Sociológia výchovy

Historický vývin: ANTICKÁ FILOZOFIA - Platón, Aristoteles - výchova je najdôležitejším činiteľom premeny človeka živočícha na politického živočícha. Najväčšou zákonodarcovou úlohou je usporiadať výchovu mládeže. Ak sa to nerobí, škodí to ústavam (štátu). STREDOVEK - dominancia monotemizmu, nástup kresťanstva. Ontoproblém - otázka bytia. RENESANCIA - znovuobnovenie antických ideálov. Realizuje sa prepojenie výchovy so školou, prírodou. Moore, Campanella - výchova má zohrávať dôležitú úlohu na ceste k spravodlivej spoločnosti. OSVIETENSTVO - 17. storočie, prudký nástup vedy, rozvoj kultúry. Locke, Roussoa, Helvetius, Diderot, Komenský - zaoberal sa aj úlohou výchovy pri vývine človeka. Neskôr výchovu preceňoval, pripisoval jej úlohy, ktoré nemohla zvládnuť. POZITIVIZMUS a MARXIZMUS.

Smery pedagogického sociologizmu (pg.-soc. koncepcie): Pedagogický naturalizmus (nativizmus) - vznikol ako reakcia na Herbartizmus. Individuálna pedagogika, pedocentrizmus - dieťa je slnko, okolo ktorého sa točí výchova. Ciele výchovy sa odvodzovali od dieťaťa, jeho záujmov, schopnosti. Mária Montessori - výchova je pomoc dieťaťu. Cieľ = pomoc dieťaťu. Pedagogický sociologizmus (empirizmus) - výchova ako spoločenský jav, ciele výchovy boli odvodzované od potrieb spoločnosti. Durkheim - výchova je v podstate procesom socializácie. Smery pedagogického sociologizmu: sociálna pedagogika vznikla ako reakcia na individuálnu pedagogiku, ale aj Herbartizmus (zakladateľ Natorp, Bergman), praktický smer /Mager - 1948, Pestallozi, Tešedík, Owen/ spájalisociálnu pomoc s výchovou - pomoc k svojpomoci, teoretický smer /Natorp - Sociálna pedagogika, Barth/ cieľom vývoja spoločnosti je dosiahnutie ideálnej spoločenskej jednoty, ku ktorej má prispieť výchova, empirický smer /Bergeman trval na požiadavke podložiť ciele výchovy empirickou skúsenosťou. sociologická pedagogika /Durkheim - dielo Výchova a sociológia 1921/ - Výchova je v podstate procesom socializácie. Každá spoločnosť si vytvára vlastný model výchovy, ktorý zodpovedá jej záujmom. U nás Čečetka, Lindner. pedagogická sociológia - rozvoj v USA, veda so silnou orientáciou na prax, využívala poznatky sociológie pri riešení výchovných javov. Je bezprostredným východiskom sociológie výchovy. /W. R. Smith - úvod do pedagogickej sociológie 1917/ európska línia /Weiss, Fischer/.

sociológia výchovy - /Znaniecki - sociológia výchovy 1927/ charakterizoval sociálnu výchovu ako teoretickú, špeciálnu, hraničnú, sociologickú disciplínu, ktorá sa zaoberá všetkými sociálnymi aspektami výchovy. Sformoval sociologický zákon výchovy - závislosti výchovy na budúcom spoločenskom uplatnení chovanca.

Prehľad smerov socializácie: 1. sociálna pedagogika: praktický, teoretický - filozofický, empirický, 2. sociologická pedagogika 3. pedagogická sociológia, 4. sociológia výchovy.

