežnejším prípadom interpersonálnej komunikácie.

Vodítkom k rozlíšeniu významovej štruktúry rozhovoru môžu byť role, s ktorými účastníci do rozhovoru vstupujú. Medzi elementárne role patrí rola hovoriaceho a poslucháča i rola informátora a pýtajúceho sa, vyplývajúce z rôznych typov komunikačných aktivít.
Významová štruktúra rozhovoru má dve základné zložky: emocionálne sýtený situačný zmysel, určitá nálada rozhovoru a tematická zacielenosť rozhovoru.
Minimálnym vzťahovým kontextom, ktorý môže počas rozhovoru vzniknúť je spätná reakcia pôvodcu posudzovanej výpovede na ňou vyvolanú reakciu u príjemcu.

Neverbálny prejav je spontánnejší ako verbálny, jednoznačnejší, viac ovplyvnený emóciami, a preto menej kontrolovateľný. Neverbálna komunikácia variuje podľa toho, kde sa odohráva, kto vysiela a prijíma, aké sú vzťahy medzi komunikujúcimi, v akom čase sa odohrávajú, a ako dlho trvajú. Určujú ju tri základné dimenzie: telo, priestor a čas.
Väčšina sociálnej komunikácie prebieha v mimoslovnej rovine. Jednotliví autori uvádzajú, že iba 35% toho, čo má v komunikácii význam, zachytávame zo slov, zvyšok patrí jazyku tela. Albert Mehrabian uvádza, že iba 7% komunikácie patrí slovu, 38% zneniu hlasu a 55% neverbalite.

3.2.1. Kategorizácia neverbálnych komponentov
Neverbálne komponenty komunikácie možno rozdeliť na:
auditívne zložky, medzi ktoré patria sila, výška a zafarbenie hlasu, tempo a plynulosť reči, rytmus, podoby melodických intervalov, frekvencia a dĺžka páuz, množstvo slovných „barličiek“, sprievodné zvuky a pazvuky, zadrhnutia v reči, spôsoby frázovania, ako aj kvalita v artikulácii a odklony. Tieto zložky nazývame tiež paralingvistické charakteristiky reči.
vizuálne zložky, ktoré sú tvorené mimikou (výraz tváre), posturikou (postoj, držanie a poloha tela i jeho častí), proxemikou (vzájomná vzdialenosť komunikantov), kinezikou (pohyby celého tela alebo jeho končatín), haptikou (komunikácia pomocou dotykov, taktilného kontaktu), pohľadom a farbou, úpravou a vzhľadom (použitie artefaktov), grafikou, olfaktorikou (komunikácia prostredníctvom vôní a pachov) a gestikuláciou, s ktorou sa viaže jav nazývajúci sa interpersonálna ozvena, spočívajúci v mimovoľnom zrkadlení gesta, ale aj držania tela a výrazu tváre partnera v komunikácii.
Mimoslovná reč vychádza buď z vrodených neverbálnych prejavov, alebo sa sformovala vplyvom odlišných kulturálnych noriem. Transkulturálne výskumy potvrdzujú, že základné výrazy tváre a pohyby tela má človek vrodené, univerzálne rozpoznateľné, podobne vyjadrované a interpretované v rôznych kultúrach, počnúc obyvateľmi najvyspelejších krajín Európy a končiac domorodcami z pralesov Amazonky, ktorí nikdy neopustili svoje teritórium. Určitý konkrétny mimický výraz patrí určitej konkrétnej emócii u rôznych osôb a v rôznych situáciách. Dokazuje to Ekman, ktorý vyselektoval 6 základných emócií – prekvapenie, strach, odpor, hnev, šťastie, smútok – ktoré ľudia z rôznych krajín dokážu pomerne presne identifikovať.

4.ROZDELENIE KOMUNIKÁCIE

4.1. Formy komunikácie
V sociálnej komunikácii, ktorú možno aplikovať aj na výchovno-vzdelávací proces, rozoznávame tieto špecifické formy:
a)priama reakcia (útek od zdroja nebezpečia),
b)neverbálny výraz (ukázanie gestom na zdroj nebezpečia),
c)konanie (priamy zásah pri odstránení zdroja nebezpečia),
d)obrazová komunikácia (maliar prostredníctvom obrazu komunikuje s okolím),
e)symbolická komunikácia (komunikácia rečou).
Najvýznamnejšou formou styku je symbolická komunikácia, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom už spomenutých komunikačných symbolov, ktoré predstavuje najmä zvuková reč (hovorená alebo počutá) a písaná reč (vo forme expresívnej, keď sa sami vo vetách vyjadrujeme, alebo impresívnej, videnej, t.j. keď čítame napísané) ako sústava znakov alebo symbolického správania. K ďalším formám symbolickej komunikácie patrí napríklad aj matematická, chemická symbolika, dopravné značky, určité spôsoby správania so špecifickým významom.

