Politológia

Podobne ako celý rad ďalších spoločenských vied, aj veda o politike siaha svojimi gnozeologickými koreňmi hlboko do dávnej minulosti. Jej počiatky nachádzame už na začiatku procesov vyčleňovania činností spojených s organizáciou a riadením spoločnosti. Neboli to hneď ucelené teoretické koncepcie. Názory na riadenie a správu spoločnosti sa formovali postupne, odrážajúc vždy konkrétny historický stav a stupeň rozvoja spoločnosti, až nakoniec priviedli k vytvoreniu samostatnej spoločenskej vedy o politike – politológie.

Politológia, podobne ako každá iná veda má svoj objekt a svoj predmet skúmania. Objekt každej vedy sa spravidla delí o skúmanie s inými vedami. Človek ako objekt je napríklad skúmaný psychológiou, filozofiou, sociológiou atď. V porovnaní s tým, predmet vedy znamená špecifický prístup danej konkrétnej vedy ku skúmanému objektu, akýsi zvláštny a neopakovateľný prístup k tomuto objektu, špecifický pohľad naň. A práve táto neopakovateľnosť potvrdzuje zmysel a opodstatnenosť danej konkrétnej disciplíny, v našom prípade politológie.

Stručne môžeme povedať, že objektom politológie je politika ako spoločenský fenomén, ako sféra spoločenského života, alebo v širokom slova zmysle – politický život spoločnosti. Pritom treba pripomenúť, že politológia sa nemôže zaoberať každým jednotlivým politickým javom, každým politickým aktom, a preto je len charakteristické pre každú spoločnosť, že sa politikou zaoberá celý rad rôznych vedeckých disciplín. Politológia ako veda o politike skúma len trvalé, opakujúce sa tendencie v politickom živote spoločnosti, princípy rozvoja politiky a demokracie. Skúma obraz sociálnych a politických záujmov jednotlivcov i celých skupín, činnosť štátu a politických inštitúcií v bežnom i vedeckom myslení, v ideách a politických teóriách. Určiť predmet vedy je vždy zložitý problém. Nie inak je to aj u politológie. Treba však čo najpresnejšie definovať predmet politológie, lebo len tak môžeme čo najprecíznejšie definovať aj jej miesto medzi ostatnými spoločenskými vedami, pochopiť jej povahu i rozsah problematiky, ktorú skúma. Pri určovaní predmetu politológie vychádza každý z toho, akým spôsobom chápe politiku, pretože je celkom zákonité, že poňatiu politiky musí zodpovedať aj poňatie politológie ako vedy o politike.

Názory na politológiu sú rôzne. Nebudem hovoriť o tých, ktoré nepovažujú politológiu za vedu, pretože tieto chápu politiku len ako politikárčenie, ktoré je pre nich najkratšou cestou ku kariére.

Pre nich je potom politológia len na príťaž.

Existuje celé spektrum názorov na politológiu, uvediem však len tri základné skupiny názorov.

Prvá skupina prezentuje politológiu tak, že je priesečníkom vied. Vychádza sa z toho, že každý vedný odbor, ktorý skúma spoločnosť, sa musí viac či menej dotýkať i politického života, čo znamená, že potom ani neexistuje zvláštny okruh znalostí, ktoré by tvorili základ pre samostatnú vedu o politike.

Druhá skupina vychádza z toho, že politológia je reziduálnou (zvyškovou, zvyšnou) vedeckou disciplínou. Jej zrod vidí len v tom, že určitá časť vedcov začala skúmať také problémy, ktoré ostatné spoločenské vedy prehliadali ako niečo, čo sa ich nejako zvlášť netýka, ako sú napríklad problémy spojené s voľbami, politickými rozhodnutiami a pod. V tomto poňatí by potom predmetom politológie boli len otázky a problémy, ktoré prehliadli iné spoločenské vedy.