Sociológia výchovy: je teoreticko-empirická, hraničná, špeciálna sociologická veda, ktorá sa zoberá vzájomným interakčným vzťahom spoločnosti a výchovy, čiže sociálnou determináciou výchovy, ale aj vývinu osobnosti. Predmetom jej skúmania je vzťah výchovy a spoločnosti na úrovni spoločenského makro, mezo a mikro prostredia. Zaoberá sa oblasťou sociálnopatolo-gických javov, sociologickými problémami detstva a mládeže a metodologickými postupmi. Predstavitelia sociológie: HÁJEK: Kapitoly ze sociologie výchovy, K. GALLA: Úvod do sociológie výchovy, Sociológie výchovy, její vývoj a problémy, B. KRAUS: Sociológické problémy výchovy, Sociológie výchovy, Človek, prostredie, výchova, J. ČEČETKA: položil základy sociológie v SR, A. NEZDOBOVÁ: Úvod do sociológie výchovy, Š. KROČKOVÁ, A. GOGOVÁ: Sociológia výchovy - vybrané kapitoly, J. HRONCOVÁ: Sociológia výchovy, P. ONDREJKOVIČ: Úvod do sociológie výchovy, TOKÁROVÁ.

Výskum: cieľavedomá, dlhodobá, plánovitá, systematická poznávacia činnosť uskutočňovaná prostredníctvom presne vymedzených metód a techník, zameraná na riešenie vedeckých problémov, objavovanie nových poznatkov, odhaľovanie vzájomných vzťahov a súvislosti, zákonov a zákonitosti v určitej oblasti spoločenskej skutočnosti.

Vedecká hypotéza: je to predpoklad určitého vzťahu medzi dvoma, alebo viacerými premennými, ktorý vysloví výskumník po predchádzajúcej teoretickej analýze v oblasti riešenej problematiky v predmete skúmania /H1.. až ...Hx/.

Metodika: súhrn postupov.
Vedecká metóda: spôsob realizácie vedeckovýskumnej činnosti, ktorý je v súlade so stanovenými cieľmi výskumu. Súhrn metód tvorí metodiku výskumu, ktorá je podrobne spracovaná v projekte výskumu.

Vedecký problém: je to ťažkosť formulovaná v podobe otázky. 1. je to otázka, na ktorú zatiaľ neexistuje odpoveď. 2. je to hľadanie novej odpovede na staré otázky.

Metodológia: veda o vedeckom výskume a o vedeckovýskumných metódach. Člení sa na 1. všeobecnú metodológiu - metodológiu vied (veda o vede), ktorá je východiskom pre 2.

metodológiu špeciálnych vied.

Projekt výskumu: Je to podrobný plán výskumnej akcie, ktorý vypracuje výskumník na konci prvej etapy výskumu, po dôkladnej teoretickej analýze problematiky. Má špecifickú štruktúru: 1. predmet výskumu, 2. ciele a úlohy výskumu, 3. vedecké hypotézy H1.. Hx, 4. vedecké výskumnú úlohy, 5. charakteristika výskumnej vzorky a lokality výskumu, 6. časový harmonogram výskumu, 7. finančný rozpočet, 8. organizačné zabezpečenie výskumu, 9. výstup - spôsob prezentácie výsledkov výskumu - výskumná správa.

Etapy výskumu: 1. Prípravná etapa: 1.1 predmet výskumu, 1.2 predbežné ciele a úlohy, 1.3 teoreticko-empirická analýza problematiky /história, súčasný stav/, 1.4 projekt výskumu. 2. Realizačná etapa: 2.1 predvýskum, 2.2 zber empirických údajov /realizácia výskumu/. 3. Etapa spracovania a vyhodnotenia empirických faktov: 3.1 kvantitatívna analýza /množstvo/ 3.2 kvalitatívna analýza /odhaľovanie hypotéz, vzťahov medzi faktami - ťažisková. 4. Aplikačná etapa: 4.1 zovšeobecnenie výsledkov výskumu a vypracovanie výskumnej správy. 4.2 aplikácia výsledkov v praxi. Prax má pre výskum trojakú úlohu: 1. je východiskom vedeckého výskumu, 2. je cieľom vedeckého poznania. 3. je kritériom pravdivosti vedeckého poznania.

