Slobodné voľby sú pre fungovanie demokratických štátov elementárne. Voľby sa ako nezbytný prvok vyskytujú pri priamej aj nepriamej demokracii. Priama voľba sa prejavuje hlavne pri voľbách do zastupiteľských orgánov. Po voľbách občanmi nastáva rozdelenovanie mandátov. Vtedy sa začína uplatňovať kritérium platné v tej-ktorej krajine. Záleží, či v krajine platí väčšinový alebo pomerný volebný systém. V Európe, ktorá je v tejto oblasti veľmi rozmanitá, je možné nájsť obe možnosti. V niektorých krajinách existujú aj modifikované verzie týchto volebných systémov. Kombinovaný volebný systém je systém s pomernými aj väčšinovými prvkami. Snahou tohto systému je využiť výhody ako väčšinového tak pomerného systému.

Typickým príkladom je Spolková republika Nemecko. Tu má každý volič pri voľbách do Spolkového snemu (Bundestagu) dva hlasy. Polovica poslancov je volená v jednomandátových obvodoch podľa princípu relatívnej väčšiny a druhá polovica je volená pomerným systémom vo viacmandátových obvodoch. Volič teda odovzdá jeden hlas konkrétnej osobnosti a druhý hlas kandidátke určitej politickej strany. V skutočných, úplných proporčných systémoch sa zástupci zvolených strán podieľajú na vláde alebo iných politických instituciách práve v pomere hlasov dosiahnutých vo voľbách. Neie je potrebné vytvárať koalicie.

Úplné, skutočné pomerné systémy sú pravidlom napr. vo Švajčiarsku. Medzi krajiny s väčšinovým volebným systémém patrí napr. VB (asi najznámejší zástanca v Európe) a pomerné sú to napr. krajiny postkomunistické bloku v Strednej Európe – SR, ČR, Poľsko. V každej krajiny sa ale po určitej dobe fungovania objavia nedostatky, a preto sa skôr či neskôr dostane na rad debata o zmene volebného systému. V Českej Republike sa pri vlečúcej sa vládnej kríze dostala do popredia debata o zmene pomerného volebného systému na väčšinový. Naopak, v Taliansku sa v roku 2005 zmenil väčšinový systém na pomerný.

Pomerný volebný systém

- charakteristika – v tomto type systému sa o priazeň voličov uchádza mnoho strán a svoju účasť na vláde si zabezpečia, ak získajú dostatočný počet hlasov, aby prekonali uzatváraciu klauzulu. Táto sa v mnohých krajinách líši – väčšinou je to 5%, ale napr. v Rakúsku sú to 4%. Klauzula slúži napr. aj proti tomu, aby sa do parlamentu dostali napr. extrémistické strany.

Pri použití tohto systému získavajú strany počet mandátov v pomere, ktorý sa blíži pomeru počtu hlasov získaných od voličov. Pomerný volebný systém je založený na princípe väčších viacmandátových volebných obvodov, v ktorých kandidujú politické strany formou kandidátnej listiny, pričom rozdelenie mandátov v zastupiteľskom zbore zodpovedá pomeru obdržaných hlasov pre jednotlivé politické strany. Súčásťou systému je myšlienka volebných obvodov aj s rôznou veľkosťou, ku ktorým su pripradení kandidáti. Môže ale existovať iba jeden obvod – celoštátny, tak je to napr. na Slovensku. Dôležitá je otázka volebných obvodov. Platí, že čím viac mandátov sa rozdeľuje v rámci volebného obvodu, tým proporcionálnejšie sú výsledky volieb. Prevod mandátov sa deje na základe rôznych prepočítavacích formúl ako napr. D’Hontova alebo Droppova formula.

Volič volí politickú stranu prostredníctvom kandidátnej listiny, ktorú politická strana môže podať v každom volebnom obvode v danom štáte, pričom tak nemusí urobiť vo všetkých obvodoch. Na základe zoznamu kandidátov má volič širší výber možností pre voľbu ako pri väčšinovom volebnom systéme. Jeho právo výberu je ale obmedzené tým, že všetkých kandidátov nominuje politická strana.

Výhody 

Hlavnou prednosťou pomerného volebného systému je, že poskytuje najvernejší obraz pomeru politických síl v danej krajine. Pomerný volebný systém zabezpečuje zastúpenie názorov aj menších skupín v spoločnosti a pluralita názorov. V parlamente je prezentovaných viac politických subjektov, a tým pádom aj skupín obyvateľstva. Funguje tu ochrana menšín (nielen etnických). Je tu možnosť včasného zohľadnenia nových trendov a potrieb spoločnosti. Taktiež produkuje tento systém menej prepadnutých hlasov. Aj menšie skupiny obyvateľstva majú pocit, že ich hlas má nejakú hodnotu, a že svojou voľbou môžu niečo zmeniť. Volič volí politickú stranu kvôli jej vyprofilovanému programu a ideovej zameranosti. Nie je tu toľko prepadnutých hlasov ako vo väčšinovom systéme. Preto odpadá taktizovanie ohľadom volieb.

