Patristika a scholastika
Filozofia je náuka hladajúca odpovede na najzákladnejšie problémy sveta, poznania, spolocnosti a jedinca. Niektoré filozofické smery sa orientujú len na problematiku poznania alebo cloveka, iné sú všeobecnejšie. Filozofia plní aj funkciu ideológie, je zastúpená mnohými ideologickými momentmi, ale nestotožnuje sa s nou. Dejiny filozofie zároven odrážajú historickú situáciu doby. Každý moment z vývoja filozofie odráža stupen dosiahnutej ekonomickej, kultúrnej a spolocenskej úrovne.
Pociatky filozofie nachádzame tam, kde clovek na základné otázky neodpovedá mytologicky, pomocou nadprirodzených javov, ale podáva racionálne odpovede. Takto vzniká cínska filozofia, neskôr, nezávisle od nej antická filozofia. V minulosti predstavovala filozofia súhrn všetkých poznatkov, postupne sa však zacala diferencovat. Prvá fáza tohto procesu zacala už v Antike. V období feudalizmu sa európska filozofia dostáva do podrucia cirkvi, stáva sa zložkou teológie. Jej hlavný prúd- scholastika- má za úlohu zdôvodnovat teologické dogmy.
V mojej práci sa budem venovat stredovekej filozofii, ciže patristike a scholastike. Novodobá filozofia vzniká v rozpore so scholastikou, pod vplyvom rozvoja prírodovedy, zemepisných objavov, technických vynálezov a buržoáznych vztahov. Zbavuje sa nadvlády teológie a stáva sa významným cinitelom v protifeudálnom zápase. Filozofia v XVII. storocí sa sústreduje na prírodu, na gnozeologické a metodologické otázky. V XVIII. st. záujem smeruje k cloveku a spolocenskej problematike a v osvietenstve sa stáva ideológiou revolucnej triedy. Každý moment vo vývoji filozofie je podmienený stupnom vývoja ludstva. Sledovat vznik filozofie teda znamená sledovat stupen vývoja vedomia ludstva.
Vo vnútornom clenenie filozofie sa uchováva tradicné delenie na:
- Ontológiu – je v niektorých smeroch totožná s metafyzikou
- Gnozeológiu, noetiku – teória poznania
- Logiku – veda a myslení
- Vedlajšie filozofické smery – axiológia (náuka o hodnotách), etika, estetika, dejiny filozofie, sociológia, psychológia, pedagogika.
Další spôsob clenenia je podla predmetu skúmania:
- subjektívna filozofia
- objektívna filozofia
Podla noetických smerov: Racionalizmus Senzualizmus Dogmatizmus Empirizmus Skepticizmus
Krestanská filozofia prvých storocí
Patristika
V dobe, ked cisár Justinián uzavrel všetky filozofické školy v ríši, mala už krestanská filozofia väcšiu cast svojho prvého obdobia svojho vývoja za sebou. Bolo to obdobie patristiky, filozofie cirkevných otcov, na ktorej spocívajú základy krestanského bohoslovia. Krestanstvo vhuplo do dejín v druhej polovici I.storocia. Ked sa neskôr stalo oficiálnym náboženstvom všetkých európskych krajín, na dlhé obdobie spútalo slobodné myslenie a podrobilo si filozofické ucenie.
Historici filozofie obvykle delia patristiku na 3 obdobia:
- I.-II.st - prevláda apologetika
- III.-IV.st. - vytvárajú sa dogmy
- V.-VIII.st. - prepracovanie a systematizácia vytvorených pojmov
Do popredia záujmov patristov sa dostali 3 okruhy otázok : problém teologický (ucenie o Bohu a božej trojici), christologický ( o Kristovi ako druhej božej osobe), antropologický ( dedicný hriech, sloboda ludskej vôle...)Ucenie cirkevných otcov z II. až VIII. storocia n.l. znamenalo prvé pokusy o teologicko filozofické vyjadrenie krestanského náboženstva. Prvé systematické pokusy filozofie spojené s krestanstvom, ale ešte nie krestanské, sú diela tzv. gnostikov- nechceli sa uspokojit s jednoduchou vierou, snažili sa ju poznat, pochopit a prehlbit. Cirkev týchto ucencov zavrhla ako kacírov a heretikov.