Klasifikácia sociologických výskumných metód: ZÁKLADNÁ: /podľa KATRIAKA/ empirické výskumné metódy: observačné, exploratívne, sociologický experiment, obsahová analýza, historická metóda. matematicko-štatistické: metódy kvantitatívnej analýzy, percentuálny prepočet. logické: metódy kvalitatívnej analýzy - analýza, syntéza, dedukcia, abstrakcia, generalizácia, indukcia. PODĽA ETÁP: prípravná, realizačná, spracovanie /zber/, aplikačná.

Spoločnosť a výchova: ich vzťah je veľmi úzky, výchova je jav spoločenský, má spoločensko historický charakter. Spoločnosť na jednej strane determinuje ciele a obsah výchovy, na druhej strane úroveň výchovy a vzdelávania a ovplyvňuje ďalší vývoj spoločnosti. Výchova je považovaná za dôležitý intenzifikačný faktor rozvoja spoločnosti. Výchova plní v spoločnosti viaceré úlohy: 1. transformačnú /kontinuálnu/, 2. sociogenetickú /integračnú, politickú/, 3. ontogenetickú /socializačnú/.

Technický rozvoj a výchova: O. Pavlík - v historickom vývoji ľudstva VTR rozvoj predstavuje významný faktor, ktorý v dominantnej miere ovplyvňoval požiadavky na výchovu, vzdelávanie a kvalifikáciu človeka ako pracovnej sily. Stupne TR a výchova: 1. obdobie ručnonástrojovej práce - osvietenstvo, 2. strojová výroba - uzákonenie povinnej školskej docházky, 3. automatizácia, 4. informačná spoločnosť.

Dôsledky VTR vo vzdelávaní - informačná explózia, revolúcia vo vede a v technike: kvantitatívne - permanentné vzdelávanie - učíme sa celý život, prudké kvalitatívne zmeny - zmeny obsahu vzdelávania, zmeny v metodickej oblasti, zmeny celkového poňatia a zamerania školskej výučby.

Prostredie v procese výchovy: Prostredie je činiteľ vývinu osobnosti, patrí medzi vonkajšie činitele vývinu osobnosti, vo veľkej miere sa podieľa na vývine človeka spolu s výchovou a vnútornými činiteľmi. Každý biotický systém sa môže rozvíjať iba v interakčnom vzťahu s vonkajším prostredím, na ktoré sa musí adaptovať. Adaptácia človeka má dve formy: pasívnu (akomodácia) a aktívnu (asimilácia). Wroczynski: Prostredie predstavuje zložky štruktúry obklopujúcej jedinca, ktoré účinkujú ako systém podnetov a vyvolávajú u neho psychické reakcie (zážitky). Vplyv prostredia (Wroczynski): biologizujúce teórie, sociologizujúce teórie (statický, dynamický smer), konvergentné, Sociálne aspekty prostredia – prostredie = dôležitý aspekt. Chápeme ju aj ako vedu o prostredí. Nesnažíme sa len o vytváranie stimulov, ale aj o kompenzovanie negatívnych vplyvov. Životné prostredie – ide o súhrn všetkých podnetov, ktoré utvárajú podmienky jeho života. Súhrn prírodných ale aj umelých soc. potrieb vytvárajúcich pre človeka určité podmienky. ŽP sa stáva súčasťou bytia človeka. Predstavuje súbor vplyvov pôsobiacich pozitívne, ale aj negatívne.

Typológia prostredia: 1. podľa charakteru činnosti - obytné, pracovné, rekreačné. 2. podľa druhu a povahy podnetov – kultúrne, spoločenské, prírodné. 3. podľa veľkosti – mikro /jedinec/, semi /rodina/, mezo / škola, pracovisko/, makro /spoločnosť, štát/, globálne /svet, ľudstvo/. 4. podľa kvantity - chudobné, vyvážené, presýtené a podľa kvality podnetov - pozitívne, negatívne

