Charakteristika ústavy
Ústava Slovenskej republiky môže byť charakterizovaná ako písaná, rigidná, právna, unitaristická, republikánska a demokratická.
- Je ústavou písanou, pretože sa skladá z viacerých ústavných zákonov, ktoré na seba vecne a časovo nadväzujú.
- Rigidnou je preto, že na jej prijatie či zmenu je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov NR SR (na rozdiel od nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov potrebných na prijatie obyčajného zákona).
- Právnou ústavou je preto, že sa v Slovenskej republike aj skutočne uplatňuje a skutočný právny stav zodpovedá ústave.
- Unitaristický charakter je vyjadrený v čl. 3 ods. 1, ktorý ustanovuje, že územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.
- Demokratický charakter je upravený najmä v čl. 1 a čl. 2 (Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.).
- Republikánsky charakter je vyjadrený najmä tým, že v čl. 101 ustanovuje, že hlavou Slovenskej republiky je prezident.
Dalšie charakteristiky sú vyjadrené v čl. 1 ods. 1, ktorý charakterizuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zvrchovanosť, či suverenita štátu v podstate znamená, že štátna moc je nezávislá od akejkoľvek inej moci, tak vo vnútri štátu ako aj mimo neho. Pojem právneho štátu obsahuje najmä chápanie ústavy ako právneho základu štátu, ktorým je viazaná všetka štátna moc. Zdôraznené to je najmä v čl. 2 ods. 2: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalším princípom právneho štátu je deľba moci, ktorý je v našej ústave formálne vyjadrený aj rozdelením zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci do piatej, šiestej a siedmej hlavy.
ÚSTAVNÝ VÝVOJ
Habsburská monarchia - Stadionova ústava
Stadionova ústava alebo (marcová) oktrojovaná ústava alebo oktrojovaná ríšska ústava bol „Ríšska ústava" , ktorej tvorcom bol Stadion, vydaná v Olomouci 7. marca 1849 (súčasne s rozohnaním Kroměřížského snemu). Bola prvou ústavou platnou na území dnešného Slovenska.
Išlo o prvú skutočnú - výrazne centralistickú - celo-rakúsku ústavu. Zákonodarnú moc mal podľa nej vykonávať cisár spoločne s dvojkomorovým ríšskym snemom. Dolná komora bola voliteľná priamo s vysokým daňovým censom a v hornej komore zasadali hlavne virilisti a zástupci volení zemskými snemami. Výkonná moc mala byť sústredená výhradne v rukách cisára, ríšská rada, ktorú menoval, bola len poradným orgánom. Ústava poznala iba spoločné rakúske štátne občianstvo (ríšske) a predpokladala jednotné colné a obchodné územie. Jednotlivé korunné krajiny pre ňu boli obyčajnými provinciami.
Súčasne bol zvláštnym patentom publikovaný i katalóg základných občianskych práv (tie boli však silne obmedzené a praktická cena všetkých 13 článkov tým teda bola výrazne spochybnená). Stadionova ústava v skutočnosti nenadobudla platnosť v celom rozsahu účinnosti a 31. decembra 1851 bola s návratom absolutizmu zrušená.
Silvestrovský patent
31. decembra 1851 boli zverejnené dva cisárske patenty a jeden cisársky kabinetný prípis. Tieto tri dokumenty položili formálny základ Bachovho neoabsolutizmu.
Prvá česko-slovenská republika - Prvé ústavné provizórium
28. októbra 1918 Národný výbor v Prahe vyhlásil samostatný, spoločný štát Čechov a Slovákov. Ako prvý bol prijatý zákon č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného štátu Česko-Slovenského. Tento zákon je tiež nazývaný
Prvé ústavné provizórium.
Zákon č. 11/1918 Zb. tiež slúžil ako recepčná norma, pretože zakotvoval právnu kontinuitu s doterajšou rakúsko-uhorskou monarchiou. To znamená, že zostali v platnosti dovtedajšie právne predpisy, čo spôsobovalo nemalé problémy, keďže existovali značné rozdiely medzi rakúskym a uhorským právnym systémom.
Druhé ústavné provizórium
Dočasná ústava Česko-slovenskej republiky, čiže zákon č. 37/1918 schválený Národným zhromaždením (predtým Národný výbor)
13. novembra 1918, bol označovaný aj ako
Druhé ústavné provizórium. Cieľom tohto zákona bolo čo najskôr po vyhlásení nezávislosti Česko-Slovenska vytvoriť základný zákon, ktorý by v hlavných rysoch upravil princípy fungovania najvyšších štátnych úradov. Ústava teda definovala tri základné orgány štátu: ústavodárny zbor (Národné zhromaždenie), hlavu štátu (prezident) a predstaviteľov výkonnej moci (vláda). Najsilnejšie postavenie mal parlament, najslabšie prezident, ktorý nemal právo vládu zvoliť, ani odvolať. Česko-Slovensko bol teda
parlamentnou republikou.
