Rozhodnutie splnomocňujúce spoločnosť skrátiť život trpiacej osoby je teda vyhnutím sa mravným predpisom, a preto je eticky neopodstatnené, spoločnosť nemá oprávnenie na takéto činnosti. V skutočnosti už samotné rozhodnutie je útokom na vlastný život, a hoci by sa uskutočnilo aj uvedomene a dobrovoľne, predsa realizuje mravné zlo ako porušenie mravného zmyslu ľudskej osoby. Poukázanie na zdroje mravného zla dobrovoľnej eutanázie rieši aj problém mravného hodnotenia eutanázie na požiadanie čiže – zo strany jej uskutočňovateľa – zabitia zo súcitu. Pri dobrovoľnej eutanázii sa predpokladá, že pacient skôr, než nastal beznádejný zdravotný stav, alebo aspoň v podmienkach zmiernenia jeho intenzity, súhlasil so skrátením svojho utrpenia. Pri eutanázii na požiadanie je situácia iná, lebo chorý svoju žiadosť o ukončenie utrpenia vyjadruje pod psychickým nátlakom na svoju osobu, trpiacu záchvatmi utrpenia alebo hlbokej duchovnej frustrácie. Samotná trpiaca osoba postupne vyvíja nátlak na okolie, aby ju oslobodilo od tohto utrpenia. Apeluje na náležitý súcit a pomoc alebo na iné podobné motivácie. Predpokladajúc uvedomené a mravne svojprávne konanie obidvoch strán, treba povedať, že táto činnosť sa mravnou podstatou celkom zhoduje s dobrovoľnou eutanáziou. Preto, i keď je ťažké popierať tragickú presvedčivosť uvedenej situácie, podľa už potvrdených normatívnych konštatovaní treba opäť povedať, že ani otrasné prípady utrpenia neoprávňujú trpiacu osobu dožadovať sa eutanázie. Je to eticky neospravedlniteľné. Ani lekár, ani nikto z prostredia chorého nemôže eticky prístupným spôsobom usmrtiť osoby, ktoré o to žiadajú. Súcit alebo ľútosť, ako aj zintenzívnenie utrpenia určujúce dramatický základ skúmanej situácie napriek všetkému nemôžu zmeniť objektívny zmysel samotnej vražednej činnosti tohto druhu. Je určená mravnou nedotknuteľnosťou ľudského života, vyplývajúcou z mravnej dôstojnosti a osobnej autonómie človeka, ktoré si zachovávajú svoj význam aj v situácii krajného utrpenia.