Socializácia osobnosti človeka: Socializácie je proces, pri ktorom sa z človeka ako bytosti biologickej stáva bytosť spoločenská. Vždy ide o vzájomný vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Proces začína narodením a prebieha po celý život. FILOGENEZA – proces hominizácie a humanizácie /homo sapiens/ ONTOGENEZA – nadobúdanie spoločenských, ľudských schopnosti – kulturizácia. Prípravná fáza socializácie – osvojovanie reči, komunikácie, interiorizácia spoločenských noriem, Akulturácia – osvojenie kultúrného dedičstva Realizačná fáza socializácie – preberáme a plníme isté spoločenské roly = spoločenská zrelosť človeka. Fázy socializácie: primárna – uskutočňuje sa v období detstva a dospievania, rozhoduje o utváraní základov osobnosti jednotlivca; sekundárna – prevláda v období dospelosti a delí sa na socializáciu v produktívnom a socializáciu v postproduktívnom veku. ONDREJKOVIČ: 1. fáza socializácie a začínajúcej identifikácie – individualizácie – od narodenia do 2 rokov. Dieťa je viac biologicky závislé, 2. fáza individualizácie a personalizácie - od 2 do 6 rokov. Tvorí sa základ pre prijatie hodnôt. Rozvíja sa štruktúra osobnosti – vôľová, citová, 3.

fáza enkulturácie – od 6 do 14 r. prenikanie jedinca do spoločenských vzťahov. Vznik generačných rozporov. Dospievanie pozostáva z asi 5 fáz. Socializácia je procesom vývoja celej bio-psycho-sociálnej podstaty človeka. Ukazovateľom socializácie sú úspechy človeka. Stupne socializácie: 1. vysoký, 2. stredný, 3. nízky. Funkcie socializácie: fylogenéza (vývoj ľudstva), ontogenéza, z hľadiska spoločnosti ( proces sociálneho prežitia)

Socializácia a výchova: socializácia je širší pojem než výchova, uskutočňuje sa jednak na úrovni priameho výchovného pôsobenia, ale tiež aj vplyvom prostredia. F. KAHUDA: Výchova z hľadiska cieľa je procesom socializácie, z hľadiska obsahu je procesom akulturácie a z hľadiska osobnosti je procesom personalizácie. Socializácia = výchova + prostredie.

Sociálne správanie podľa Ondrejkoviča: správanie konformné (v súlade s normami), nekonformné (vyzývavé, provokujúce), deviantné (odchýlene od morálnych a právnych noriem) asociálne (nespoločenské), disociálne (rozkladný typ správania), antisociálne (protiskupinové, protispoločenské), delikventné (asociálne až po kriminálne), kriminálne(trestné činy - od 15 r.). Ontogenéza – detstvo 0-11/12 rokov, puberta 11-14, adolescencia 15-21, dospelosť 21-55/60 rokov /ranná, stredná 30-45, neskorá 45-55/60, staroba po 65 roku. Z hľadiska kvality (A. Nezdobová) = proces asociácie /normálny/, disociácie nízky stupeň socializácie.

Rodina ako socializačný činiteľ: funkcie rodiny – biologicko-reprodukčná /najdôležitejšia/, pokračovanie rodu, erotika, biologické potreby/, ekonomická, výchovná, socializačná, emotívna, ochranná, rekreačná. Rodina je spojovacím mostíkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. V rodine prebieha príprava na začlenenie jednotlivca do spoločnosti. BAWMANN - rodina je spojená pokrvnými /adoptívnymi/ zväzkami. Je to spoločensky schválená forma spolunažívania. Rodina sa podieľa a spolupracuje pri plnení spoločenských úloh. 1. po narodení ovplyvňuje životný štart dieťaťa, 2. ovplyvňuje ašpiračnú úroveň detí, 3. odovzdáva morálny kódex deťom.
MODELY RODINY ZO SOCIOLOGICKÉHO HĽADISKA: základná /nukleárna/ - rodičia a deti, dvojgeneračná /reprodukčná/ rodičia a deti s rodinami, rozšírená – starí rodičia, rodičia a deti, orientačná – rodina, kam sa človek narodí, ktorá ho formuje už od detstva. - Každý človek sa narodí do orientačnej rodiny a založí si reprodukčnú rodinu, pokiaľ si založí rodinu, patrí do nukleárnej rodiny. Mení sa postavenie jednotlivca.

