Ľudskú osobnosť definuje Tomáš pomocou rozumnosti , individuálnosti, substancionálnosti a možnosti riadiť svoje činy. Duša je substancionálna forma, ktorá premieňa prvotnú hmotu na ľudské telo. Intelekt je neoddeliteľný od duše. Individuálna duša je nesmrteľná, zánik tkvie v oddelení formy od hmoty a duša predsa potrebuje hmotu. Konečným cieľom človeka je blaženosť. Najvyššia blaženosť spočíva v najvyššom dobre, t.j. videniu boha. Úplná a stála blaženosť je dosiahnuteľná iba na onom svete. Tomáš Akvinský zavrhuje ontologický dôkaz existencie boha. Podľa neho môže byť existencia boha dokázaná len na základe existencie sveta ako božieho výtvoru.
Tomáš Akvinský uvádza 5 takýchto dôkazov :
1. Musí existovať prvý hýbateľ
2. reťaz príčin nemôže byť nekonečná, musí existovať prvá príčina
3. všetky veci sveta sú náhodné, náhoda závisí na nutnosti, musí teda existovať absolútne nutná bytosť.
4. veci majú rôzne stupne dokonalosti, musí teda existovať úplne dokonalá bytosť.
Účelnosť prírody nemôže byť objasnená prirodzenými príčinami, je teda nutné prijať nadprirodzenú rozumnú bytosť, ktorá riadi tento svet.
S pomocou Aristotela vypracoval Tomáš aj svoje etické a sociálne učenie. Spoločenská nerovnosť je dôsledkom hriechu prvých ľudí, zároveň však odpovedá aj prirodzenému deleniu ľudí podľa ich činností. Vedúce miesto v spoločnosti patrí bohom založenej cirkvi, ktorá pre všetkých získava potrebnú božiu milosť a predstavuje aj nevyhnutného prostredníka k dosiahnutiu konečného cieľa všetkých ľudí – posmrtnej spásy. Tomistická filozofia tu spojuje v jednotu svet nadprirodzený aj prirodzený a tak vypracováva aj priamu apologetiku daného spoločenského poriadku.
Vo svojej teórií poznania sa prikláňa k Aristotelovmu učeniu o formách. Všetko poznanie sa deje v subjekte prostredníctvom vnímania objektu. Nevníma sa však celá existencia predmetu, ale len to, čo je dôležité pre subjekt. Poznávanie stráca pri vstupe do duše poznávajúceho svoju materiálnosť, môže do nej vniknúť len ako forma. Forma predmetu je jeho myšlienkovým obrazom. Vec existuje súčasne mimo nás v celom svojom bytí a vo vnútri nás ako náš obraz. Vďaka obrazu vchádza predmet do duše, do myšlienok. Duša prijíma cudziu formu bez toho, aby stratila svoju vlastnú. Schopnosť poznávať sa stáva skutočným poznávaním pôsobením objektu. Tomáš rozlišuje zmyslové formy poznania a rozumové formy. Zmysly zachytávajú predmet len podľa vonkajších náhodných príznakov ako sú obrys, farba, chuť, ale rozum preniká do podstaty predmetu. Zmyslová forma teda odráža len jednotlivé vlastnosti predmetu, rozumová forma vystihuje podstatu predmetu. Táto teória znamená značný krok vpred vo vývoji scholastiky.
Učenie Tomáša Akvinského o štáte sa s Aristotelovým značne rozchádza. Štát nepovažuje Tomáš za prirodzenú, nutnú formu ľudského života. Je presvedčený monarchista, ktorý pokladá panovníka nielen za vládcu, ale aj za tvorcu štátu. Moc panovníka sa odvodzuje od božej vôle. Stavia sa proti sociálnej rovnosti a stavovské rozdiely považuje za večné. Poddaní musia poslúchať svojich pánov. Svetskej moci sú však podriadené len telá ľudí, nie ich duša. Zvrchovaná moc patrí cirkvi. Svetská moc musí na požiadanie cirkvi trestať kacírov. Tomáš sa dočkal pomerne skoro uznania svojej filozofie, v r. 1323 bol kanonizovaný, neskôr prehlásený za piateho učiteľa cirkvi.
Aristotelov vplyv sa neprejavoval len v katolíckom smere. Existovala opozičná škola aristotelikov, ktorá z jeho učenia vyvodzovala radikálne názory smerujúce k racionalizmu. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Siger Brabantský. Táto škola sa hlásila k učeniu arabského aristotelika Averroa. Hlavné tézy averroistov sú :
1.Boh nepozná nič, okrem seba samého; ľudské činy sa neriadia božskou prozreteľnosťou
2.Svet je večný; nikdy nebol stvorený prvý človek
3.Duša, ktorá je formou človeka hynie zároveň s ním, boh nemôže dať smrteľnej veci nesmrteľnosť
4.Ľudská vôľa pôsobí na základe nutnosti
Zväzok duše a tela pojímali averroisti dualisticky: duša je spojená so svojim telom ako so svojím nástrojom, bez neho nemôže vykonávať svoje funkcie, hynie zároveň s telom, je zbavená nesmrteľnosti. Behom XIII-XIV.st. nastal najmä v Anglicku veľký hospodársky pokrok. Prebieha proces zrušenia nevoľníctva a mestá rýchlo rastú. Prehlbuje sa najmä vplyv arabsko- židovskej vedy a filozofie.
Najväčším z predchodcov novovekej experimentálnej vedy bol Roger Bacon. Poukazoval na feudálny útlak , úpadok duchovenstva, útočil na pápežsky trón. Bacon hlása podriadenosť filozofie úlohám viery. Sila Baconovho učenia spočíva v kritike scholastickej metódy , v zdôraznení významu pokusu a v samostatných vedeckých skúmaniach. Podľa Bacona existujú 4 prekážky pre pravdu: poníženosť pred neodôvodnenou autoritou, dlhodobý návyk, neodôvodnenosť mienenia davu, a aj to, že sa učenci snažia maskovať svoju nevedomosť zdanlivou múdrosťou.
Neskorá scholastika
Predstavuje predovšetkým dielo Dunsa Scota, Wiliama Occama a ich žiakov. Duna Scotus uznáva harmóniu viery a vedenia, zároveň však medzi ne kladie ostrú hranicu. Náboženské dogmy sú rozumom nedokázateľné. V náuke o bytí vychádza z Aristotela, praprvá látka je uznávaná formou rodovou, druhovou a zvláštnym individualizujúcim princípom. Zaujímal sa aj o problémy logiky: nepravdivý výrok implikuje akýkoľvek výrok.
William Occam pokračuje v kritike tomistickej filozofie. Dovršuje úplnú roztržku medzi božským a prirodzeným, medzi vierou a rozumom, teológiou a filozofiou, rozumovo dokázať existenciu boha nie je možné, možno tomu len uveriť. Jednotlivé predmety vznikajú a zanikajú, večná je len ich hmota spolu s formou, nutný princíp celého bytia. Cirkev podľa Occama nemá zasahovať do štátnych záležitostí.
Scholastické filozofie sú po stáročia predmetom sústavného štúdia predovšetkým katolíckych filozofov a teológov. Za vrchol nielen scholastiky, ale aj celej stredovekej filozofie považujú historici dielo Tomáša Akvinského, ktorému sa podarilo najadekvátnejšie vyjadriť pozície a záujmy feudálnej cirkvi a spoločnosti. Historici filozofie oceňujú filozofický význam stredovekého sporu o univerzum a zdôrazňujú filozofickú hodnotu myslenia napr. Jána Eirugena, Petra Abelarda, Rogera Bacona a Dunsa Scota a i.