Ústavná listina Československej republiky
Ústavný základ Československej republiky tvoril zákon z č. 121/1920 Zb. 29. februára 1920, ktorým sa uvádza ústavná listina česko-slovenská a samotná Ústavná listina Československej republiky. Táto ústava bola inšpirovaná najmä rakúskou decembrovou ústavou, ústavou Tretej francúzskej republiky a americkou ústavou. Niektoré jej časti tiež boli prevzaté z mierových zmlúv. Základnými princípmi tejto ústavy boli najmä princíp suverenity ľudu, princíp parlamentnej demokracie, princíp dodržiavania základných práv, princíp trojdelenia moci. Z dnešného pohľadu bola najkontroverznejšia teória jednotného československého národa. Ústavná listina bola uplatňovaná až do 10. septembra 1938, keď došlo k podpísaniu Mníchovskej dohody. Formálne potom v podstatne pozmenenej forme až do prijatia zákona o samostatnom slovenskom štáte zo 14. marca 1939.
Prvá Slovenská republika
Základom asymetrického členenia Česko-Slovenska v pomníchovskom období bol ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajiny. Následne 14. marca 1939 prijal Snem Slovenskej krajiny Zákon o samostatnom slovenskom štáte (č. 1/1939 Zb.).
Ústava Slovenskej republiky č. 185/1939 bola prijatá 21. júla 1939.
Česko-Slovensko - Ústavný vývoj 1945 až 1948
V marci 1945 sa v Moskve odohralo stretnutie medzi česko-slovenským exilovým prezidentom Edvardom Benešom a zástupcami komunistického centra na čele s Klementom Gottwaldom, kde sa rokovalo o vytvorení novej vlády.
5. apríla 1945 bol na zasadnutí tejto vlády Národného frontu Čechov a Slovákov
prijatý
Košický vládny program.
Košický vládny program uznal svojbytnosť slovenského národa, uznal Slovenskú národnú radu ako reprezentantku suverenity slovenského národa. Inštitucionálne vzťahy medzi SNR a orgánmi Česko- Slovenska upravovali tzv. Pražské dohody. Prvá pražská dohoda z 2. júna 1945 ešte zabezpečovala široké autonómne práva pre Slovensko najmä v oblasti výkonnej moci, no už druhá pražská dohoda z 11. marca 1946 obmedzovala slovenské orgány a posilňovala právomoci prezidenta a vlády Česko-Slovenska. Tretia pražská dohoda z 27. júna 1946 potom definitívne odštartovala proces centralizácie a podriaďovania slovenských orgánov ústredným.
Ústava 9. mája
Ústava Československej republiky, známa ako
Ústava 9. mája, z roku 1948 bola ústava prijatá Ústavodarným národným zhromaždením
9. mája 1948. Deklarovala „víťazstvo robotníckej triedy" vo februári 1948, definovala Československú republiku ako „ľudovodemokratický štát" a zabezpečovala položenie základov socializmu vo všetkých oblastiach spoločenského života. Zakotvila asymetrické štátoprávne usporiadanie, teda okrem československých orgánov iba existenciu slovenských orgánov s obmedzenou autonómiou a žiadne české orgány. Povoľovala existenciu podnikov do 50 zamestnancov a držbu pôdy do 50 ha. (č. 150/1948 Zb.)
Ústava Československej socialistickej republiky
Roku
1960 bola prijatá
Ústava Československej socialistickej republiky, čím sa upevnil socializmus a vedúce postavenie komunistickej strany.(č. 100/1960 Zb.)
Ústavný zákon o československej federácii
Tento zákon bol prijatý na nátlak Slovákov a zabezpečoval aspoň formálne rovnoprávne postavenie Slovenska (č. 143/1968 Zb.)
Ústavný vývoj po roku 1989
Ďalšie významné zmeny samozrejme nastali po páde totalitného komunistického režimu, najmä 29. novembra 1989, keď bol zrušený článok 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ. Po tzv. pomlčkovej vojne bol v roku 1990 prijatý Ústavný zákon o názve a symboloch Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ktorý zmenil „ČSSR" na „ČSFR" a „Československo" v slovenskej verzii na „Česko-Slovensko".
Slovenská republika - Ústava Slovenskej republiky
Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) je hierarchicky najvyššie postavený právny predpis platný v Slovenskej republike. Prijatá bola 1. septembra 1992 o 22:26 hod. počtom 114 hlasov poslancami Slovenskej národnej rady. Podpísaná bola 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni na Bratislavskom hrade. 25. novembra toho istého roku bol prijatý Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Jej výklad a kontrolu, či je dodržiavaná, má na starosti Ústavný súd Slovenskej republiky. Novelizovaná bola už päťkrát a to ústavnými zákonmi č. 244/1998 Z.z., 9/1999 Z.z., 90/2001 Z.z., 140/2004 Z.z. a 323/2004 Z.z.