TYPOLOGIA RODINY – podľa plnenia jednotlivých funkcií: harmonická, konsolidovaná (funguje navonok), disharmonická (nezrelá, preťažená, ambiciózna, perfekcionalistická, autoritárska, protekcionalistická. PODLA ŠTRUKTURY – úplná, neúplná. Rodina vzniká až narodení dieťaťa.
Problémy rodiny: rodina zanedbávajúca, prípadne týrajúca detí, rodina so zneužívanou alebo týranou ženou, rodina a choroba, rodina a psychická porucha, rodina s mentálne retardovaným dieťaťom, rodina s telesne postihnutým dieťaťom, rodina mladistvého delikventa, rodina slobodnej matky, rodina s dospelým alkoholikom, rodina a rozvod, rekonštruovaná rodina, uprchlícka rodina, rómska rodina. NEGATÍVNE TENDENCIE V RODINNEJ VÝCHOVE: nevyzretá osobnosť rodičov, nepripravenosť na rodinu. Autoritatívna, nekompromisná, kuratelný ochranný prístup, projekcia sebarealizačných plánov prostredníctvom dieťaťa, perfekcionalistická, nedôsledná, liberálna, hostílna /nepriateľská, brutálna/, merkantilná /odmeny/, kverulantská /rodič sa domnieva, že dieťaťu ubližujú demokratická /najvhodnejšia forma/. Podmienky ovplyvňujúce kvalitu rodinného prostredia: demografické + vzťahy – preferovanie, ekonomické + zamestnanosť – nezamestnanosť, psychologické + - vzťahy medzi členmi rodiny. Poruchy vo funkciách rodiny – biologicko-reprodukčná /nezodpovedné rodenie detí/, výchovná /nezrelosť/, ekonomická /nedostatočné zapojenie do prac. prostredia/, emocionálna /narušená citová väzba/ porucha socializačnej funkcie – objektívna, subjektívna nestarostlivosť o dieťa, nezáujem. SOCIALIZAČNÉ ČINITELE V RODINE: rola druhov, výchovné pôsobenie rodičov, medziľudské vzťahy v rodine (pozitívne alebo negatívne pre dieťa), štruktúra rodiny, ekonomické podmienky, kultúrne podmienky. Škola ako socializačný činiteľ: Škola je spoločenská inštitúcia, ktorá na profesionálnej úrovni zabezpečuje proces výchovy a vzdelávania a pripravuje deti a mládež pre vstup do spoločnosti. Úlohy školy: transformačná, sociogenetická, ontogenetická. Funkcie školy: vzdelávacia, výchovná, kvalifikačná, poradenská, selektívna, diferenciačná, politická - integračná, sebarealizačná, kompenzačná, ochranná, socializačná (sekundárne). Socializačné činitele v škole: výchovno-vzdelávací proces z hľadiska obsahovej i procesuálnej stránky, medziľudské vzťahy v škole, štruktúra učiteľského zboru, ekonomické a kultúrne podmienky,

Sociologické problémy detstva a mládeže: detstvo 0-11/12 rokov - je prípravnou fázou socializácie. Základnými socializačnými činiteľmi sú nápodoba, hra, učenie, výchovné pôsobenie rodičov, spoločenská komunikácia, vzťahy k rodičom, súrodencom, vrstovníkom a iným ľuďom.

