„Podnik patrí ľuďom, ktorí do neho investujú – nie jeho zamestnancom, dodávateľom, ani lokalite, v ktorej je situovaný.  Albert J. Dunlop mal na mysli to, čo zdôrazňoval koniec vety: že zamestnanci, dodávatelia a hovorcovia spoločenstva nemajú čo hovoriť do rozhodnutí, ktoré prijímajú „investori“, a že investori ako tí, čo skutočne rozhodujú, majú právo bezprostredne zamietnuť a vyhlásiť za nevhodné a neplatné všetky návrhy, ktoré spomínaní ľudia môžu vzniesť v záujme chodu podniku. Dunlapovo tvrdenie nie je zbožným želaním, ale konštatovaním faktu. Je celkom pravdepodobné, že posledná štvrtina tohto storočia sa zapíše do histórie ako Veľká vojna za nezávislosť od priestoru. Spomínanú vojnu sprevádzalo sústavné, neúnavné odlučovanie centier rozhodovania ako aj kalkulácií slúžiacich ako podklady pre rozhodnutia týchto centier od teritoriálnych, čiže miestnych oddelení. Vo svete po vojne o priestor  sa mobilita stala najmocnejším stratifikujúcim faktorom, materiálom, z ktorého sa denne budujú a prestavujú nové, čoraz rozšírenejšie sociálne, politické, ekonomické a  kultúrne hierarchie. A tým, čo sú na vrchole novej hierarchie, sloboda pohybu prináša oveľa viac výhod, než sú vymenované v Dunlpovej definícií. Mobilita, ktorú získali „ľudia, čo investujú“, čiže tí, čo majú kapitál a peniaze, ktoré si investície vyžadujú, predstavuje nové, vo svojej radikálnej neobmedzenosti, ale aj voči mladším a slabším, ešte nenarodeným generáciám i voči samoreprodukcii životných podmienok. V krátkosti, ide o oslobodenie povinnosti prispievať k dennému životu a k jeho pokračovaniu v komunite. Nespútaná moc, schopná pohybu v krátkom čase a bez výstrahy, môže pokojne vykorisťovať a neniesť zodpovednosť za následky tohto vykorisťovania. Zbavenie sa zodpovednosti za dôsledky je najžiadanejším a najpestovanejším výdobytkom, ktorý nová mobilita prináša voľne plynúcemu, lokálne neviazanému kapitálu. Náklady na vysporiadanie sa s dôsledkami sa už nemusia zahŕňať do kalkulácie efektívnosti investícií. Podľa Alberta Melluciho limit „charakterizuje obmedzenie, hranicu, separáciu. Špecifikuje tak niečo iné, odlišné, neredukovateľné. Stretnutie s inakosťou je skúsenosť, ktorá nás vystavuje skúške -  v nej sa rodí túžba redukovať rozdiel silou, ale rovnako môže vyzývať k neustálemu úsiliu o komunikáciu“. Postmoderní kapitalisti a obchodníci s pôdou vďaka novej mobilite svojich dnes už nestálych zdrojov nemusia čeliť skutočným obmedzeniam – tvrdým, pevným, odolným – ktoré nieje možné prekročiť. Jediné limity, ktoré rešpektujú, sú administratívne, brániace voľnému pohybu kapitálu a peňazí. Je ich však málo, sú vzácne a tá hŕstka, čo z nich zostala, odoláva silnému tlaku zvonka. Ak sa vymažú či stratia, zostane len málo príležitostí pre Melucciho „stretnutie s inakosťou“. 

