Z východných autorov významne ovplyvnil teológiu gréckej cirkvi Ján z Damasku, vo svojom Prameni poznania často nadväzuje na Aristotelovu filozofiu. Na západe sa nový ruch v kresťanskom teologicko-filozofickom myslení objavuje opäť až v IX.st. , to však už patristika prechádza ku scholastike. Historické predpoklady stredovekej filozofiePod pojmom stredoveku rozumieme rozsiahle obdobie západoeurópskych dejín od konca V. až do konca VIII.st.
Vznik a vývoj feudálnej spoločnosti znamenal progresívny krok svetových dejín, pretože otrokársky systém vyčerpal svoje vývojové možnosti v Rímskom impériu. Samotný prechod k feudalizmu znamenal hlboký úpadok kultúry, techniky, hospodárstva. Dvojakosť feudálneho vykorisťovania sa prejavuje predovšetkým v tom, že dve funkcie vlastníkov pôdy nie sú výrazne rozčlenené – každý vlastník pôdy je do istej miery aj jej panovníkom. Na tomto základe vyrastá vo vnútri vládnucej triedy hierarchický rebríček. Určitá jednota západoeurópskeho feudalizmu bola zosobnená tým, že sa feudalizmus podriadil pápežstvu jedinej katolíckej cirkvi, ktorá bola odporcom východoeurópskeho pravoslávia aj arabského islamu.
Po páde Západorímskej ríše sa predstaviteľom nezničiteľnej autority Ríma stal pápež. Tak sa cirkev stala nositeľkou stredovekej feudálnej ideológie. Stredoveký svetový názor bol hlavne teologický. Vedomie ľudí zahaľovala cirkev hustou hmlou náboženskej dogmatiky, preniknúť do nej bolo tým ťažšie, že čítanie cirkevných kníh bolo prístupné len neveľkej vrstve gramotných duchovných a mníchov.Stredoveká scholastika sa zásadne líši od antickej filozofie nielen tým, že využívala jej pamiatky len v obmedzenom počte, ale je jej úplne cudzí duch a zmysel antickej kultúry. Hlavnou požiadavkou stredovekej mravnosti bol asketizmus. Pôst, zdržanlivosť a almužna boli základné cnosti, pre veriacich prísne nariadené.
V X. storočí nastáva prelom vo vývoji feudálnej spoločnosti, rozširuje sa rast peňažných vzťahov a vznik miest.V druhej polovici XIII. storočia – po skončení križiackych výprav je Európa posiata množstvom nových miest. Roľníctvo žilo v miernejších podmienkach a bolo vťahované do tržných vzťahov.Vedľa masových povstaní v XI., XII. storočí bolo najvýznamnejšou formou sociálneho protestu kacírstvo. Boj proti kacírstvu bol vedený najrozličnejšími prostriedkami – od vojenských trestných výprav až po rôzne metóda cirkevného teroru: vyobcovanie z cirkvi, upaľovanie kacírov a mučenie.Školy existovali iba v kláštoroch a cirkevných kapitulách a univerzity ktoré vznikli boli taktiež priamo riadené cirkvou. V XIII. storočí nastáva rast vedomostí, rozširujú sa spoločenské horizonty, čo viedlo k veľkým zemepisným objavom. Ďalší prúd ktorý podrýval monopol cirkvi bol rozvoj svetskej literatúry a umenia.
Scholastika
Stredoveký systém vyučovania sústredený v rukách cirkvi bol vybudovaný takto: v prvom stupni vyučovania sa prednášala gramatika, dialektika a rétorika, v druhom sa vyučovali základy geometrie, aritmetiky a akustiky. Niektoré z týchto škôl vynikali nad ostatnými a stali sa tak centrom vzdelanosti. Postupne sa tvorili základy pedagogickej a verejnej sústavy, ktorá bola neskôr nazývaná scholastika, t.j. školská vzdelanosť, ktorá sa od XII.st. šírila aj na univerzitách. V stredoveku mohlo filozofické myslenie existovať len ako myslenie teologické, filozofia bola teda slúžkou teológie- ancilla theologiae. Avšak boj idealizmu proti materializmu nemohol byť potlačený ani mocnou cirkevnou dogmatikou. Filozofickými prostriedkami mali byť vysvetlené, alebo aspoň obhájené cirkevné dogmy a vybudovaný ucelený, teologicko-filozofický svet náboženstva. Prameňom scholastického filozofovania bolo Písmo sväté a názory uznávaných cirkevných autorít.
Z antických filozofov sa predstavitelia scholastiky dovolávali Platóna, novoplatonikov a predovšetkým Aristotela. Ku svojim záverom, zabiehajúcim často až do krajných teologických substilností, dospievali pomocou špekulatívnej dedukcie a operácií s pojmami.
Jednotlivé problémy, otázky – questiones, boli rozdeľované na články – articuli, potom hľadali argumenty pre – rationes a proti – obiectionnes; záver – solutio bol ešte obhajovaný proti ďalším možným námietkam – refutatio. K oceneniu významu vlastnej skúsenosti, pozorovania dospievajú najskôr len niektorí predstavitelia tzv. neskorej scholastiky. Scholastika býva tradične rozdelená ne tri obdobia :
1.Raná scholastika
2.Vrcholná scholastika
3.Neskorá scholastika
Raná scholastika
Joannes Eriugena patrí k najväčším mysliteľom ranej scholastiky. Vo svojich spisoch – De divisione naturae- vypracoval filozoficky cenný systém so silnými znakmi panteizmu. Boh, teda príroda existuje v štyroch formách – ako príroda nestvorená ale tvoriaca(boh sám je činná príčina); ako príroda stvorená, ale netvoriaca( svet našich zmyslov, svet telies);ako príroda stvorená a tvoriaca(pravzory všetkého existujúceho); a ako príroda nestvorená e netvoriaca( konečná príčina, cieľ, ku ktorému všetko smeruje). Eriugenovo racionalistické učenie stotožňujúce boha s jeho výtvormi bolo na začiatku XIII.st odsúdené ako heretické.
