Ospravedlnenú moc nazýva panstvom a rozlišuje tri čisté typy panstva, ktoré sa v minulosti i súčasnosti voľne prelínajú:
Panstvo charismatické – je založené na viere v nevšedné vlastnosti vodcu, ktorý vládne do doby, pokiaľ je viera v jeho mimoriadnosť dostatočne silná. Vládca môže všetko. Každodenný život si ale vynucuje určité ústupky od pôvodných ideálov a toto panstvo sa mení buď v panstvo tradičné alebo legálne.
Tradičné panstvo – spočíva naopak vo viere v posvätnú zaviazanosť ustanovených mocenských vzťahov medzi jednotlivcami a celými rodmi. Postavenie pánov je založené na tradícii a tá tiež obmedzuje ich ľubovôľu. Neexistuje oddelenie súkromného a verejného. Podriadení sú nútení dávať svoje majetky k dispozícii politickým a vojenským potrebám moci. Existujúce nerovnosti sú brané s prirodzenou nutnosťou.
Panstvo legálne – stojí na platnosti neosobných zákonov, ktoré sa vzťahujú rovnako na držiteľa moci, ako na jej objekty. Poslušnosť sa týka právnych noriem, nie ľudí. Osou panstva je byrokracia. Toto panstvo vychádza z popierania nerovnosti medzi ľuďmi.


Je nutné, aby niektorí členovia spoločnosti získavali väčšie odmeny ako ostatní? Môže byť spoločenský život organizovaný bez nerovností? Potrebujú ľudia spoločensky a ekonomicky ovládať iných?
Tieto otázky sú diskutované medzi významnými vedcami i medzi obyčajnými ľuďmi už po dlhé stáročia. Korene nerovností je treba hľadať v histórii alebo v miestach doteraz nedotknutých civilizáciou. Vedecký výskum ukázal, že nerovnosti existujú vo všetkých spoločenstvách. Napríklad keď antropológ Gunnar Landtman študoval život kmeňa kiwaiských Papuáncov z Novej Guineje, okamžite medzi nimi zaregistroval nepatrné rozdiely. Každý človek v dedine vykonával rovnakú prácu a žil v podobnom obydlí, ale pri bližšom pohľade zistil, že určití Papuánci – bojovníci, strelci, šamani – boli nazývaní ako „vyšší“ než ostatní. Na druhej strane dedinské ženy, nezamestnaní alebo slobodní boli považovaní za „nižších“. Z týchto i ďalších faktov môžeme usudzovať, že ľudia sú zaraďovaní do určitých hierarchických kategórií podľa svojich zručností a znalostí (náboženstvo, lov, krása, schopnosť liečiť...) a to podľa priorít uznávaných v danej spoločnosti. Každému jedincovi sú uznávané hodnoty známe a na základe vrodených dispozícii sa týchto hodnôt (znalostí, zručností) snaží dosiahnuť.
Jeho zručnosti a znalosti sa stanú základom pre jeho povolanie. Dané povolanie (mimochodom ako každé) dosahuje určitú spoločenskú prestíž. Prestížou potom rozumieme rešpekt a obdiv členov spoločnosti k danej profesii. Vo väčšine prípadov s prestížou profesie súvisí aj vyšší príjem, ale nieje to pravidlom.