Všetkých Rómov na Slovensku môžeme rozdeliť: starousadlí Rómovia na našom území (žijú usadlým spôsobom aspoň tristo rokov) sa odlišujú podľa majoritného jazykového prostredia na: slovačike Roma (slovenskí Rómovia) a ungike Roma (maďarskí Rómovia). Tí, ktorí u nás do roku 1959 kočovali, prišli na naše územie v 19. storočí z rumunského Valašska, sa sami nazývajú vlašike Roma (v slovenčine sa ustálil tvar olašskí Rómovia).
Základnou formou obživy starousadlých Rómov bola príležitostná práca u roľníkov. Najvýznamnejším remeslom bolo kováčstvo, vyrábali klince, podkovy, reťaze, motyky, rôzne kovania. Dnes sa tomu venuje už len niekoľko Rómov, zameriavajú sa na výrobu umeleckých kovaní, mreží, svietnikov a pod. K ďalším remeslám patrila výroba metiel, dreveného uhlia, košov, tehál z nepálenej hliny. Vyrobený tovar chodili ponúkať podomovým obchodom, vymieňali ho zväčša za potraviny alebo oblečenie.
Významným zdrojom obživy starousadlých Rómov bolo hudobníctvo: v prostredí rómskych sláčikových hudieb vyrástlo viacero vynikajúcich interpretov, ktorí účinkovali na šľachtických i kráľovských dvoroch. Na prelome 19. a 20. storočia hudobníci vytvorili špeciálnu sociálnu vrstvu mestských kaviarenských hudobníkov. Väčšina Rómov, ktorí po roku 1989 nestratili zamestnanie, pracuje v súčasnosti v nekvalifikovaných robotníckych profesiách, v stavebníctve, pri ťažbe dreva, na železnici, pri výkopových prácach, prípadne pri očiste miest.
Olašskí Rómovia sa odlišujú antropologicky svetlejšou pleťou, obľubujú pestré farby odevov a zlaté šperky. Živili sa väčšinou priekupníctvom koní, kováčstvom, výrobou korýt a kotlíkov. Do päťdesiatych rokov 20. storočia patrili medzi sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva, dnes vďaka obchodovaniu a priekupníctvu patria medzi najbohatšie vrstvy Rómov.Bývajú najmä v mestách a bohatších obciach na južnom Slovensku.Kontakty medzi starousadlými a olašskými Rómami sú minimálne.
Rodina
Základom spoločenstva naďalej zostáva rodina, v ktorej rozhodovacie právo má väčšinou muž, zabezpečenie chodu domácnosti však prenecháva svojej žene.Aby si mladí ľudia mohli založiť rodinu, musia uskutočniť pytačky. Za prítomnosti svojich rodičov a ďalších svedkov si sľúbia vernosť. Prekrížia si ruky a vypijú si vzájomne obsah partnerovho pohárika a pobozkajú sa. Od tejto chvíle sú rómskym spoločenstvom považovaní za manželov. Občiansky alebo cirkevný sobáš uzatvárajú až po niekoľkých rokoch, keď už majú jedno-dve deti. V súčasnosti sa pytačky chápu ako zásnuby, neoprávňujúce mladých k spolužitiu.
V rómskych rodinách si ako prvorodené dieťa želajú väčšinou chlapca. Telesné vady novonarodeného dieťaťa sa kládli za vinu matke, pretože tehotná žena bola vystavená mnohým obmedzeniam: nesmela sa pozerať na telesne postihnutých ľudí, na neznáme zvieratá (najmä plazy), ani na mŕtveho, pretože dieťa by mohlo mať ich podobu. Až do krstu je novorodenec vystavený pôsobeniu zlej sily – strigy, ktorá sa ho pokúša vymeniť za škaredé dieťa. Na ochranu pred touto výmenou kladú dodnes rómske mamičky na východnom Slovensku do postieľky pod perinu dieťaťa rôzne ochranné predmety. Proti urieknutiu uväzujú deťom na zápästie červenú stužku, dieťa, ktoré niekto uriekol umývajú špeciálne pripravenou uhlíkovou vodou.
Rómske deti veľmi nerady odchádzajú od rodičov a to aj v dospelosti, keď si založia vlastné rodiny. Vo všeobecnosti možno povedať, že rómska rodina i v súčasnosti reprezentuje tradičný typ viacgeneračnej rodiny.
Začiatkom 20. storočia nebolo zriedkavé, že žena porodila desať až dvanásť detí, s rastom životnej úrovne prirodzene klesá počet detí v rodine. V súčasnosti majú zaostalejšie rómske rodiny 5–6 detí, vyspelejšie 3- 4 deti, klesá aj počet detí narodených pred sobášom rodičov. Vážnym problémom ostáva nízky vek prvorodičiek.
Náboženstvo
Náboženským vyznaním sa väčšina Rómov hlási k rímskym katolíkom. Ich skutočná viera je však zaujímavou symbiózou kresťanskej ideológie, vlastných poverových predstáv (ktorých korene možno predpokladať ešte v Indii) a obyčajných úkonov – prejavov ľudovej viery, ktoré prevzali od majoritného obyvateľstva, v prostredí ktorého niekoľko storočí žili a prispôsobili ho vlastným potrebám.
Obyčaje pri úmrtí
Veľká pozornosť sa venuje obyčajam pri úmrtí človeka. Rómovia veria, že pre zomierajúceho si prichádza niekto zo zosnulých príbuzných a odvádza ho na druhý svet. Do truhly sa vkladajú odevy zosnulého, jeho osobné predmety, vrátane tých hodnotnejších: prstene, náušnice, hodinky, husle, gitaru, fajku, cigarety, fľaštičku s alkoholom, karty, prípadne modlitebnú knižku a ruženec. Od chvíle skonu až do pohrebu pri ňom bdejú: hrajú karty, rozprávajú príhody zo života zosnulého, starodávne rozprávky; nesmie sa spievať, tancovať ani štrngať pohármi. Ak niečo zabudli dať do truhly, na druhý deň to zanesú na cintorín a vložia do hrobu.