Rakúsko, Benelux, škandinávske krajiny, Írsko, Portugalsko a Španielsko, do druhej (1,5) napr. Francúzsko, Nemecko a Taliansko, do poslednej (7) napr. Severná Kórea. Kategórie 1,0 až. 2,5 predstavujú „slobodné krajiny“, kategórie 3,0 až 5,0 „čiastočne slobodné“ a 5,0 až 7,0 sú „neslobodné krajiny“. V tomto kontexte bolo Slovensko ohodnotené „dvojkou“ spolu s Bulharskom, Estónskom a Litvou.
Kritéria prijímania do Európskej únie sú v tomto ohľade jasne stanovené v záveroch Európskeho kongresu v Kodani z júna 1993, začínajúcich konštatovaním: „Členstvo vyžaduje, aby kandidujúca krajina dosiahla stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, ľudské práva, ako aj rešpektovanie a ochranu menším a ich práv.“
Slovinsko sa dostalo v šanciach kandidatúry do EÚ pred Slovensko predovšetkým vďaka stabilite demokracie v dodržiavaní ľudských práv vôbec a veľkorysosti v menšinových právach zvlášť. Avšak „skutočnou senzáciou“ je postavenie Lotyšska medzi „poprednými krajinami“, nasledované Estónskom a Litvou, a to pre niekdajšie reštriktívne požiadavky na občianstvo, ktoré sa dostávali do rozporu s demokratickým princípom úplných politických práv všetkého dospelého obyvateľstva. Estónsko a Litva sa pohli správnym smerom, pokiaľ ide o politické práva, rovnako ako Lotyšsko, pokiaľ ide o občianske slobody“. Rozhodujúcou hybnou silou tohto lotyšského skoku vpred bolo legislatívne usporiadanie a zakotvenie menšinových práv v krajine. Po dosiahnutí čiastočnej nezávislosti 18. apríla 1990 Výbor pre národnosti bol zreorganizovaný a povýšený na Ministerstvo pre národnosti. Nový útvar prevzal niektoré funkcie ombudsmana, zodpovedajúce za monitorovanie uplatňovania menšinových práv v Lotyšsku. V rámci Ministerstva pre národnosti vznikla Rada pre národnostné združenia. Rada sa skladá z predstaviteľov etnických spoločenstiev a nimi zastupovaných združení. Zvláštne oddelenie pre menšinové záležitosti vzniklo na Ministerstve školstva. Rovnako v Seimas (parlamente) vznikla aj parlamentná komisia nazvaná Výbor pre ľudské a občianske práva a problémy národností. Porovnanie so slovenskou realitou je tu o to „inšpiratívnejšie“, že Lotyšsko malo na svojej ceste k samostatnosti podobnú menšinovú „záťaž“ (cca 20 %) ako Slovensko, k jej riešeniu však od počiatku pristupovalo – ako z uvedeného vidieť – omnoho produktívnejšie a ústretovejšie. Naopak, Slovenská republika od svojho vzniku až doteraz nepostúpila v otázke menším ani o krok dopredu, výrazným krokom dopredu bola novelizácia Ústavy Slovenskej republiky.