Gnostici zosobnovali abstraktné pojmy a uznávali množstvo božských bytostí. Najlepšie sú ucenia gnostikov Valentina a Basileida. Filozofia neprenikala do krestanstva len prostredníctvom gnostikov. Niektoré prvky vnášala aj apologetická literatúra. Apologéti pôsobia v dobe, ked krestanstvo ešte nie je uznané ako štátne náboženstvo a má celú radu významných odporcov a kritikov (Porfyrios, Julian Apostata, Proklos, Lukianos). Pokúšajú sa bránit krestanstvo pred výcitkami zo strany pohanov, teoreticky zdôvodnit ucenie cirkvi a presvedcit predovšetkým vyššie spolocenské vrstvy o jeho prednostiach.
Najväcším z apologétov bol Justinus, ktorý dokazoval, že takmer celý obsah krestanského ucenia je už obsiahnutý v pohanskej filozofii a mytológií. Je to preto, lebo krestanstvo a filozofia majú rovnaký zdroj – božský logos, rozptýlený v celom svete. Ku krestanom pocíta všetkých, ktorí prežili život s logom. Z Grékov sú to Herakleitos a Sokrates. Justinus mal velký vplyv na „cirkevných otcov“ a na další vývoj krestanskej ideológie. Justinovým žiakom bol Tatianus. Hrubo sa osopuje na pohanstvo a snaží sa zosmiešnit filozofov – podla neho vynikali všetci morálnymi nedostatkami.
Jednou stránkou svojej rozsiahlej literárnej cinnosti patrí k apologétom aj Tertullianus. Pochádzal z pohanskej rodiny, neskôr však prijal krestanstvo. Jeho názory mali vplyv na západné bohoslovie III. storocia. Vo filozofii bol pod vplyvom stoicizmu, svoje názory však považoval za súcast krestanstva a ostro vystupoval proti celej antickej filozofii. Tertullianus stavia mravnost proti zmyselnosti, božské zjavenie proti ludskému rozumu, náboženstvo proti filozofii a krestanstvo proti pohanstvu. Jeho hlavná téza bola: „Krestanstvo zavrhuje ludskú múdrost a vzdelanie.“ Hlása princíp „credo, quia absurdum“ – verím, pretože je to nezmyselné – v ktorom je vyjadrený antagonizmus krestanstva a vedeckého poznania. V ucení o poznaní sa opieral o stoický materializmus a senzualizmus. Zmysly nás neklamú. Všetko, co skutocne existuje je telesné, teda aj boh a nesmrtelná duša. Kritici gnosticizmu predstavujú prvý, cirkvou však odmietnutý pokus o filozofický výklad krestanstva.
Najvýznamnejšími boli Irenaeus a jeho žiak Hyppolitos. Vo vývoji krestanskej ideológie zohrala obrovskú úlohu známa krestanská škola v Alexandrii. Alexandria bola strediskom helenistickej kultúry, žili tu významní ucenci – matematici, fyzici, astronómovia... V Alexandrii bola velká a silná krestanská obec, ktorá v roku 170 založila školu „katechumenov“, v ktorej sa mali ucit vierouke tí, ktorí sa stali krestanmi.
Dôležitým predstavitelom bol Clemens Alexandrijský a Origenes. Podla Clementa nie je vedomie bez viery a viera bez vedomia. K ich úplnej harmónií treba preštudovat celý súhrn ludského vedomia. Podla Clementa nie je krestanské ucenie nezlúcitelné s pohanskou filozofiou, sú to akoby dve vetvy toho istého kmena. V Clementovom ucení stojí boh nad logom a nad myšlienkou.
Clementovým nástupcom bol Origenes, ktorý založil vlastnú školu dosahujúcu popularitu a autoritu v krestanskom svete. Origenes obohatil krestanskú filozofiu využitím materiálov antickej filozofie. Cirkev neskôr zavrhla väcšinu jeho ucenia. Ako napr. ucenie o nekonecnom množstve svetov, ktoré existovali pred našim, a aj ucenie o vecnosti vesmíru, ucenie o tom, že „syn“ stojí nižšie ako „otec“, stáva sa bohom prostredníctvom otca. Tento subordinacionizmus – teória podriadenosti sa stal dôvodom k vyhnanstvu z Alexandrie. V krestanstve videl Origenes rovnako ako Clemens dovršenie antickej filozofie – pohanská múdrost bola prípravou ku krestanstvu. K týmto gréckym systematikom treba priradit aj „východného otca“ Gregora Nysského. Na jeho diele je však zrejmé, že vzniká až po Nikejskom sneme r. 325, kde boli prijaté základné dogmy cirkevného ucenia.