puberta 11-14 - dramatická fáza socializácie, pubertálna zmena identity, telesná a pohlavná premena, adolescencia 15-21 - expanzia sociálnej aktivity, hlavným socializačným činiteľom je škola, kamaráti, rovesnícke skupiny, mimoškolské inštitúcie, masovokomunikačné prostriedky. Mládež sa všeobecne vyznačuje zvýšenou mierou kritičnosti, túžbou po samostatnosti, po slobode myslenia a samostatnosti. Mení sa vzťah k autorite. Teórie socializácie uvádzajú dva modely detstva: 1. dieťa ako nehotový, sociálne neplnohodnotný jedinec, svojimi vlastnosťami akoby stojí oproti znakom dospelosti (vážnosť, plánovitosť, racionalita). 2. dieťa vnímané ako úplne iný jedinec, ktorý sa chová svojím spôsobom plánovito a inštrumentálne. V tomto pohľade je detstvo zložitejšie, bohatšie, mnohovrstvové.

Delikvencia detí a mládeže: delikvencia a kriminalita patria medzi sociálno-patologické javy v spoločnosti. Deviantné formy sú odklonom od spoločenských noriem. Spoločnosť ich odsudzuje a sankcionuje. DELIKVENCIA je širší pojem ako kriminalita. zahŕňa aj kriminalitu, aj menej závažné protispoločenské činy, ktoré spáchali osoby maloleté a osoby trestnoprávne nezodpovedné pre nepríčetnosť. KRIMINALITA predstavuje súhrn protispoločenských činov, ktoré z hľadiska trestného zákona napĺňajú skutkovú podstatu trestných činov. Rozlíšenie páchateľov u mládeže: maloletí /do 15 rokov/ trestnoprávne nezodpovední, riešenie v občianskoprávnom konaní, mladiství /od 15 rokov a 1 deň do 18 rokov/ polovičná sadzba než u dospelých, mladí dospelí 18 - 20 rokov /18 - 22, 18 - 24/. DELIKVENCIE: 1. biologické - zdôrazňovanie významu dedičnosti a podceňovanie vonkajších činiteľov. Lombrosso, Galla - atavistické stigmy. 2. biosociologické teórie - E. Ferri - 5 typov zločinnosti: rodená zločinnosť, patologická zločinnosť, zločinci zo zvyku, zločinci z afektu, príležitostní zločinci. 3. sociologické teórie - zdôraznenie sociálnej determinácie kriminality. Durkheim - autor teórie ANÓMIE /bezzákonnosť, rozklad noriem správania - vplyv revolúcie, hospodárskej krízy, konjunktúry, 4. psychologické teórie - psychoanalýza Freud - zločinnosť ako prevaha pudovej sféry človeka nad oblastiami sociality, čo vedie k nevyváženiu. 5. polyetiologické teórie - mnohofaktorové, kladú dôraz na kombináciu vnútorných /endogénnych/ a vonkajších /exogénnych/ príčin a vychádzajú z chápania človeka ako bio-psycho-sociálnej bytosti. Príčiny kriminality: vnútorné /endogénne/ - psychopatie, psychózy, LMD, mentálne retardácie, demencie, epilepsie - spočívajú v osobnosti páchateľa. Sú menej časté ako vonkajšie (exogénne), ktoré sú považované za dominantné.

Patria sem: Rodina ako kriminogénny činiteľ - nízke vzdelanie rodičov - nevážia si vzdelanie, mnohodetnosť, nedostatočná spolupráca so školou, 3/4 delikventov pochádza z úplných rodín, nedostatky vo výchove, Škola ako kriminogénny činiteľ - grupovanie delikventov z "odpadlíkov", experimenty s drogami, šikanovanie, porušovanie noriem školského poriadku, záškoláctvo, rovesnícke skupiny. Vplyv závadových rovesníckych skupín - pád rodičovskej autority, spáchanie trestnej činnosti je vstupenkou do skupiny, 3/4 trestných činov je spáchaných v skupinách, Iné sociálne vplyvy - negatívny vplyv televízie, penetrácia brutality, Urbanizačné vplyvy - vplyv sídlisk, vysoká anonymity, nízka sociálna kontrola, nedostatok možnosti na trávenie voľného času, Anomický stav spoločnosti - prudký náraz drogovej kriminality, nedostatočná vymožiteľnosť práva, nárast ekonomickej kriminality, kríza posunu hodnôt, Prienik medzinárodného zločinu - otvorenie hraníc, nezmyselná plošná amnestia prezidenta v roku 1991.

