Budhizmus

Budhizmus je v niektorých formách formách náboženstvom bez boha.

Zlatá Pagota v Ragúne je najväčšia a najstaršia svätyňa svojho druhu na svete. Je duchovným centrom barmy. Viera hlása, že sú v nej okrem Gautama Budhu, zakladateľa budhizmu, uložené aj pozostatky troch predchádzajúcich Budhov, a preto je mimoriadne posvätná.

Ku kopcu, na ktorom sa v celej svojej nádhere rozprestiera pagoda s nádvoriami a kaplnkami, prichádzajú pešo či autobusom pútnici. Vežaté brány štyroch hlavných vchodov strážia obrovské levy. Veriaci sa vyzujú a dlhým kamenným schodiskom vystupujú na nádvorie. V stánkoch popri schodisku si kupujú rôzne náboženské a devocionálne predmety: zlatú doštičku, ktorú pribíjajú na pagodu, vonné tyčinky, kvety, papierové lampáše, sošky, modlitebné korálky, zvončeky, bábiky, bubny, hrebene, gombíky a oranžádu. Na vrchole zatiahne každý pútnik za veľký zvon, volá zem i nebesá za svedkov svojej pobožnosti.

Laik a mních

Laický pútnik si získava zásluhy uctievaním (púdžou), ktorého súčasťou je prinášanie darov a motlidby k Trom klenotom. Veriaci postaví pred Budhov obraz veľkú vázu plnú kvetov. Zopne ruky, ukloní sa, pokľakne a ľahne dolu tvárou. Odrecituje liturgické spevy a úryvky z textov, vykoná hlbokú obradnú poklonu a zapáli kadidlo. Pri vnútornej pobožnosti rozjíma nad sochou Budhu. Za pagodou, pri jednom z veľkých strážnych levov, je mladý mních alebo bhikku. Odrieka liturgiu a pritom počíta rúženec. Aj on, rovnako, ako pútnik vykonáva pobožnosť sám, nie spoločne s inými. Pobožnosti vykonávali pôvodne iba mnísi, nie laický veriaci, pretože podľa buddhistickej normy je mních jediný pravý budhista. Hovorí sa, že ak laik dosiahne budhistickú blaženosť (nirvánu), je to preto, že v predošlom živote bol mníchom.

Mnícha možno spoznať podľa žltého alebo šafránového habitu, ktorý pozostáva z troch kusov, podľa vyholenej hlavy a oholenej brady. Jeho jediný majetok je habit, žobrácka miska, britva, ihla a sitko. Potravu si žobre.

V buddhistických krajinách juhovýchodnej Ázie vidieť každé ráno žobrajúcich mníchov, vo vystretých rukách držia lakované žobrácke misky. Mnísi vstupujú do rádu (sangha), až keď ich vysvätia. Mníšskym životom však nemusia žiť navždy, môžu sa ho kedykoľvek vzdať. V niektorých krajinách strávia všetci chlapci istý čas v kláštore, aj keď niekedy nie viac ako týždeň, je to však súčasť ich náboženskej výchovy. Iní vstupujú do kláštora v období dažďov, aby sa mohli venovať meditáciám.

Dva smery Budhizmu

Existujú dva smery budhizmu - hínajána (theravada) a mahájána. Oba majú spoločný základ. Hínajána sa nazýva aj ,,Malý voz“ a mahájána ,,Veľký voz“, pretože buddhistické učenie je ponímané ako voz, plť alebo loď, ktorá nás preváža cez oceán utrpenia až na ,,druhú stranu“ k spáse, k blaženosti.

Hinájána je staršia forma buddhizmu. Jej učenie pozostávajúce z niekoľkých doktrín, bolo uznané na dôležitom stretnutí, ktoré sa konalo krátko po Gautamovej smrti a ponúka spásu len mníchom.
Mahájána je mladšia forma budhistickej filozofie. Kryštalizovala sa niekedy na počiatku kresťanskej éry a jej učenie otvára všetkým cestu k spáse.
Veľká väčšina budhistov vyznáva mahájánu. Žijú prevažne na severe, v Nepále, Tibete, Vietname, Číne, Kórei a Japonsku. Hínajána dominuje v krajinách juhovýchodnej Ázie v Šrí Lanke, v Barme, Thajsku, Laose a Kambodži.
V krajine svojho vzniku, v Indii, kde je buddhizmus menšinovým náboženstvom, prežíva opäť renesanciu. V Číne, Tibete, Vietname, Laose a Kambodži je budhizmus ohrozený a nie je isté, či sa tam vôbec zachová.
Na Západe sa buddhizmus teší mimoriadnemu záujmu. Odhady o počte veriacich sa líšia od dvesto miliónov až po jednu tretinu svetovej populácie.