Sloboda pohybu a sebaurčenie spoločností 
Paul Virilio  sa nedávno vyjadril, že v súčasnosti je namieste hovoriť o „konci geografie“. Vzdialenosti už nie sú dôležité a myšlienku geofyzikálnej hranice je v reálnom svete čoraz ťažšie udržiavať pri živote. Odrazu sa zdá jasné, že rozdelenie kontinentov a sveta ako celku bolo len funkciou vzdialeností, zreálnenou vďaka primitívnej doprave a ťažkostiam spojených s cestovaním. Objektívna, neosobná, fyzicky daná vzdialenosť je vlastne spoločenským produktom. Jej dĺžka sa mení v závislosti od rýchlosti, ktorou sa dá prekonať. Všetky ostatné spoločensky vyprodukované faktory zloženia, rozdelenia a udržiavania kolektívnych identít, ako sú štátne hranice či kultúrne bariéry, a pri spätnom pohľade zdajú byť len druhotnými dôsledkami onej rýchlosti. Zdá sa, že toto je dôvod, prečo boli hranice takmer vždy pravidlom, fenoménom deliacim spoločnosť na triedy. V minulosti, rovnako ako dnes, elita bohatých a mocných vždy väčšmi inklinovala ku kozmopolitizmu než zvyšok populácie v danej krajine. V každom období sa usilovala vytvoriť si vlastnú kultúru prekonávajúcu tie isté hranice, ktoré ostatní museli dodržiavať. Čo sa týka technických faktorov mobility, mimoriadne veľkú úlohu zohral prenos informácií – druh komunikácie, ktorý nezahŕňa pohyb fyzických tiel, alebo ak áno, tak len druhotne a okrajovo. Technické prostriedky bez prestávky napredujú, čo umožňuje informáciám presúvať sa nezávisle od ich nositeľov ako aj od predmetu, o ktorom informujú. Technické prostriedky oslobodili „označujúce“ zo zovretia „označovaného“. Oddelenie pohybu informácií od ich nosičov a predmetu umožnilo aj diferenciáciu ich rýchlosti, pohyb informácií nabral oveľa vyššiu rýchlosť, ako mohol dosiahnuť presun osôb či zmeny situácií, o ktorých informácie informovali. Až na konci sa objavila počítačová sieť World Wide Web. 

Nová rýchlosť, nová polarizácia
Technologické anulovanie časopriestorových vzdialeností podmienky ľudského života nehomogenizuje, ale naopak, skôr polarizuje. Oslobodzuje určitých ľudí od teritoriálnych obmedzení a má istý exteritorionálny význam združujúci komunity – zbavuje teritórium, v ktorom sú iní ľudia uzavretí, jeho významu a schopnosti poskytovať im identitu. To pre niektorých ľudí predstavuje dosiaľ neoznané oslobodenie od fyzických prekážok a schopnosť pohybovať sa a konať na diaľku. Informácie dnes prúdia nezávisle od ich nosičov a presun osôb vo fyzickom priestore je pre zmenu významu a vzťahov čoraz menej potrebný. Elity cestujú v priestore oveľa rýchlejšie ako dosiaľ, pričom šírka a hustota siete moci, ktorú splietajú, nieje závislá od cestovania. Vďaka novej „beztelesnosti“ moci najmä v jej finančnej forme sa jej držitelia stávajú exteritoriálnymi aj vtedy, ak fyzicky zotrvávajú na jednom mieste. Práve túto skúsenosť nespútanosti moci s teritóriom zaznamenávame v súčasnom vychvaľovaní „novej slobody“ stelesnenej v elektronicky udržiavanom „kybernetickom priestore“. Kybernetický priestor zaručuje mocným schopnosť vynášať verdikty, pričom ich telá nemusia byť silné ani vyzbrojené materiálnymi zbraňami. Potrebujú len izoláciu od lokality zbavenej sociálneho významu, ktorý priniesli do kybernetického priestoru, a tak ho zredukovali na fyzickú oblasť. V ďalšom vývoji sa rýchlo zmenšuje veľkosť aj počet mestských priestorov, kde sa obyvatelia rôznych oblastí mohli stretávať, dohadovať si schôdzky, zoznamovať sa, rozprávať, sťažovať, hádať sa, či prikyvovať si a z verejných záležitostí urobiť osobný záujem. To málo, čo z nich zostáva, je čoraz selektívnejšie, čo ešte zväčšuje škodu, ktorú narobili dezintegrujúce sily. Elita si izoláciu vybrala a draho, ale ochotne za ňu platí. Zvyšok populácie zostal odrezaný a musí platiť vysokú kultúrnu, psychologickú a politickú daň za novú izoláciu. Tí, čo nie sú schopní žiť odlúčene a platiť náklady na svoju ochranu, zostávajú na opačnej strane ohradených pozemkov. Moci zbavení, prehliadnutí obyvatelia na okraj odtisnutých oblastí „za múrom“, ktoré im neustále neoprávnene zaberajú iní, reagujú sebe vlastným agresívnym spôsobom: pokúšajú sa nastoliť hranice pozemkov svojho geta vlastnými zákazmi vstupu.“