V tretej skupine vystupuje politológia ako syntetizujúca veda a to v dvojakom zmysle. Jednak v tom, že syntetizuje poznatky iných vedných disciplín, ako napríklad filozofia, história, sociológia a právne vedy. Jednak v tom, že súčasne skúma zákonitosti, fungovanie a vývin politického života pomocou takých prostriedkov a metód, ktoré zodpovedajú špecifiku skúmanej skutočnosti a sú charakteristické práve pre politológiu ako vedu.
Predmet politológie sa postupne utváral, vyvíjal a menil tak, ako sa menila aj politológia. Tento vývoj nie je ešte ani dnes skončený. Doterajšia teória a prax potvrdili, že kľúčovým problémom pri vymedzení predmetu politológie je naozaj poňatie politiky. A z toho vyplýva, že práve mnohodimenziálnosť politiky tvorí celkom prirodzený zdroj pre rozdielnosť poňatí predmetu politológie.

Ak teda berieme do úvahy všetky zložitosti pri definovaní predmetu politológie, pritom si samozrejme uvedomujeme istú dávku nepresnosti, môžeme uviesť, že predmetom politológie sú zákonitosti vzniku a vývoja politickej moci, politických ideí, vzťahov a inštitúcií a pôsobenie človeka v politických inštitúciách.

Ako každý politický jav, má aj politika, teda aj politológia, svoju vlastnú štruktúru. V prvom rade je to existencia sociálno – ekonomickej základne, t. j. existencia sociálnych skupín, profesií, náboženstiev, rôznych lokálnych a regionálnych skupín, národov, národností, z ktorých každá má svoje politické záujmy, ktoré sa stretávajú v politike, kde nachádzajú potrebný rámec pre ich riešenie.

Ďalším prvkom štruktúry politiky sú politické idey. Politickými sa stávajú len tie idey, ktoré dokážu osloviť aj ostatných jednotlivcov, dokážu ich získať k spoločnej akcii, t. j. musia mať nadindividuálny obsah.

Moralizovanie, alebo prázdne „filozofovanie“ samé o sebe ešte nie je politikou.

Dôležitou súčasťou politiky je aj praktické konanie. Politickými sa idey, myšlienky a názory začínajú stávať vtedy, keď sa s nimi začíname obracať na iných a hľadať spojencov, keď začíname vytvárať názorový konsenzus, robiť prvé rozhodnutia. Znamená to, že začíname vytvárať spoločnú vôľu určitej skupiny, tvoriť program, začíname zápas o realizáciu vlastných programových cieľov.

Len samotné idey a praktická činnosť by ešte nebola dostačujúca pre realizáciu politiky, preto jej súčasťou sú aj politické inštitúcie ako štát, politické strany a hnutia, odborové zväzy, záujmové združenia a pod.

Politika vzniká, funguje a rozvíja sa v konkrétnom priestore, ktorý označujeme pojmom politický život. Tu ľudia vstupujú do politiky, tu dochádza ku vzniku politických interakcií, politických vzťahov a činností, tu ľudia nachádzajú politické nástroje a formy svojho pôsobenia a realizujú svoje politické potreby, záujmy, hodnoty a ciele. Jeho konkrétny obsah tvoria rôzne politické orgány, organizácie a inštitúcie, politické vzťahy, duchovné javy a procesy a politická kultúra.

Obsah politológie bol vymedzený na medzinárodnom kolokviu (odborný rozhovor) o otázkach politickej vedy, ktoré sa konalo vo Francúzsku v roku 1984, takto:

politická teória (politická teória a dejiny ideí)
politické inštitúcie (ústava, regionálna a miestna správa, verejná administratíva, ekonomické a sociálne funkcie správy, porovnávacie štúdium politických inštitúcií);
strany, skupiny a verejná mienka (politické strany, skupiny a asociácie, účasť občanov na riadení a administratíve, verejná mienka);
medzinárodné vzťahy (medzinárodná politika, politika a medzinárodné organizácie, medzinárodné právo).

Integratívnym elementom vyššie uvedeného obsahu politológie je moc. Moc vo svojich inštitucionálnych, procesuálnych, personálnych ako aj psychologických aspektoch a prejavoch. Takže opäť sa dostávame k tomu, k čomu sme dospeli už na začiatku, a to že predmetom politológie sú zákonitosti vzniku, vývoja a prejavov politickej moci, ktorú môžeme definovať ako reálnu schopnosť určitej skupiny alebo i jednotlivca, realizovať svoju vôľu prostredníctvom politiky a právnych noriem. Bez moci by politický systém nemohol fungovať.