Z latinských systematikov vynikal Aurelius Augustinus, najvýznamnejší predstavitel tzv. mladšej patristiky. Ku krestanstvu dospel zložitým vývojom: prešiel vplyvom rozlicných antických škôl. Trvalou základnou jeho filozofovania však zostáva novoplatonizmus. V svojich spisoch ako napr. Contra Academicos, De beata vita, De ordine, Soliloquia, De libero arbitrio, Confessiones, De civitate Dei, Retractationes sa usiloval vytvorit systém duchovného monizmu, v ktorom je boh najvyšším princípom a zdrojom sveta, ktorý stvoril z nicoho, najvyššou skutocnostou, pravdou, dobrom, krásou... Preto aj celkové poznanie je len poznanie boha pomocou sebapoznania, t.j. poznávanie vlastnej duše, z coho vyplýva aj jeho teória „ver, aby si rozumel“ teda bez viery niet poznania. Z absolútneho chápania boha vyplynula Augustínovi nutnost vyrovnat sa s problémom zla aj s problémom predurcenia a slobody cloveka. Jeho ucenie o milosti božej a predestinácií / predurceniu sa však nevyhlo rozporom, ak chcelo vyhoviet základným teologickým princípom.
Augustín ju neskôr premieta do svojej koncepcie dejín (prvá ucelená krestanská filozofia dejín), založená na myšlienke zápasu medzi pozemským svetským štátom – civitas terrena, diablovým štátom- civitas diaboli, a ríšou božou – civitas dei. Jeho dielo je prvým uceleným krestanským systémom, ktorý sa mohol stat východiskom stredovekej filozofie a teológie. Augustín patrí dodnes spolu s Tomášom Akvinským k najoslavovanejším myslitelom krestanstva. Mal velký vplyv casto aj na opozicné prúdy krestanstva. Z neskorších období predstavuje dôležitú súcast patristickej literatúry spis neprávom pripisovaný aténskemu biskupovi Dionýzovi Aeropagitovi – O božských menách, O mystickej teológií a i. Sú písané pod silným vplyvom novoplatonizmu a ovplyvnili další rozvoj krestanskej mystiky.
Z východných autorov významne ovplyvnil teológiu gréckej cirkvi Ján z Damasku, vo svojom Prameni poznania casto nadväzuje na Aristotelovu filozofiu. Na západe sa nový ruch v krestanskom teologicko-filozofickom myslení objavuje opät až v IX.st. , to však už patristika prechádza ku scholastike.
Historické predpoklady stredovekej filozofie
Pod pojmom stredoveku rozumieme rozsiahle obdobie západoeurópskych dejín od konca V. až do konca VIII.st.
Vznik a vývoj feudálnej spolocnosti znamenal progresívny krok svetových dejín, pretože otrokársky systém vycerpal svoje vývojové možnosti v Rímskom impériu. Samotný prechod k feudalizmu znamenal hlboký úpadok kultúry, techniky, hospodárstva. Dvojakost feudálneho vykoristovania sa prejavuje predovšetkým v tom, že dve funkcie vlastníkov pôdy nie sú výrazne rozclenené – každý vlastník pôdy je do istej miery aj jej panovníkom. Na tomto základe vyrastá vo vnútri vládnucej triedy hierarchický rebrícek. Urcitá jednota západoeurópskeho feudalizmu bola zosobnená tým, že sa feudalizmus podriadil pápežstvu jedinej katolíckej cirkvi, ktorá bola odporcom východoeurópskeho pravoslávia aj arabského islamu.
Po páde Západorímskej ríše sa predstavitelom neznicitelnej autority Ríma stal pápež. Tak sa cirkev stala nositelkou stredovekej feudálnej ideológie. Stredoveký svetový názor bol hlavne teologický. Vedomie ludí zahalovala cirkev hustou hmlou náboženskej dogmatiky, preniknút do nej bolo tým tažšie, že cítanie cirkevných kníh bolo prístupné len nevelkej vrstve gramotných duchovných a mníchov.Stredoveká scholastika sa zásadne líši od antickej filozofie nielen tým, že využívala jej pamiatky len v obmedzenom pocte, ale je jej úplne cudzí duch a zmysel antickej kultúry. Hlavnou požiadavkou stredovekej mravnosti bol asketizmus. Pôst, zdržanlivost a almužna boli základné cnosti, pre veriacich prísne nariadené.
