Liberalizmus

Termín „liberál“ sa používa od 14. stor., ale mal veľmi veľa významov. Označoval triedu slobodných ľudí, teda ľudí, ktorí neboli ani nevoľníkmi, ani otrokmi. V súvislosti so spoločenskými postojmi mal tiež význam otvorenosti alebo slobodomyseľnosti. Postupne sa začal používať v kontexte slobody a voľby. Termín „liberalizmus“ sa objavil oveľa neskôr a prvýkrát bol použitý začiatkom roku 1812 v Španielsku. V 40–tych rokoch sa už bežne v Európe používal k samostatnému súboru politických ideí.
Liberalizmus vychádzal z ideí a teórií predchádzajúcich troch storočí. Liberálne idei boli radikálne, pretože sa usilovali o základné reformy a občas dokonca aj o revolučné zmeny. Liberáli spochybňovali absolútnu moc monarchie, ktorá bola založená na doktríne Božského práva kráľov. Namiesto absolutizmu hájili ústavnú a neskôr zastupiteľskú vládu. Liberáli kritizovali privilégiá pozemkovej šľachty a nespravodlivosť feudalizmu „náhodným narodením“, tiež spochybňovali autoritu cirkvi.
Liberálne ideje a hodnoty formovali západné politické systémy natoľko, že sa usilujú o obmedzenie štátnej moci a zabezpečenie občianskych slobôd a sú zastupiteľské v tom zmysle, že politické funkcie sa tam získavajú vo voľbách. Z liberalizmu vychádzajú ideje slobody slova a prejavu, slobody vyznania a práva na vlastníctvo majetku a sú tak hlboko vryté do západných spoločností, že sú len zriedka spochybňované. Prví liberáli chceli, aby štát zasahoval do života občanov čo najmenej, moderní liberáli došli až k názoru, že by vláda mala zodpovedať za poskytovanie sociálnej starostlivosti, zdravotnej starostlivosti, obydlia, dôchodkov a vzdelania a taktiež by mala riadiť hospodárstvo. Viedlo to k vývoju dvoch tradícií vo vnútri liberalizmu, ktorým sa vraví klasický a moderný liberalizmus. JEDINEC
Liberálne učenie sa zameriava na potreby a záujmy jedinca a nie na potreby a záujmy kolektívu. Vznikla preto teória prirodzených práv, ktorá hovorí, že jedinci sú od Boha vybavení prirodzenými právami, ktoré boli definované ako život, sloboda a majetok. Tieto práva vlastnil sám jedinec, ktorý bol v tomto zmysle dôležitejší než akákoľvek sociálna skupina. Táto teória doviedla niektorých liberálov k tomu, že na spoločnosť sa pozerali ako na súbor jedincov, z ktorých sa všetci usilujú o uspokojenie vlastných záujmov a potrieb. Tomuto tvrdeniu sa hovorí atómizmus. OSOBNÁ SLOBODA
Liberáli neakceptujú názor, že jedinci majú absolútne právo na slobodu.

Ak bude sloboda neobmedzená, môže sa stať „povolením“ alebo právom zneužívať iných. Vo svojom diele O slobode John Stuart Mill napísal, že moc smie byť oprávnene uplatnená na ktoromkoľvek príslušníkovi civilizovanej spoločnosti proti jeho vôli len za jediným účelom a tým je zabrániť mu, aby škodil iným. Avšak John Rawls vraví, že každý má právo na čo najširšiu slobodu, ktorá nie je v rozpore so slobodou všetkých.