4.2. Typy komunikácie v sociálnej skupine
Skupinová komunikácia sa líši od medziosobnej komunikácie predovšetkým tým, že sa vzťahuje ku skupine ako celku. Skupinový faktor je založený v podstate komunikácie samotnej. Spočíva v tom, že komunikácia vedie k spoločným významom a sama spoločné významy predpokladá. Spoločenstvo významov máva rozmanitú štruktúrnu podobu, a preto hovoríme o rôznych komunikačných sieťach, resp. vzorcoch.
Komunikačné siete tvoria spoje alebo komunikačné kanály, pričom podstatnou charakteristikou siete je spôsob spojenia medzi pozíciami.
Rozlišujeme tri základné typy komunikačných sietí, ktorými je daná štruktúra rolí jednotlivých účastníkov:
1.)kruhové, resp. reťazové, t.j. komunikácia len so svojím susedom, ktorá nepreukazuje trvalú organizačnú tendenciu,
2.)ohniskové, resp. hviezdicové, t.j. komunikácia je možná len cez jednu osobu, ktorá má centrálne postavenie, a prostredníctvom ktorej komunikujú ostatní. Centrálny člen na základe prijatia správ od periférnych členov uskutočňuje rozhodnutia a tieto potom posiela späť na perifériu.
3.)úplná komunikačná štruktúra, t.j. päťčlenné siete typu „každý s každým“.

Rôzne efekty komunikačných sietí na skupinové správanie sú objasňované všeobecnými procesmi. Vplyv centrality, prípadne periferity spôsobuje, že osoby v centrálnejších pozíciách potrebujú menej času k riešeniu problémov, dopúšťajú sa menšieho množstva chýb a sú častejšie označovaní za vodcov ako osoby v periférnejších pozíciách.

V sociálnej skupine sa zväčša vyskytuje i vertikálny a horizontálny typ komunikácie.
O vertikálnej komunikácii hovoríme vtedy, keď informácia má vzostupný alebo zostupný charakter (napr. učiteľ - žiak, nadriadený - podriadený). K horizontálnej komunikácii dochádza vtedy, keď informácie prebiehajú medzi rovnako postavenými členmi skupiny. Tento typ komunikácie slúži spravidla ku koordinácii činností vo vnútri skupiny.
Na predávanie informácií sa používajú buď to oficiálne alebo neoficiálne kanály, a z tohto hľadiska rozlišujeme i komunikáciu formálnu ako častú súčasť vertikálnej komunikácie a neformálnu, ktorá je charakteristická pre horizontálny typ komunikácie, pričom zrýchľuje a zpružňuje šírenie informácií i v oficiálnej štruktúre.

5.VÝZNAM KOMUNIKÁCIE

Na nesmierny význam komunikácie poukazuje okrem iných i Jaspers, ktorý pokladá komunikáciu jednej osoby s druhou za najväčší výdobytok človeka. Berger tvrdí, že charakteristickou črtou procesu ľudskej komunikácie je redukcia neistoty. Nákonečný uvádza, že komunikácia vychádza z potreby uspokojiť pud po dorozumievaní.
Komunikácia zabezpečuje adaptáciu človeka na spoločnosť a ovplyvňuje sieť spoločenských vzťahov. Je predpokladom normálneho duševného vývinu a dôležitým faktorom psychickej stability. Prípady izolácie ukázali, že ak izolácia trvá dlhší čas, môže viesť k úplnému fyzickému a psychickému zrúteniu.
Sociálna komunikácia, základné psychologické poznatky z jej oblasti, dobré vyjadrovacie schopnosti a vynikajúce ovládanie zásad rečového prejavu sú taktiež mimoriadne významnými predpokladmi pre zodpovedný výkon učiteľského povolania.

OBSAH

1. VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV..........................................3
1.1.Sociálna komunikácia .......................................…........................3
1.2.Metakomunikácia .........................................................................3
2. VÝVOJ ĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE .................................................4
2.1.Ľudská komunikácia versus komunikácia zvierat ........................4
3. KOMUNIKAČNÝ PROCES ...............................................................5
3.1.Štruktúra komunikácie ..................................................................5
3.2.Verbálna a neverbálna komunikácia ......................................…..6
3.2.1.Kategorizácia neverbálnych komponentov ..........................7
4. ROZDELENIE KOMUNIKÁCIE .........................................................8
4.1.Formy komunikácie ......................................................................8
4.2.Typy komunikácie v sociálnej skupine .........................................9
5. VÝZNAM KOMUNIKÁCIE ...............................................................10

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk