Je morálne neprijateľná. Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.
2278 Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný. V inom prípade tí, ktorí sú na to oprávnený podľa zákona, pričom majú vždy rešpektovať rozumnú vôľu a oprávnené záujmy chorého. 2279 Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nieje smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale iba sa predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. Z tohto dôvodu ich treba podporovať.

Dobrovoľná eutanázia a eutanázia na požiadanie

Hoci sa tieto dve činnosti medzi sebou líšia (dobrovoľná eutanázia je úradne povolené skrátenie života chorého s jeho súhlasom, eutanázia na požiadanie značí vykonanie toho činu súkromnou osobou na vyslovenú žiadosť pacienta), základné kritériá ich mravného hodnotenia sú také blízke, že umožňujú sformulovať ho v rámci jedného odôvodnenia. Východiskom je pritom mravná stránka dobrovoľnej eutanázie.
Ak však mravný zmysel ľudského života je určený najhlbším obsahom osobnostného človečenstva a robí z človeka osobu povolanú mravne sa zdokonaľovať uskutočňovaním aspoň minimálnych príležitostí na dosiahnutie mravného dobra, ktoré v danej situácii má, v takom prípade mravný status ľudskej osoby býva vždy určovaný týmito mravnými hodnotami, ktoré sú v okruhu jeho rozumovej činnosti. Tieto možnosti má aj v situácii beznádejného utrpenia. Sloboda nevylučuje v absolútnom stupni šancu na sebarealizáciu jednotlivca, ani neničí mravnú štruktúru jeho duchovnej rozumovosti. Ľudská sloboda má mravnú povinnosť, ktorá nezáleží od jej voľby, no určuje ju.