28. októbra 1918 Národný výbor v Prahe vyhlásil samostatný, spoločný štát Čechov a Slovákov. Ako prvý bol prijatý zákon č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného štátu Česko-Slovenského. Tento zákon je tiež nazývaný Prvé ústavné provizórium.
Zákon č. 11/1918 Zb. tiež slúžil ako recepčná norma, pretože zakotvoval právnu kontinuitu s doterajšou rakúsko-uhorskou monarchiou. To znamená, že zostali v platnosti dovtedajšie právne predpisy, čo spôsobovalo nemalé problémy, keďže existovali značné rozdiely medzi rakúskym a uhorským právnym systémom.
Druhé ústavné provizórium
Dočasná ústava Česko-slovenskej republiky, čiže zákon č. 37/1918 schválený Národným zhromaždením (predtým Národný výbor) 13. novembra 1918, bol označovaný aj ako Druhé ústavné provizórium. Cieľom tohto zákona bolo čo najskôr po vyhlásení nezávislosti Česko-Slovenska vytvoriť základný zákon, ktorý by v hlavných rysoch upravil princípy fungovania najvyšších štátnych úradov. Ústava teda definovala tri základné orgány štátu: ústavodárny zbor (Národné zhromaždenie), hlavu štátu (prezident) a predstaviteľov výkonnej moci (vláda). Najsilnejšie postavenie mal parlament, najslabšie prezident, ktorý nemal právo vládu zvoliť, ani odvolať. Česko-Slovensko bol teda parlamentnou republikou.
Ústavná listina Československej republiky
Ústavný základ Československej republiky tvoril zákon z č. 121/1920 Zb. 29. februára 1920, ktorým sa uvádza ústavná listina česko-slovenská a samotná Ústavná listina Československej republiky. Táto ústava bola inšpirovaná najmä rakúskou decembrovou ústavou, ústavou Tretej francúzskej republiky a americkou ústavou. Niektoré jej časti tiež boli prevzaté z mierových zmlúv. Základnými princípmi tejto ústavy boli najmä princíp suverenity ľudu, princíp parlamentnej demokracie, princíp dodržiavania základných práv, princíp trojdelenia moci. Z dnešného pohľadu bola najkontroverznejšia teória jednotného československého národa. Ústavná listina bola uplatňovaná až do 10. septembra 1938, keď došlo k podpísaniu Mníchovskej dohody. Formálne potom v podstatne pozmenenej forme až do prijatia zákona o samostatnom slovenskom štáte zo 14. marca 1939.
Prvá Slovenská republika
Základom asymetrického členenia Česko-Slovenska v pomníchovskom období bol ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajiny. Následne 14. marca 1939 prijal Snem Slovenskej krajiny Zákon o samostatnom slovenskom štáte (č. 1/1939 Zb.).
Ústava Slovenskej republiky č. 185/1939 bola prijatá 21. júla 1939.
V marci 1945 sa v Moskve odohralo stretnutie medzi česko-slovenským exilovým prezidentom Edvardom Benešom a zástupcami komunistického centra na čele s Klementom Gottwaldom, kde sa rokovalo o vytvorení novej vlády. 5. apríla 1945 bol na zasadnutí tejto vlády Národného frontu Čechov a Slovákov prijatý Košický vládny program.
Košický vládny program uznal svojbytnosť slovenského národa, uznal Slovenskú národnú radu ako reprezentantku suverenity slovenského národa. Inštitucionálne vzťahy medzi SNR a orgánmi Česko- Slovenska upravovali tzv. Pražské dohody. Prvá pražská dohoda z 2. júna 1945 ešte zabezpečovala široké autonómne práva pre Slovensko najmä v oblasti výkonnej moci, no už druhá pražská dohoda z 11. marca 1946 obmedzovala slovenské orgány a posilňovala právomoci prezidenta a vlády Česko-Slovenska. Tretia pražská dohoda z 27. júna 1946 potom definitívne odštartovala proces centralizácie a podriaďovania slovenských orgánov ústredným.