-je pojem ťažko uchopiteľný, ťažko definovateľný. Tento pojem sa používa na označenie tu procesu, tu politiky, tu marketingovej stratégie, tu akejsi krízovej situácie, tu dokonca aj ideológie. Problém s globalizáciou tkvie v tom, že nejde ani tak o singulár, ako o plurál. Nie je to jeden proces, ale celý systém procesov, niekedy sa prekrývajúcich a vzájomne na seba nadväzujúcich, občas však tiež rozporných a protichodných. Vzájomná spätosť, navodená globalizáciou, má veľa dimenzií. Ľudia si často predstavujú globalizáciu ako proces zhora dole, ako vytváranie akéhosi jedoného globálneho systému, ktorý sa premieta do všetkých častí sveta. Podľa tohto názoru je globalizácia spätá s homogenizáciou, ako kultúrnou, sociálnou, ekonomickou a politickou rôznorodosťou je ničená vo svete, v ktorom sa všetci pozeráme na tie isté televízne programi, kupujeme ten istý tovar, jeme tie isté jedlá...; globalizácia však ide ruka v ruke s lokalizáciou, regionalizáciou a multikulturalizmom.

Definícia

-globalizácia je vznikanie zložitého spletenca, vzájomnej previazanosti, čo znamená, že naše životy sú stále vo väčšej miere ovplyvňované udalosťami, ku ktorým dochádza a rozhodnutiami, ktoré sú prijímané ďaleko od nás. Hlavným rysom globalizácie je tiež to, že zemepisné vzdialenosti strácajú na význame a že územné hranice, napríklad hranice medzi národnými štátmi, tiež strácajú význam. Globalizácia však rozhodne neznamená, že lokálne a národné je podriaďované globálnemu. Globalizácia skôr zdôrazňuje, že politický proces sa prehlbuje a rozširuje v tom zmysle, že lokálne, národné a globálne udalosti sú v neustálom vzájomnom vzťahu a v prepojenosti.

Dá sa taktiež hovoriť o niekoľkých druhoch globalizácie a to o: ekonomickej, kultúrnej a politickej.

Ekonomická globalizácia

je vyjadrená myšlienkou, že dnes už žiadna národná ekonomika nie je ostrovom, všetky ekonomiky boli viac či menej začlenené do vzájomne prepletenej ekonomiky globálnej. OECD preto globalizáciu definovalo ako ,,posun od sveta typicky národných ekonomík ku globálnej ekonomike, v ktorej produkcia je internacionalizovaná a finančný kapitál sa voľne prelieva z krajiny do krajiny.“ Silný impulz dalo ekonomickej globalizácii zrútenie komunizmu, pretože umožnilo začleniť do globálneho kapitalistického systému blok štátov, ktoré ostávali mimo. Ekonomická globalizácia tiež pomohla k urýchleniu pádu komunizmu. Jeden z najdôležitejších dôsledkov ekonomickej globalizácie je znížená schopnosť národných vlád riadiť svoje ekonomiky a najmä brániť ich trhovú transformáciu.

Kultúrna globalizácia

je proces, vďaka ktorému informácie, tovar a obrazy vyprodukované v jednej časti sveta vstupujú do globálneho toku, ktorý valcuje kultúrne odlišnosti medzi národmi, regiónmi a jednotlivcami. To sa občas označuje ako proces MACDONALDIZÁCIE. Kultúrna globalizácia nesená sčasti rastom národných spoločností a nástupom globálnych produktov, je poháňaná tiež tzv. informačnou revolúciou, šírením satelitnej komunikácie, telekomunikačných sietí, informačných technológií a internetu, ako aj globálnymi korporáciami v oblasti médií. Kultúra však silám globalizácie nielen slúži, ale ich aj obmedzuje. Predávať tovar po celom svete, k tomu nestačí iba všadeprítomnosť hollywoodskych filmov, športovej obuvi nike a kaviarničiek starbucks, k tomu treba prirátať aj citlivosť voči miestnym kultúram.