V X. storocí nastáva prelom vo vývoji feudálnej spolocnosti, rozširuje sa rast penažných vztahov a vznik miest.V druhej polovici XIII. storocia – po skoncení križiackych výprav je Európa posiata množstvom nových miest. Rolníctvo žilo v miernejších podmienkach a bolo vtahované do tržných vztahov.Vedla masových povstaní v XI., XII. storocí bolo najvýznamnejšou formou sociálneho protestu kacírstvo. Boj proti kacírstvu bol vedený najrozlicnejšími prostriedkami – od vojenských trestných výprav až po rôzne metóda cirkevného teroru: vyobcovanie z cirkvi, upalovanie kacírov a mucenie.Školy existovali iba v kláštoroch a cirkevných kapitulách a univerzity ktoré vznikli boli taktiež priamo riadené cirkvou. V XIII. storocí nastáva rast vedomostí, rozširujú sa spolocenské horizonty, co viedlo k velkým zemepisným objavom. Další prúd ktorý podrýval monopol cirkvi bol rozvoj svetskej literatúry a umenia.
Scholastika
Stredoveký systém vyucovania sústredený v rukách cirkvi bol vybudovaný takto: v prvom stupni vyucovania sa prednášala gramatika, dialektika a rétorika, v druhom sa vyucovali základy geometrie, aritmetiky a akustiky. Niektoré z týchto škôl vynikali nad ostatnými a stali sa tak centrom vzdelanosti. Postupne sa tvorili základy pedagogickej a verejnej sústavy, ktorá bola neskôr nazývaná scholastika, t.j. školská vzdelanost, ktorá sa od XII.st. šírila aj na univerzitách. V stredoveku mohlo filozofické myslenie existovat len ako myslenie teologické, filozofia bola teda slúžkou teológie- ancilla theologiae.
Avšak boj idealizmu proti materializmu nemohol byt potlacený ani mocnou cirkevnou dogmatikou. Filozofickými prostriedkami mali byt vysvetlené, alebo aspon obhájené cirkevné dogmy a vybudovaný ucelený, teologicko-filozofický svet náboženstva. Pramenom scholastického filozofovania bolo Písmo sväté a názory uznávaných cirkevných autorít.
Z antických filozofov sa predstavitelia scholastiky dovolávali Platóna, novoplatonikov a predovšetkým Aristotela. Ku svojim záverom, zabiehajúcim casto až do krajných teologických substilností, dospievali pomocou špekulatívnej dedukcie a operácií s pojmami.
Jednotlivé problémy, otázky – questiones, boli rozdelované na clánky – articuli, potom hladali argumenty pre – rationes a proti – obiectionnes; záver – solutio bol ešte obhajovaný proti dalším možným námietkam – refutatio. K oceneniu významu vlastnej skúsenosti, pozorovania dospievajú najskôr len niektorí predstavitelia tzv. neskorej scholastiky. Scholastika býva tradicne rozdelená ne tri obdobia:
- Raná scholastika
- Vrcholná scholastika
- Neskorá scholastika
Raná scholastika
Joannes Eriugena patrí k najväcším myslitelom ranej scholastiky. Vo svojich spisoch – De divisione naturae - vypracoval filozoficky cenný systém so silnými znakmi panteizmu. Boh, teda príroda existuje v štyroch formách – ako príroda nestvorená ale tvoriaca(boh sám je cinná prícina); ako príroda stvorená, ale netvoriaca( svet našich zmyslov, svet telies);ako príroda stvorená a tvoriaca(pravzory všetkého existujúceho); a ako príroda nestvorená e netvoriaca( konecná prícina, ciel, ku ktorému všetko smeruje). Eriugenovo racionalistické ucenie stotožnujúce boha s jeho výtvormi bolo na zaciatku XIII. st odsúdené ako heretické.