SOCIÁLNA SPRAVEDLNOSŤ
Liberáli tvrdia, že všetci jedinci sú vybavení rovnakými právami. Práva nesmú byť vyhradené len pre určitú triedu či osobu, ako napr. pre mužov, belochov, kresťanov či bohatých. Liberáli tiež odmietali aparthaid v Južnej Afrike i kastový systém v tradičnej Indii. Pre liberálov rovnosť znamená, že jedinci musia mať rovnakú príležitosť rozvíjať svoje nervové schopnosti. LIBERÁLNY ŠTÁT
Liberáli sa domnievajú, že rovnovážna a tolerantná spoločnosť vznikne prirodzene ako dôsledok slobodného jednania jedincov a dobrovoľných združení. V tomto bode sa liberáli nezhodujú s anarchistami, ktorí tvrdia, že právo i vláda sú zbytočné. Liberáli sa obávajú, že by slobodní jedinci mohli vykorisťovať iných slobodných jedincov, mohli by kradnúť ich majetok a dokonca by ich mohli aj zotročiť, keby to bolo v ich záujme. Naša sloboda vyžaduje, aby ostatným bolo zabránené pošľapávať našu slobodu a ich sloboda zas vyžaduje, aby boli chránení pred nami. Liberáli sa už tradične domnievajú, že túto ochranu môže poskytnúť len suverénny štát, ktorý je schopný obmedzovať chovanie všetkých jedincov a skupín v spoločnosti. Sloboda teda môže existovať len na základe zákona („kde nie je zákon, nie je sloboda“ John Locke). Bola vypracovaná Teória spoločenskej zmluvy, ktorá hovorí, že politická moc vychádza v určitom zmysle zdola. Štát vytvárajú jedinci pre seba a existuje preto, aby slúžil ich potrebám a záujmom. Vláda sa zakladá na dohode alebo súhlase ovládaných. Ak zmizne legitimita vlády, ľud má právo sa vzbúriť. Tento princíp bol využitý na zdôvodnenie Veľkej anglickej revolúcie v roku 1688. Vyjadril ho aj Thomas Jefferson v americkej Deklarácii nezávislosti, kde sa hovorí, že keby vláda uchýlila k absolútnemu despotizmu ľud má právo ju zmeniť alebo zvrhnúť. Liberáli tiež považujú štát za neutrálneho arbitra, ktorý rozhoduje v sporoch medzi jedincami a skupinami v spoločnosti. ÚSTAVNÁ VLÁDA
Liberáli sú na jednej strane presvedčený o potrebe vlády a na strane druhej si dobre uvedomujú riziká, ktoré v sebe vláda stelesňuje. Vlády vykonávajú suverénnu moc a predstavujú teda neustálu hrozbu pre slobodných jedincov.

Všetkým vládam hrozí, že sa stanú tyraniou nad ja jedincom.
Typický liberáli veria, že držanie politickej moci korumpuje samo seba a povzbudzuje držiteľov moci k podrobovaniu a využívaniu ostatných. Liberáli sa preto usilovali o zavedenie princípu obmedzenej vlády. V praxi to malo obvykle podobu po volaní po ústavnej vláde.

KLASICKÝ LIBERALIZMUS

Klasické liberálne ideje sa vyvíjali za prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu a svojho vrcholu dosiahli v prvých fázach industrializácie v 19. storočí. Najdôležitejším znakom je viera v negatívnu slobodu. Jedinec je natoľko slobodný, nakoľko ostatní nezasahujú do jeho života. Pre klasický liberalizmus je teda charakteristické presvedčenie o potrebe minimálneho štátu, ktorý by vystupoval iba v úlohe „nočného strážnika“, t.j. jeho úloha by sa obmedzila len na ochranu jedincov pred nimi samotnými. Všetky ostatné funkcie by mali byť v rukách suverénnych jedincov.

PRIRODZENÉ PRÁVA (dnes ľudské práva)
Ich teoretikmi boli John Locke a Thomas Jefferson. Podľa nich je právo nárok alebo oprávnenie, že niekto alebo niečo smie určitým spôsobom jednať alebo vyžadovať určité zaobchádzanie. Občan by sa však radšej mal zmieriť s akoukoľvek formou vlády, pretože aj represívna vláda je lepšia ako žiadna. Locke navyše považoval zmluvu medzi štátom a občanom za špecifickú a obmedzenú: jej zmyslom bola ochrana len vymedzeného súboru prirodzených práv. Preto veril v obmedzenú vládu a chápal oprávnenú úlohu štátu v obmedzenom rozsahu len ako ochranu „života, slobody a majetku“.