Politická globalizácia

sa najzreteľnejšie prejavuje rastom významu medzinárodných organizácií. Sú to národné organizácie v tom zmysle, že vykonávajú jurisdikciu nielen v rámci jedného štátu, ale v rámci medzinárodného priestoru zahŕňajúci niekoľko štátov. Väčšina týchto organizácií vznikla po roku 1945. Patrí k nim NATO, OSN, IMF, OECD, WTO...
Keď sa štáty podriadia medzivládnej spolupráci, poskytujú tieto organizácie mechanizmus, ktorý štátom umožňuje zladený postup, bez toho aby stratili svoju národnú zvrchovanosť. Naopak nadnárodné orgány sú schopné vnútiť národným štátom svoju vôľu.

Dôsledky globalizácie

1.reálna moc už nie je sústredená len v rukách vlád jednotlivých štátov, ale jej časť sa presúva do rúk nadnárodných spoločností, dochádza k presunu moci z verejného sektora do súkromného. Postupujúcu globalizáciu sprevádzajú protesty jej odporcov. Tí protestujú najmä počas vrcholných stretnutí organizácii, ktoré považujú za motor globalizácie (Svetová banka, G8, OECD).

2.hospodárska prosperita je stále viac ovplyvňovaná obchodmi na svetových finančných trhoch, už niekoľko významných ekonomík zažilo od 70. rokov náhle, nepredvídateľné prepady spôsobené odlivom kapitálu,

3.poklesol význam národného štátu, štáty sú nútené vytvárať čo najlepšie podmienky na prilákanie medzinárodného kapitálu do svojej ekonomiky , čo vedie k vytváraniu investičných stimulov (vytvárania vhodnejších podmienok pre podnikanie nadnárodných spoločností).

4.mení sa medzinárodná deľba práce, pretože firmy presúvajú výrobu náročnú na počet pracovníkov do krajín s lacnejšou pracovnou silou, vo významných krajinách zostáva riadenie spoločností, technologicky náročná výroba a výskum.

5.významným dopadom je aj tzv. časovo-priestorová kompresia, t. j. zvyšujúci sa pohyb a komunikácia v priestore, mení sa úloha času a priestoru, svet sa akoby zmenšuje, tento jav vedie k zvyšovaniu nerovnosti – k vytváraniu znevýhodnenej skupiny ľudí, ktorá nemá možnosť využívať moderné technológie, a v dôsledku toho sa znižuje jej schopnosť mobility a orientácie v dnešnom svete a kvalita ej života.

6.vplyvom ekonomických faktorov sa prehlbuje nerovnosť sociálneho a ekonomického rozvoja, jednotlivé štáty nemajú rovnakú možnosť zapojiť sa do procesu globalizácie.

Významné globálne problémy

Globálne problémy sa týkajú celého medzinárodného spoločenstva a nemožno ich účinne riešiť na národnej úrovni. Najúčinnejším prostriedkom pri ich riešení sú preto medzinárodné organizácie a stály proces prijímania medzinárodných dohôd záväzných pre všetkých členov medzinárodného spoločenstva. Medzinárodné organizácie však nie sú v súčasnosti schopné riešiť tieto problémy ako celok. Sústreďujú sa na jednotlivé problémy, ale zatiaľ sa nedarí riešiť príčiny globálnych problémov. V tomto smere sú medzinárodné organizácie často kritizované.

Najvýznamnejšie globálne problémy

Od konca 2. svetovej vojny sa svetová spotreba surovín a energie niekoľkonásobne zvýšila. Zvýšila sa životná úroveň miliónov ľudí, avšak veľká časť svetovej populácie zostáva v stave chudoby. Prevažná časť svetovej populácie žije v stave materiálnej núdze a nemá prístup k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti. Rozvojové krajiny trvalo zaostávajú za vyspelými krajinami a ich štátny dlh sa neustále zvyšuje. Viac ako polovicu zo 191 členských štátov OSN (v roku 2004) ohrozuje bieda.
Pre vysokú spotrebu energie a surovín vo vyspelých krajinách, v ktorých žije asi jedna sedmina obyvateľov planéty a ktorých spotreba tvorí viac ako 80% celosvetovej produkcie energie a surovín, sa hovorí o probléme trvalej udržatelnosti života na našej planéte. Hospodárske záujmy a priemyselný rozvoj vedú k stále sa zvyšujúcej produkcii, rastie tiež špirála negatívnych ekologických dopadov.