Dalšími predstavitelmi sú Berengár z Toursu, Petrus Damiani, Roscellinus, Anzelm z Canterbury, Pierre Abelard – dôležité je jeho riešenie vztahu rozumu a viery: je nutné pochopit, aby sme mohli uverit. Vypracoval dialektickú metódu, ktorá sa stala vzorom napr. pre Tomáša Akvinského; ukazuje tu, aké rozporné sú biblické texty a mienky cirkevných otcov na najrozlicnejšie filozofické a teologické otázky a snažia sa ich zladit. Zvlášt silné platónske vplyvy sa v tomto období objavujú u predstavitelov prírodnej filozofickej školy v Chartres – Bernarda z Chartres a Viliama z Conches. K popredným autorom zbierok patria Petrus Lombardus a Ján zo Salisbury.
Vrcholná scholastika
Úsilie o systematizáciu krestanského cirkevného ucenia vrcholí v XIII. st. – v dobe najväcšej moci rímskej cirkvi a zároven v dobe prehlbujúcich sa rozporov feudálnej spolocnosti, prejavujúcich sa narastajúcim kacírskym hnutím. Najdôležitejšie scholastické systémy XIII. st sa zrodili v lone dominikánskeho a františkánskeho rádu.
Dominikáni vytvorili hlavné aristotelské scholastické systémy. Františkáni sa pokúšali zlúcit starý novoplatónsky augustinizmus s novým filozofickým materiálom z Aristotela v podaní Arabov a Židov. Je treba rozlišovat dve františkánske školy: starú spojenú s menom Alexandra Halského a Bonaventury a novú, založenú Dunsom Scotom. Anglický teológ Alexander Halský bol prvým známym scholastikom u ktorého sa prejavil vplyv arabsko-židovskej filozofie. Pre teologické úcely využil všetky odbory Aristotelovej filozofie. Uznáva, že obecniny existujú v pred vecami v božskom rozume. Sú prototypmi všetkých vecí. Podla týchto vzorov stvoril boh svet z nicoho. Slávnym žiakom Alexandra Halského bol Ján Fidanza, prezývaný Bonaventura. Podla Bonaventuru je všetko na svete stvorené z látky a formy. Obecnou formou všetkého telesného je svetlo. Všetky predmety a telá sa zúcastnujú na svetle a na rozsahu ich úcasti závisí stupen a poradie ich existencie. Na otázku, ci zdrojom poznania sú zmysly odpovedá : „je nutná priznat, že duša poznáva boha, samú seba aj to, co existuje v nej samej bez pomoci nejakých vonkajších zmyslov.“ K poznaniu boha vedenia dlhá cesta vnútorného dozrievania. V nej sa dá dosiahnut extáza, v ktorej clovek splýva s božstvom. Prípravou k tomu je svätý život a vrúcna modlitba.
Prvým významným predstavitelom scholastického aristotelizmu bol Albert Velký. Mal pomerne široký vedecký prehlad a zaoberal sa množstvom odborov ako napríklad alchýmiou, zoológiou, botanikou atd. Hlásal názor o gulatosti zeme a zúcastnil sa sporu o jej pohybe. Hlavný Albertov význam však tkvie v tom, že obrátil pozornost stredovekých myslitelov k štúdiu Aristotela a tým dal podnet k dalšiemu vývoju filozofie. Albert oddeluje oblasti teológie a filozofie.
Tomáš Akvinský ( 1225 – 1274)
Dovršil stavbu katolíckej teológie, jeho ucenie je dodnes uznávané katolíckou cirkvou ako jediná pravdivá filozofia. Tomáš Akvinský je taliansky dominikánsky teológ, žiak Alberta Velkého. V jeho rozsiahlom diele vyvrcholili pokusy o vytvorenie cirkevnej feudálnej filozofie. Cirkev ocenila predovšetkým spôsob, akým Tomáš dokázal zapojit rozum do výstavby katolíckych dogiem: bola zachovaná priorita viery bez toho, aby medzi rozum a vieru bola položená neprekrocitelná hranica. Náboženské dogmy zostávajú zjavenými pravdami, rozum môže dokázat nielen ich prospešnost a úcinnost, ale predovšetkým rozum nachádza dôvody oprávnujúce vieru.
Teológia a filozofia sa tak navzájom doplnujú, teológia smeruje od boha k stvorenému, filozofia od stvoreného k bohu, tak má „prirodzený rozum slúžit viere“. Filozoficko – teologická stránka jeho systému sa sústreduje na výklad základných kategórií Aristotelovej metafyziky: látka a tvar- materia, forma; možnost a skutocnost – potentia, actus; podstata a prípad – substancia, accidenc a zaoberá sa aj Aristotelovým ucením o prícinách. Zatial co boh je podla Tomáša cisté uskutocnenie jednotlivé veci stvoreného sveta vznikli spojením látky a formy: cistá látka existuje len v abstrakcii.
