Sociálna psychológia

Je to psychologická disciplína, ktorá skúma zákonitosti správania a činnosti ľudí podmienené ich príslušnosťou k sociálnym skupinám a psychologické charakteristiky týchto skupín.
Jej vznik a rozvoj bol podmienený predovšetkým poznaním, že bez pôsobenia ľudskej spoločnosti na jednotlivca a bez kontaktu človeka s inými ľuďmi by sa nemohli rozvinúť humánne znaky osobnosti.
Preto sa sociálna psychológia stala jednou z prvých disciplín, ktorá významným spôsobom ovplyvňovala nielen teóriu výchovy, všeobecné pedagogické myslenie, ale aj konkrétnu výchovnú prax.
V súčasnosti veľmi významne (či už pozitívne alebo negatívne) ovplyvňuje najmä politiku, pretože správanie skupín a možnosť ovplyvňovania tohto správania je pre politiku mimoriadne dôležité.
Existuje ešte jedna oblasť, ktorá v súčasnosti až nepríjemne sociálnu psychológiu využíva (alebo zneužíva?). Je to oblasť reklamy, pôsobenia na klientov.
Sociálnopsychologické koncepcie sa dlho rozpracúvali v rámci rozličných filozofických smerov, ale tiež aj v rámci iných vied ako je napr. psychológia, sociológia, antropológia, etnografia, kriminológia, jazykoveda.
Bezprostrednou podmienkou vzniku sociálnej psychológie bol však výrazný rozvoj dvoch základných vied: psychológie a sociológie, ktoré sa kreovali ako samostatné vedné disciplíny.
V psychológii to boli (a sú) bádateľské snahy zdôrazniť dôležitosť faktorov medziľudskej komunikácie a interakcie, dôležitosť a význam ovplyvňovania človeka človekom a nevyhnutnosť regulovať vlastné správania aj z hľadiska vonkajších podmienok.
Človek je predsa spoločenský tvor. Neustále sa stýkame s inými ľuďmi. Hovoríme spolu, uzatvárame dohody, zapájame sa do skupín a vymieňame si názory na najrôznejšie veci.
Potreba spoločenského styku je priam evolučným dedičstvom.
Sociálna interakcia sa odohráva v kontexte, ktorý nás môže mnohými spôsobmi ovplyvniť. Za kontexty možno považovať napríklad kultúru, životné prostredie, sociálne skupiny alebo rodinu (čo je tiež sociálna skupina).
Pohybujeme sa teda vo fyzických, sociálnych a kultúrnych kontextoch a každý z týchto kontextov ovplyvňuje to čo robíme a ako to robíme.
Podobne aj v sociológii sa korene spoločenských javov začali hľadať v ich nositeľoch, teda vo vede, ktorá skúma duševný život človeka. Konkrétnejšie možno povedať, že prameňom vzniku a ďalšieho rozvoja sociálnej psychológie boli teórie ako je :

psychológia národov,
psychológia más,
psychológia davu a teória inštinktov.

Psychológia národov sa stavia proti individuálnemu vedomiu, ktoré by bolo nezávislé od ostatných spoločenských okolností.
Priorizuje vedomie národa, teda to spoločné, čím sa príslušníci daného etnika vyznačujú.
Na tento základ je plne odkázaný aj individuálny rozvoj osobnosti, čo prakticky znamená, že u jednotlivcov sa viac alebo menej prejavujú spoločné črty, národné charakteristiky, ktoré sa potom u jednotlivcov prejavujú, alebo sa im pripisujú už iba z faktu, že sú príslušníkmi daného národa.
Psychológia más a davu vychádza z toho, že existuje spoločnosť ako neorganizovaná masa, ktorá je chaotická, a preto pre svoju normálnu funkciu potrebuje vodcovskú elitu.
Jednotlivec je nesamostatný, lebo podlieha silnej osobnosti, od ktorej prijíma všetko, čo vodca požaduje.
V dave jednotlivec stráca svoju identitu a jeho správanie sa stáva iracionálnym. Teória inštinktov vychádza v podstate z toho, že príčinou sociálneho správania nie je to, čo sa jednotlivec v priebehu života naučí, ale že sú to vrodené inštinkty.
V r. 1880 G. Tarde vydal prácu Zákony imitácie. kde sú načrtnuté základy sociálnych procesov, ktoré vznikajú v dôsledku spoločenského napodobňovania. Z neskoršieho obdobia je známa práca F. Znanieckeho Poľský sedliak v Amerike.
Osobitný význam mali práce J.M.Morena (autora sociometrie a psychodrámy), ktorý sa pokladá za zakladateľa vedy o sociálnych vzťahoch v skupine. Začiatkom 20. storočia začínajú vznikať aj prvé systematické učebnice sociálnej psychológie.
Jenou z prvých je práca W. McDougalla, aj keď ešte nespĺňa kritéria systematickej učebnice.
Tento autor v r. 1908 prvý použil pojem sociálna psychológia, kde sa nastoluje otázka, ako sa jednotlivec mení v dôsledku špecifických podmienok vonkajšieho prostredia.
Značný význam mala aj kniha G.Murphyho Experimentálna sociálna psychológia. Po 1. svetovej vojne sa najmä v USA rozpracúvali sociálnopsychologické problémy vo výrobe, v armáde, problémy propagandy a výchovy. Na Slovensku po značnej stagnácii rozvoja tejto vedy vznikli v r. 1948-1970 pozoruhodné práce J. Čečetku a A. Jurovského.
Sociálna psychológia sa u nás zameriava na štúdium správania a činnosti ľudí, ktoré je podmienené ich začlenením do sociálnych skupín a štúdium psychologických charakteristík týchto skupín.
Ide teda o skúmanie, analýzu a triedenie zákonitostí utvárania, správania a regulácie osobnosti, a to v dôsledku pôsobenia spoločenských okolností.
Konkrétnejšie povedané, ide o skúmanie toho, ako sa človek vplyvom spoločenských podmienok vyvíja, formuje, mení a ako sa v týchto špecifických podmienkach správa.
Sociálna psychológia je jednou z najtypickejších disciplín, ktorá má vzťah tak k rozvoju teórie pedagogickej psychológie, ako aj ku každodennej výchovno-vzdelávacej činnosti.
Najväčšie možnosti využitia sú v oblasti adjustácie žiakov na podmienky školského prostredia, vytváranie správnych medziľudských vzťahov, usmerňovanie rôznych sociálnych skupín, sociálnej motivácie školskej a mimoškolskej činnosti žiakov, vytváranie želateľných sociálnych postojov a formovanie mravných a charakterových vlastností.
Takisto umožní pedagógovi hľadať a nachádzať sociálne podmienené prejavy nezodpovedajúceho (napr. deviantného) správania žiaka.