Gautama Buddha

Predpokladá sa, že zakladateľom budhizmu bol Siddhártha Gautama, ktorý žil pravdepodobne v rokoch 563 až 483 pred n. l. Jeho životné osudy a učenie sú známe len z buddhistických posvätných kníh. Boli napísané v starobylom jazyku pálí asi štyristo rokov po Gautamovej smrti. Dovtedy si ich celé generácie jeho žiakov odovzdávali len ústnym podaním. V období raného buddhizmu bolo oveľa dôležitejšie slovo zakladateľa než jeho životné osudy. Preto až do 2. storočia nášho letopočtu nejestvoval jeho podrobný životopis. Napriek tomu sú však základné údaje z jeho života dostatočne známe.

Gautama, syn bohatého kniežaťa z rodu Šakjou, sa narodil a vyrástol v malom meste na úpätí dnešného Nepálu. V ranom období života sa ho otec usiloval ochrániť pred strasťami života. Bol vychovaný v nádherných palácoch, dostalo sa mu vzdelania ako princovi a oženil sa s pôvabnou princeznou, ktorá mu porodila syna. Keď bol jeho syn ešte malý, začala Gautamu znepokojovať otázka utrpenia. Napriek otcovmu úsiliu sa mu z toho uzavretého prostredia podarilo uniknúť. Vonku stretol raz za radom starca v poslednom štádiu senility, chorobou postihnutého muža, telo, ktoré niesli na pohrebnú hranicu, a napokon nábožného túlavého žobráka, oblečeného v jednoduchom žltom habite, ale žiariaceho radosťou a spokojnosťou.

Odriekanie a osvietenie

A potom prišlo veľké odriekanie. Gautama sa rozhodol opustiť svoju ženu, maloletého syna, a žiť asketickým životom. Šesť rokov sa so svojimi piatimi spoločníkmi usiloval oslobodiť od útrap života. Napokon bol už len kosť a koža, ale svoj cieľ nedosiahol. Opustil preto svojich spoločníkov a odišiel meditovať pod strom Bo k rieke Gája. A práve tam dosiahol svoje veľké osvietenie. Poznal, že základom ľudského nešťastia je utrpenie a jeho príčina – túžba. Poznal aj to, že túžbu možno ovládnuť, keď si človek vyberie Strednú cestu – medzi zmyselnosťou a odriekaním.

Potom sa Gautama vydal do jelenieho parku v Benárase. Tam po prvý raz kázal svojim bývalým piatim spoločníkom, a tým ,,vniesol poriadok do Kolesa dharmy“. Tí piati sa stali jeho prvými žiakmi (arhati) a o niekoľko dní sa k nim pridalo ďalších šesťdesiat ľudí. Vtedy vzniklo jadro budhistického mníšskeho rádu. Osem mesiacov do roka putovali z miesta na miesto a hlásali svoje učenie. V období dažďov žili štyri mesiace v bambusových chatrčiach vo veľkých parkoch, ktoré im darovali bohatí laickí stúpenci. Tie sa v neskoršom období stali základom veľkých kláštorov.

Gautama zomrel vo veku osemdesiat rokov. Jeho žiaci spopolnili jeho telo a popol rozdelili medzi osem rodín. Každý z nich postavila nákladný svätostánok – mohylu alebo stúpu, v ktorej uchovávali jeho pozostatky. Stúpy sa stali strediskom pobožností buddhistických laikov a neskôr z nich vznikli pagody.

Cesta k oslobodeniu

Buddhistická Stredná cesta sa javí ako náboženstvo, ktoré kladie dôraz na vlastné úsilie človeka a neupína sa k bohom. Toto tvrdenie treba bližšie vysvetliť, pretože idea vlastného ja alebo duša pozostáva z piatich prvkov alebo skándh – z tela, pocitov, zmyslov, pudov a vedomia – a neustále sa mení. Nejestvuje nijaké ,,nemenné ja“, ktoré spája nový ľudský život s predchádzajúcim. Sú to vlastne ,,skutky“ karmy (neúprosný zákon príčiny a následku), ktorý spája jednu existenciu s druhou. Cieľom ľudskej existencie je nirvána, stav blaženosti, ku ktorému možno dospieť vtedy, keď sa túžba stratí a karma už neexistuje. Nirvána nie je zánik tela a duše ani prázdnota, a napriek tomu je nehmotná a večná.

Bolo nevyhnutné, aby si buddhizmus neskôr vytvoril učenie o spáse, ktorú môže dosiahnuť každý človek, nielen mnísi. Je to učenie o spáse vierou, a nie skutkami. Dôkazom toho je aj budhizmus v Číne a Japonsku.