Scholastické je aj Tomášove rozlišovanie súcna, bytia na essentia - bytost a existentia - bytie. Ak essentia urcuje podstatu vecí, tak len pristúpením existentia dostáva vec reálnu existenciu. Len u boha splýva Bytnost a bytie v nerozlíšenú jednotu. Boh je cistá forma, cistá aktuálnost. On je hybnou a konecnou prícinou sveta. Svet nie je vecný, ale stvorený bohom z nicoho. Svet je vyložený ako hierarchicky usporiadaný, vo svojej kvalitatívnej rôznorodosti nemenný. Nad neživou prírodou sa nachádza oblast rastlín a živocíchov , štvrtú vrstvu predstavuje svet ludí. Posledným cielom a zmyslom všetkého existujúceho je boh – najvyššia skutocnost. Nehybným stredom vesmíru je Zem, ktorá je tu pre cloveka.
Ludskú osobnost definuje Tomáš pomocou rozumnosti, individuálnosti, substancionálnosti a možnosti riadit svoje ciny. Duša je substancionálna forma, ktorá premiena prvotnú hmotu na ludské telo. Intelekt je neoddelitelný od duše. Individuálna duša je nesmrtelná, zánik tkvie v oddelení formy od hmoty a duša predsa potrebuje hmotu. Konecným cielom cloveka je blaženost. Najvyššia blaženost spocíva v najvyššom dobre, t.j. videniu boha. Úplná a stála blaženost je dosiahnutelná iba na onom svete. Tomáš Akvinský zavrhuje ontologický dôkaz existencie boha. Podla neho môže byt existencia boha dokázaná len na základe existencie sveta ako božieho výtvoru.
Tomáš Akvinský uvádza 5 takýchto dôkazov:
- Musí existovat prvý hýbatel
- retaz prícin nemôže byt nekonecná, musí existovat prvá prícina
- všetky veci sveta sú náhodné, náhoda závisí na nutnosti, musí teda existovat absolútne nutná bytost.
- veci majú rôzne stupne dokonalosti, musí teda existovat úplne dokonalá bytost.
- Úcelnost prírody nemôže byt objasnená prirodzenými prícinami, je teda nutné prijat nadprirodzenú rozumnú bytost, ktorá riadi tento svet.
S pomocou Aristotela vypracoval Tomáš aj svoje etické a sociálne ucenie. Spolocenská nerovnost je dôsledkom hriechu prvých ludí, zároven však odpovedá aj prirodzenému deleniu ludí podla ich cinností. Vedúce miesto v spolocnosti patrí bohom založenej cirkvi, ktorá pre všetkých získava potrebnú božiu milost a predstavuje aj nevyhnutného prostredníka k dosiahnutiu konecného ciela všetkých ludí – posmrtnej spásy. Tomistická filozofia tu spojuje v jednotu svet nadprirodzený aj prirodzený a tak vypracováva aj priamu apologetiku daného spolocenského poriadku.
Vo svojej teórií poznania sa priklána k Aristotelovmu uceniu o formách. Všetko poznanie sa deje v subjekte prostredníctvom vnímania objektu. Nevníma sa však celá existencia predmetu, ale len to, co je dôležité pre subjekt. Poznávanie stráca pri vstupe do duše poznávajúceho svoju materiálnost, môže do nej vniknút len ako forma. Forma predmetu je jeho myšlienkovým obrazom. Vec existuje súcasne mimo nás v celom svojom bytí a vo vnútri nás ako náš obraz. Vdaka obrazu vchádza predmet do duše, do myšlienok. Duša prijíma cudziu formu bez toho, aby stratila svoju vlastnú. Schopnost poznávat sa stáva skutocným poznávaním pôsobením objektu. Tomáš rozlišuje zmyslové formy poznania a rozumové formy. Zmysly zachytávajú predmet len podla vonkajších náhodných príznakov ako sú obrys, farba, chut, ale rozum preniká do podstaty predmetu. Zmyslová forma teda odráža len jednotlivé vlastnosti predmetu, rozumová forma vystihuje podstatu predmetu. Táto teória znamená znacný krok vpred vo vývoji scholastiky.