Populačné a sociálne problémy- svetová populácia by mala v roku 2050 dosiahnuť 9,5 miliardy ľudí. S rastúcim počtom obyvateľov rastie aj tlak na prírodné zdroje a na miesta, ktoré sú vhodné pre život. Vo väčších vyspelých krajín sa zvyšuje priemerná dĺžka života obyvateľov. V rozvojových krajinách naopak milióny ľudí trpia podvýživou a nemajú prístup k pitnej vode a kvalitnej zdravotnej starostlivosti (až 50% ľudí), čo prispieva k šíreniu chorôb (najmä AIDS, horúčkové ochorenia a pod.). Významným problémom je i negramotnosť, vzdelanie sa však darí rozširovať a negramotnosť klesá. V Číne sa začala v 80. rokoch 20. storočia obmedzovať pôrodnosť umelo, každá rodina smela mať len jedno dieťa. To síce viedlo k spomaleniu rastu populácie, ale tiež k častému zabíjaniu narodených dievčat, a tým k vychýleniu demografickej rovnováhy. Dieťa narodené v niektorých z vyspelých krajín prispeje k celkovej spotrebe a znečisteniu tak, ako 30 až 50 detí narodených v rozvojových krajín.

Zhoršovanie kvality životného prostredia- vyspelé krajiny, ktoré sú svojim spôsobom života najväčšou záťažou pre životné prostredie, stabilizovali a postupne aj zlepšujú životné prostredie. V chudobných krajinách naopak dochádza k rapídnemu zhoršovaniu, pretože vlády nemajú dostatok finančných zdrojov na ekologické aktivity.

Jedným z najväčších problémov je nedostatok pitnej vody, ktorej stále ubúda. Rovnako ubúda aj poľnohospodárska pôda, ktorú ničia nevhodné poľnohospodárske praktiky, jej ďalším získavaním dochádza k odlesňovaniu, najmä v tropických oblastiach. V dôsledku negatívnych zmien životného prostredia a vysokej spotrebe surovín a energie dochádza k vyhynutiu niektorých živočíšnych a rastlinných druhov. Vo svete rastie množstvo odpadov, domácich aj priemyslových, za posledných dvadsať rokov sa ich produkcia strojnásobila. Veľké nebezpečenstvo pre stabilitu svetovej klímy predstavujú emisie skleníkových plynov (najmä CO2). Zmeny klímy môžu mať za následok negatívne meteorologické jav. Stále sa stenčuje ozónová vrstva. Napriek tomu, že používanie niektorých látok ničiacich ozón už bolo zakázané, stále v ovzduší pretrvávajú.

Zlepšenie ochrany životného prostredia možno dosiahnuť len spoločným úsilím všetkých štátov, ekologické škody totiž presahujú hranice jednotlivých krajín. Ekologické problémy možno riešiť dvoma spôsobmi: znížením produkcie alebo zavedením ekologických prevádzok, obe riešenia sú pre hospodársky rast nevyhovujúce, prvé riešenie takmer nepripadá do úvahy a druhé do veľkej miery predražuje výrobu.

Vo svete hrozí množstvo lokálnych konfliktov, ktoré by v krajnom prípade mohli prerásť až do tzv. globálnej vojny. Do týchto problémov často zasahuje OSN, v niektorých prípadoch však zasiahnuť nedokázala, čo vyvoláva kritiku a snahy o reformu. Veľké nebezpečenstvo je spojené tiež s rozširovaním zbraní, zvyšuje sa počet krajín s jadrovými zbraňami (napr. India, Pakistan). Stále sa nepodarilo zastaviť šírenie terorizmu, islamského fundamentalizmu a rasizmu.