UTILITARIZMUS
Teória utilitarizmu bola zostavená začiatkom 18. storočia. Zostavili ju Jeremy Bentham a James Mill. Tvrdia, že jedinci sú motivovaní osobným záujmom a že tieto záujmy sa dajú definovať ako túžba po rozkoši alebo šťastia a prianiu vyhnúť sa bolesti. Jedinci pri každej udalosti spočítajú, koľko rozkoše a bolesti im môže priniesť a rozhodnú sa pre taký postup, ktorý sľubuje čo najviac rozkoše a čo najmenej bolesti.


MODERNÝ LIBERALIZMUS

Tak ako bol klasický liberalizmus v 19. storočí úzko zviazaný so vznikom priemyselného kapitalizmu, ideje moderných liberálov súvisia s ďalším rozvojom industrializácie. Industrializácia priniesla niektorým ľuďom obrovské bohatstvo, ale jej sprievodným javom sú tiež chudobné štvrte, brlohy, bieda, nevedomosť a chudoba. Minimálny štát z klasickej teórie nebol už schopný napraviť nespravodlivosť a nerovnosť vo vnútri občianskej spoločnosti. Moderní liberáli preto začali obhajovať ideu intervencionistického štátu.
Najvýznamnejším teoretikom je John Stuart Mill. Napísal knihu O slobode, v ktorej najodvážnejšie tvrdenia sú v prospech osobnej slobody.

Tvrdí, že má suverenitu nad sebou, nad svojím telom a dušou. Mill sa domnieva, že je to nevyhnutná podmienka slobody, ktorá však sama o sebe nestačí. Považoval slobodu za pozitívnu a konštruktívnu silu, ktorá umožňuje jedincom riadiť svoje osudy a životy a získať autonómiu, alebo dosiahnuť sebarealizáciu.
Na jeho teórie mal vplyv európsky romantizmus. Ponímanie ľudí ako maximalizátorov prospešnosti pokladal za plytké a nepresvedčivé. Silno veril v osobnosť, v individualitu, vo špecifičnosť až jedinečnosť každého jednotlivého človeka. Jeho teórie sa stali základom pozitívnej teórie človeka. Mill dospel v nej k záveru, že by štát mal zasiahnuť a viesť jedincov k osobnému rastu a k „väčším rozkošiam“.

POZITÍVNA SLOBODA
Jej teoretikom bol T. H. Green. Ľudia podľa neho majú súcit jeden s druhým. Toto pojatie ľudskej prirodzenosti bolo zjavne ovplyvnené socialistickými ideami. Greenove ideje preto dostali pomenovanie socialistický liberalizmus. Uvažuje, že sloboda voľby na trhu je teda neadekvátnou koncepciou osobnej slobody. Namiesto negatívnej slobody predložil ideu pozitívnej slobody. Sloboda je podľa neho možnosť jedinca rozvinúť svoju osobnosť, realizovať svoj potenciál, získať znalosti a dosiahnuť sebarealizáciu. Negatívna sloboda dáva jedincom len slobodu myslieť a jednať tak, ako sa im páči, zatiaľ čo pozitívna sloboda znamená oslobodenie od sociálnych zlozvykov, ktoré mrzačí životy ľudí. K zástancom tejto teórie boli aj Franklin Roosevelt a Winston Churchill. Ak teda tržná spoločnosť nedáva jedincom rovnaké možnosti rastu a rozvoja, ide toto podľa moderných liberálov dosiahnuť iba kolektívnym postupom, ktorého sa ujme štát. Štát má sociálnu zodpovednosť a povinnosti voči svojím občanom a pozerá sa na štát nie len ako na ohrozenie osobnej slobody, ale v istom zmysle i ako na garanciu osobnej slobody. Na rozdiel od raných liberálov pozerajú moderní liberáli na štát pozitívne ako na štát, ktorý plní širokú škálu sociálnych a ekonomických funkcií.
Moderní liberáli sa priblížili viac k socializmu, ale nestavajú spoločnosť nad jedinca. Zmenila sa rovnováha štátu a jedinca, ale základná vernosť potrebám a záujmom jedinca zostala.