Ucenie Tomáša Akvinského o štáte sa s Aristotelovým znacne rozchádza. Štát nepovažuje Tomáš za prirodzenú, nutnú formu ludského života. Je presvedcený monarchista, ktorý pokladá panovníka nielen za vládcu, ale aj za tvorcu štátu. Moc panovníka sa odvodzuje od božej vôle. Stavia sa proti sociálnej rovnosti a stavovské rozdiely považuje za vecné. Poddaní musia poslúchat svojich pánov. Svetskej moci sú však podriadené len telá ludí, nie ich duša. Zvrchovaná moc patrí cirkvi. Svetská moc musí na požiadanie cirkvi trestat kacírov. Tomáš sa dockal pomerne skoro uznania svojej filozofie, v r. 1323 bol kanonizovaný, neskôr prehlásený za piateho ucitela cirkvi.
Aristotelov vplyv sa neprejavoval len v katolíckom smere. Existovala opozicná škola aristotelikov, ktorá z jeho ucenia vyvodzovala radikálne názory smerujúce k racionalizmu. Najvýznamnejším predstavitelom bol Siger Brabantský. Táto škola sa hlásila k uceniu arabského aristotelika Averroa. Hlavné tézy averroistov sú:
- Boh nepozná nic, okrem seba samého; ludské ciny sa neriadia božskou prozretelnostou
- Svet je vecný; nikdy nebol stvorený prvý clovek
- Duša, ktorá je formou cloveka hynie zároven s ním, boh nemôže dat smrtelnej veci nesmrtelnost
- Ludská vôla pôsobí na základe nutnosti
Zväzok duše a tela pojímali averroisti dualisticky: duša je spojená so svojim telom ako so svojím nástrojom, bez neho nemôže vykonávat svoje funkcie, hynie zároven s telom, je zbavená nesmrtelnosti. Behom XIII-XIV.st. nastal najmä v Anglicku velký hospodársky pokrok. Prebieha proces zrušenia nevolníctva a mestá rýchlo rastú. Prehlbuje sa najmä vplyv arabsko- židovskej vedy a filozofie.
Najväcším z predchodcov novovekej experimentálnej vedy bol Roger Bacon. Poukazoval na feudálny útlak , úpadok duchovenstva, útocil na pápežsky trón. Bacon hlása podriadenost filozofie úlohám viery. Sila Baconovho ucenia spocíva v kritike scholastickej metódy, v zdôraznení významu pokusu a v samostatných vedeckých skúmaniach. Podla Bacona existujú 4 prekážky pre pravdu: poníženost pred neodôvodnenou autoritou, dlhodobý návyk, neodôvodnenost mienenia davu, a aj to, že sa ucenci snažia maskovat svoju nevedomost zdanlivou múdrostou.
Neskorá scholastika
Predstavuje predovšetkým dielo Dunsa Scota, Wiliama Occama a ich žiakov. Duna Scotus uznáva harmóniu viery a vedenia, zároven však medzi ne kladie ostrú hranicu. Náboženské dogmy sú rozumom nedokázatelné. V náuke o bytí vychádza z Aristotela, praprvá látka je uznávaná formou rodovou, druhovou a zvláštnym individualizujúcim princípom. Zaujímal sa aj o problémy logiky: nepravdivý výrok implikuje akýkolvek výrok.
William Occam pokracuje v kritike tomistickej filozofie. Dovršuje úplnú roztržku medzi božským a prirodzeným, medzi vierou a rozumom, teológiou a filozofiou, rozumovo dokázat existenciu boha nie je možné, možno tomu len uverit. Jednotlivé predmety vznikajú a zanikajú, vecná je len ich hmota spolu s formou, nutný princíp celého bytia. Cirkev podla Occama nemá zasahovat do štátnych záležitostí.
Scholastické filozofie sú po stárocia predmetom sústavného štúdia predovšetkým katolíckych filozofov a teológov. Za vrchol nielen scholastiky, ale aj celej stredovekej filozofie považujú historici dielo Tomáša Akvinského, ktorému sa podarilo najadekvátnejšie vyjadrit pozície a záujmy feudálnej cirkvi a spolocnosti. Historici filozofie ocenujú filozofický význam stredovekého sporu o univerzum a zdôraznujú filozofickú hodnotu myslenia napr. Jána Eirugena, Petra Abelarda, Rogera Bacona a Dunsa Scota a i.
