Rada Európy

Rada Európy bola založená ako medzivládna organizácia 5. mája 1949 desiatimi európskymi štátmi, s hlavným poslaním šíriť myšlienku jednoty medzi jej členmi. Sídlo Rady Európy sa nachádza v Štrasburgu (Francúzsko) v Paláci Európy. Členom Rady Európy sa môže stať ktorýkolvek európsky štát pod podmienkou, že prijme princíp právneho štátu a zaručí ludské práva a základné slobody všetkým osobám podliehajúcim jeho právomoci.
Rada Európy je medzivládna organizácia, ktorá má za cieľ:

- ochranovať ludské práva, pluralitnú demokraciu a právny štát,
- prispievať k uvedomovaniu si európskej identity a kultúrnej rozmanitosti a pomáhať ich rozvoju,
- hľadaž riešenia problémov, ktorým čelí európska spolocnosť (diskriminácia menšín, xenofóbia, neznášanlivost, ochrana
životného prostredia,klonovanie ludí, AIDS, drogy,organizovaný zločin a pod.),
- pomáhať upevnovať stabilitu demokracie v Európe podporovaním politických, legislatívnych a ústavných reforiem.

Radu Európy financujú členské štáty, ktorých príspevky do rozpočtu organizácie sa vypočítavajú podla ich počtu obyvateľov a bohatstva. Patria sem napr. Tieto orgány: Európska komisia pre ľudské práva, Európsky súd pre ľudské práva, Výbor ministrov pri EÚ

PRILOHY:

Chammurapiho zákonník

Chammurapi (1792-50 pred Kr.) vytvoril veľríšu od Perzského zálivu po Sýrsku púšť. Bol nepochybne veľkým bojovníkom a štátnikom, ale nás skôr zaujíma jeho zákonodarné úsilie.
Zákonodarstvu a všetkému, čo s ním súviselo, venoval mimoriadnu pozornosť. Ak sa niekto dovolával spravodlivosti až u neho, dal vždy celý prípad prešetriť, a to i vtedy keď išlo o žalobu namierenú priamo proti palácu. A nemožno už tu vidieť zárodky práva na spravodlivý proces? Alebo ďalej § 1: „Ak niekto niekoho obvinil a udal ho z vraždy, ale nevedel mu to dokázať, ten, kto ho obvinil, bude potrestaný smrťou.“ Možno sa aj toto podobá na dnešné: právo na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena. Paralel s dnešnými právami tam nájdeme ešte veľa, všetky však majú jednu spoločnú črtu. Je pre ne príznačné, že na ochranu jedného práva porušuje druhé napríklad trest za poškodenie dobrého mena je porušením najzákladnejšieho práva, práva na život. Bola však taká doba, a vtedy bol Ch. zákonník obrovským pokrokom. „Aby silný neubližoval slabému, aby sa sirote a vdove dostalo práva, aby v Babylone – meste, ktorého základy sú zaistené ako nebesá a zem, sa súdila podľa práva krajiny, aby ukrivdený dosiahol právo vyryl som svoje vzácne slová na svoju sochu KRÁĽ SPRAVODLIVOSTI.“

Desatoro Božích prikázaní

Jeho aktuálnosť a nadčasovosť možno odvodzovať od jeho božského pôvodu, ale veď aj Chammurapi tvrdil, že jeho zákony mu diktoval boh spravodlivosti Šamaš.
5. Nezabiješ! – právo na život – zakazuje sa v ňom škodiť blížnemu, alebo sebe na tele i na duši. Ani zvieratá sa nesmú trýzniť
7. Nepokradneš! – právo na ochranu majetku
8. Nepovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! – právo na ochranu dobrej povesti a mena ...

Rímske právo

Milánsky edikt (313) „Ja, cisár Konštantín, a ja, cisár Ricinius, sme zvážili všetko, čo slúži na úžitok a osoh štátu a rozhodli sme sa poskytnúť kresťanom, tak ako aj všetkým ostatným, slobodnú voľbu nasledovať toho boha, ktorého si želajú, aby nám bolo božstvo a nebesá, nech sú akékoľvek, naklonené.“ -sloboda vierovyznania.
- rímske právo poznalo aj základné ľudské práva (právo na život, na ochranu majetku...), ale nepriznávalo ich všetkým. Podľa „Osobného práva“ mali „osobnosť“ – caput – persona (schopnosť byť nositeľom práv a povinností) len tí, ktorí spĺňali tieto podmienky:
1. sloboda
2. občianstvo
3. čelné postavenie v rodine
(podľa Corpus iuris civilis – zbierka rímskeho práva, ktorá vznikla okolo 530 zásluhou cisára Justiniána).

Magna charta libertatum

Rímske právo sa používalo počas celého stredoveku. Pod jeho vplyvom vznikla aj anglická Veľká listina slobôd (Magna charta libertatum). Neznamenala výrazný posun, len znovu potvrdila dovtedy platné zásady, ktoré však boli panovníkom porušované. Platila len pre slobodných obyvateľov čiže šľachticov. Pre jednoduchých ľudí nemala zásadnejší význam. Opäť sa tu uzákoňuje právo na spravodlivý súdny proces: „Každému slobodnému obyvateľovi sa zaručuje, že ho nebudú svojvoľne prenasledovať a súdiť ho môžu len stavovsky seberovní a podľa zákonov krajiny.“ Význam Veľkej listiny je skôr v tom, čo otvára než v tom, čo v skutočnosti je. Na podobných zásadách stála aj listina Habeas corpus (1679) – presne stanovovala podmienky zatknutia. „Žiadny slobodný muž nebude uväznený alebo vypovedaný ani inak zničený, pokiaľ sa tak nestane zákonným rozsudkom jemu rovných alebo zákonom krajiny.“

Zlatá bula

Týka sa predovšetkým, rozdeľovania a darovania majetkov (spravodlivo darované majetky nemôžu byť bezdôvodne odňaté) Pre prostých ľudí nemala veľký význam, pretože obhajovala iba práva šľachty.