Ďalšími predstaviteľmi sú Berengár z Toursu, Petrus Damiani, Roscellinus, Anzelm z Canterbury, Pierre Abelard – dôležité je jeho riešenie vzťahu rozumu a viery : je nutné pochopiť, aby sme mohli uveriť. Vypracoval dialektickú metódu, ktorá sa stala vzorom napr. pre Tomáša Akvinského; ukazuje tu, aké rozporné sú biblické texty a mienky cirkevných otcov na najrozličnejšie filozofické a teologické otázky a snažia sa ich zladiť. Zvlášť silné platónske vplyvy sa v tomto období objavujú u predstaviteľov prírodnej filozofickej školy v Chartres – Bernarda z Chartres a Viliama z Conches. K popredným autorom zbierok patria Petrus Lombardus a Ján zo Salisbury.
Vrcholná scholastika
Úsilie o systematizáciu kresťanského cirkevného učenia vrcholí v XIII.st. – v dobe najväčšej moci rímskej cirkvi a zároveň v dobe prehlbujúcich sa rozporov feudálnej spoločnosti, prejavujúcich sa narastajúcim kacírskym hnutím. Najdôležitejšie scholastické systémy XIII.st sa zrodili v lone dominikánskeho a františkánskeho rádu. Dominikáni vytvorili hlavné aristotelské scholastické systémy. Františkáni sa pokúšali zlúčiť starý novoplatónsky augustinizmus s novým filozofickým materiálom z Aristotela v podaní Arabov a Židov. Je treba rozlišovať dve františkánske školy : starú spojenú s menom Alexandra Halského a Bonaventury a novú, založenú Dunsom Scotom. Anglický teológ Alexander Halský bol prvým známym scholastikom u ktorého sa prejavil vplyv arabsko-židovskej filozofie. Pre teologické účely využil všetky odbory Aristotelovej filozofie. Uznáva, že obecniny existujú v pred vecami v božskom rozume. Sú prototypmi všetkých vecí. Podľa týchto vzorov stvoril boh svet z ničoho. Slávnym žiakom Alexandra Halského bol Ján Fidanza, prezývaný Bonaventura. Podľa Bonaventuru je všetko na svete stvorené z látky a formy. Obecnou formou všetkého telesného je svetlo. Všetky predmety a telá sa zúčastňujú na svetle a na rozsahu ich účasti závisí stupeň a poradie ich existencie. Na otázku, či zdrojom poznania sú zmysly odpovedá : „je nutná priznať, že duša poznáva boha, samú seba aj to, čo existuje v nej samej bez pomoci nejakých vonkajších zmyslov.“ K poznaniu boha vedenia dlhá cesta vnútorného dozrievania. V nej sa dá dosiahnuť extáza, v ktorej človek splýva s božstvom. Prípravou k tomu je svätý život a vrúcna modlitba.
Prvým významným predstaviteľom scholastického aristotelizmu bol Albert Veľký. Mal pomerne široký vedecký prehľad a zaoberal sa množstvom odborov ako napríklad alchýmiou, zoológiou, botanikou atď. Hlásal názor o guľatosti zeme a zúčastnil sa sporu o jej pohybe. Hlavný Albertov význam však tkvie v tom, že obrátil pozornosť stredovekých mysliteľov k štúdiu Aristotela a tým dal podnet k ďalšiemu vývoju filozofie. Albert oddeľuje oblasti teológie a filozofie.
Tomáš Akvinský ( 1225 – 1274)
Dovŕšil stavbu katolíckej teológie, jeho učenie je dodnes uznávané katolíckou cirkvou ako jediná pravdivá filozofia. Tomáš Akvinský je taliansky dominikánsky teológ, žiak Alberta Veľkého. V jeho rozsiahlom diele vyvrcholili pokusy o vytvorenie cirkevnej feudálnej filozofie. Cirkev ocenila predovšetkým spôsob, akým Tomáš dokázal zapojiť rozum do výstavby katolíckych dogiem : bola zachovaná priorita viery bez toho, aby medzi rozum a vieru bola položená neprekročiteľná hranica. Náboženské dogmy zostávajú zjavenými pravdami, rozum môže dokázať nielen ich prospešnosť a účinnosť, ale predovšetkým rozum nachádza dôvody oprávňujúce vieru.
Teológia a filozofia sa tak navzájom doplňujú, teológia smeruje od boha k stvorenému, filozofia od stvoreného k bohu, tak má „prirodzený rozum slúžiť viere“ .Filozoficko – teologická stránka jeho systému sa sústreďuje na výklad základných kategórií Aristotelovej metafyziky: látka a tvar- materia, forma; možnosť a skutočnosť – potentia, actus; podstata a prípad – substancia, accidenc a zaoberá sa aj Aristotelovým učením o príčinách. Zatiaľ čo boh je podľa Tomáša čisté uskutočnenie jednotlivé veci stvoreného sveta vznikli spojením látky a formy: čistá látka existuje len v abstrakcii.