Toxikománia detí a mládeže: Toxikománia je stav periodickej alebo chronickej intoxikácie, ktorá škodí jednotlivcovi, spoločnosti a je vyvolaný drogou prírodnej, alebo syntetickej povahy. Znaky toxikománie: vznik psychickej závislosti, vznik fyzickej závislosti, zvyšovanie tolerancie na drogu, snaha získať drogu akýmkoľvek spôsobom bez ohľadu na následky. Drogová závislosť má dve formy: psychologická závislosť (nutkavá túžba po droge), fyzická závislosť (droga sa stala súčasťou metabolizmu, vzniká abstinenčný syndróm) Abstinenčný syndróm je súbor negatívnych psychických aj somatických príznakov). Úzus - konzumácia spoločensky tolerovaných drog, Abúzus - zneužívanie, nadužívanie spoločensky tolerovaných drog, Misúzus - medicínsky neodôvodnené používanie drog.

Drogy: 1. podľa legálnosti (legálne, nelegálne), 2. podľa účinku (psychostimulačné, psycho-inhibičné, halucinogénne), 3. podľa účinkov na organizmus (mäkké, tvrdé), 4. podľa MICCH - alkoholový typ, nikotínový typ, kofeínový typ, závislosť na liečivách, kanabisový typ, kokaínový typ, kathový typ, morfínový typ, amfetamínový typ, halucinogénny typ.

Vzniku drogových závislosti: je to polyetiologický jav, na vzniku ktorého sa podieľajú faktory bio-psycho-sociálnej povahy. Kieholzová triáda: osobnosť, droga, prostredie. E. Urban: osobnosť, droga, prostredie, podnet. Novotný: FOPPD - frekvencia, osobnosť, prostredie, podnet, droga - päťsten. Faktory vzniku drogových závislosti: farmakologické, enviromentálne, somatické a psychické, percipačné, faktor frekvencie. Silbersteinov model šiestich ciest užívania drog: 1. droga ako náhrada za niečo, 2. užívanie drogy ako zámerné porušovanie noriem, 3. užívanie drogy ako riešenia problémov, 4. užívanie drogy ako cesta do rovesníckej skupiny, 5. užívanie drogy ako prejav životného štýlu, 6. užívanie drogy ako prezentácia vlastnej dospelosti.

Prevencia drogových závislostí: Primárna (zameraná na tých, ktorí ešte drogu nekonzumovali. Rodina, škola, osveta, mimovládne organizácie). Sekundárna (zameraná na tých, ktorí s drogou experimentujú ako zábrana vzniku závislosti. Profesionálna činnosť lekárov, psychiatrov, poradenských centier, sociálnych pracovníkov). Terciárna (zameraná na drogovo závislých, ktorí prešli liečbou. Je súčasťou dlhodobého resocializačného procesu, má zabrániť relapsu.

Národný program boja proti drogám do roku 2003 s výhľadom do roku 2008. Prezentuje zásadnú programovú líniu štátu v boji proti drogám v oblasti prevencie, liečby i represie. Vymedzuje úlohy pre jednotlivé rezorty v dvoch oblastiach: 1. v oblasti redukcie ponuky drogy (ministerstvo vnútra a financií - zabránenie dovozu, tranzitu, výroby drog), 2. v oblasti redukcie dopytu po droge (ministerstvo školstva - vedomosti, postoje, zručnosti), (ministerstvo práce, rodiny a sociálnych vecí - pozornosť rizikovým rodinám, resocializačným centrám), (ministerstvo kultúry - preventívna osveta, informovanosť o formách pomoci), (ministerstvo zdravotníctva - rozšíriť možnosti liečby, vytvárať centrá pre liečbu a prevenciu).