Nevýhody 

Nevýhodou je hlavne štiepenie a nezhody v parlamente, často dlhotrvajúce koaličné rokovania a nestabilné koalície. Spôsobuje roztrieštenosť politickej scény a nestabilitu. Práve to bolo jedným z dôvodom pre zmenu volebného systému z pomerného na väčšinový na začiatklu 90-tych rokov v Taliansku, ktoré je známe krátkymi a málo stabilnými vládami. Do zastupiteľského orgánu sa dostane väčší počet strán, čo môže viesť k problémom pri schvaľovaní zákonov, pri vládnutí a k politickej nestabilite. Jediný poslanec alebo úzka skupina ľudí, ktorí tvoria jazýček na vahách, získávajú omnoho väčšiu politickú moc, než akoby im prináležala v pomeru k obdrženým hlasom. Nezáleží na osobnej kvalite kandidáta, ale na jeho straníckej príslušnosti.

Väčšinový volebný systém 

Väčšinový volebný systém je najstarším volebným systémom. Je založený na základnej myšlienke vlády väčšiny. Vlastne myšlienke, že vôľa väčšiny hlasov voličov je prvoradá. Predstavuje najjednoduchší spôsob delegovania vôle občanov na zastupiteľský orgán. Väčšinový volebný systém je založený na jednomandátových volebných obvodoch, v ktorých víťazí kandidát s najväčším počtom hlasov. V rámci volebného obvodu získává víťaz všetky mandáty, ktoré sú pridelené obvodom – vo väčšine prípadov ide o jednomandátové volebné obvody. Vo viacmandátových víťazí určitý počet najlepších.

Základnou črtou tohto volebného systému je, že štát sa rozdelí na také množstvo malých jednomandátových volebných obvodov, koľko je potrebné na obsadenie miest v zastupiteľskom orgáne.V každom z týchto volebných obvodov zvedú volebný súboj strannícki alebo nezávislí kandidáti a víťazom sa stáva ten, ktorý dosiahne väčšinu hlasov. Stáva sa reprezentantom daného obvodu v zastupiteľskom orgáne a ostatné hlasy, určené pre zostávajúcich kandidátov, prepadajú.

Ostatní kandidáti, resp. ich politické strany, potom žiadne zastúpenie za daný obvod nemajú. Platí teda princíp „víťaz berie všetko“ a ostatné hlasy prepadajú. Potrebná väčšina hlasov pre víťazstvo kandidáta môže byť buď relatívne alebo absolútne.

Relativnou väčšinou je kandidát zvolený, ak získá viac hlasov než jeho súper.
Absolútna väčšinu vyžaduje nadpolovičný počet odovzdaných hlasov, teda viac ako 50%.

Vzhľadom k tomu, že sa spravidla nepodarí dosiahnuť nadpolovičnú väčšinu hneď po prvom kole, koná sa viac kôl, do ktorých postupujú iba najúspešnejší kandidáti. Spravidla ide o dvojkolový systém, pričom do druhého kola postupujú dvaja najúspešnejší. V druhom kole potom jeden z nich vždy získa nadpolovičnú väčšinu odovzdaných hlasov. Druhou možností je stanovenie hranice postupu do druhého kola určitým precentám hlasov. Tí, ktorí teda v prvnom kole dosiahnu tento počet percent, postupujú do druhého kola (môže ísť teda o viac kandidátov než dvaja). V druhom kole potom zvíťazí ten, kto dosiahol relatívnu väčšinu (teda najviac hlasov).

Väčšinový volebný systém vedie k bipolarizácii politickej scény. Volebná súťaž sa odohráva viac-menej za účasti dvoch silných politických strán. Samozrejme tu existujú aj iné politické strany, ale naozaj do boja zasiahnu iba dve. Táto skutočnosť je založená aj na historickom vývoji v jednotlivých krajinách. Väčšinový systém je typický pre Veľkú Britániu, USA či Kanadu.

Výhody 

Politická klíma je v krajinách s týmto volebným systémom stabilnejšia ako v krajinách s proporcionálnym volebným systémom. Výhodou väčšinového systému je dôraz na individuálne osobnosti, ktoré kandidují v daných obvodoch. Tento systém redukuje fragmentáciu strán, pomáha utvoreniu bipartismu (t.j. dvojstraníckeho modelu), napomáha k utvoreniu väčšinovej, akcieschopnej, stabilnej vlády. Vláda tvorená iba 1 stranou vedie k politike reálnych uskutočnených sľubov. Funguje tu personalizácia voľby (kvalitné osobnosti), pravidelná alternácia, pevná väzba poslanca na daný obvod, likvidácia extrémistických strán. Zabráneniu extrémistických strán bráni v už spomínnom pomernom systéme uzatváracia klauzula, ale aktuálne prípady z Nemecka – najmä z Meklenburska – Predného Pomoranska dokazujú, že ani to nie je stávka na istotu.

Nevýhody 

Deformuje volebné výsledky (nezodpovedá mienke voličov vo voľbách). Nie je dostatočne reprezentatívny. Nevýhodou väčšinového volebného systému je jeho disproporcionalita. Inou nevýhodou je racionálne hlasovanie, kedy voliči kalkulujú s možnými dôsledkami väčšinového systému. Hlasujú preto za jednu z dvoch silných politických strán, aby ich hlas neprepadol. Z hľadiska optimálnosti použitia väčšinového systému sa tento systém ukázal ako vhodný pre stabilizované krajiny s dlhšou demokratickou tradíciou. Je považovaný za nevhodný pre transformujúce sa štáty. Systém zvýhodňuje veľké strany, je tu vysoké percento prepadnutých hlasov. Ignoruje vzrast extrémných nálad v spoločnosti – keď sa extrémy presadia aj v rámci tohto systému, je už neskoro.