Na vzdelávaní verejnosti v oblasti ľudských práv účinne participuje vládna Komisia UNESCO, štátne a štátom subvencované vzdelávacie inštitúcie. Rozsiahle aktivity vykonáva UNESCO -centrum pre ľudské práva a mier na Koperníkovej univerzite v Toruni, štedro podporované vládnymi prostriedkami. Podobne sľubná je situácia v Bulharsku, kde túto funkciu prevzalo rýchlo sa rozvíjajúce UNESCO -centrum pre občianske vzdelávanie na Sofijskej univerzite, organizujúce celý rad vzdelávacích podujatí, letných škôl a pod. O takomto rozvoji vzdelávania k ľudským právam môžeme na Slovensku doteraz iba snívať. Slovenské národné centrum pre ľudské práva v Bratislave v podstate iba kamufluje činnosť a slovenská verejnosť o jeho existencii prakticky vôbec nevie. Jeho niekdajšie správy o dodržiavaní ľudských práv na Slovensku prikrášľovali skutočnosť a obchádzali skutočné problémy. UNESCO -centrum pre výchovu k ľudským právam na Komenského univerzite v Bratislave živorí bez akýchkoľvek prostriedkov na vzdelávacie aktivity a nemôže sa v tomto ohľade vôbec porovnávať s bohato dotovanými odbornými centrami (napr. v Prahe, Budapešti a inde.)

Ľudskoprávna alebo občianska kultúra je obrátenou tvárou politickej kultúry krajiny. Ak sa prvá viaže na občiansku spoločnosť, druhá sa viaže na štát. Politická kultúra je predovšetkým kultúrou výkonu štátnej moci, politickej reprezentácie štátu, rozhodujúcich síl politického života krajina. Podstatne ju teda determinuje intelektuálna a mravná úroveň ľudského a politického správania protagonistov všetkého politického diania v parlamente, vo vláde, na poste prezidenta republiky a na Ústavnom súde: v komunikácii medzi nimi, vo vzájomnej úcte a rešpektovaní sa týchto najvyšších predstaviteľov moci v krajine. Model ich vzájomného správania sa stáva vzorcom politickej kultúry pre všetky nižšie sféry politického života krajiny, prenáša sa do ich vzájomného styku a do styku medzi nimi (ako štátnou správou, úradmi, policajtmi a pod.) a občanom. Stupeň vyspelosti, kultivovanosti politickej kultúry je preto dôležitým ukazovateľom možností rozvoja a uplatňovania občianskej či ľudskoprávnej kultúry v krajine.

Podľa Vladimíra Krivého „dlhodobo sa tu udomácnila pasivitická politická kultúra, ktorá väčšinou trpne prijíma rozhodnutia zvrchu. Je to akoby privolávanie autoritárskych orientovaných elít. Tie sa nezvyknú správať zodpovedne, lebo obyvateľstvo celkove nemá tendenciu volať na zodpovednosť tých, ktorí sú hore. Politická kultúra obyvateľstva.. je značne problematická z hľadiska výhľadov demokracie.