Po skončení štúdia začal pôsobiť ako asistent profesora Schumanna, kde sa spoznal so svojím budúcim kolegom Wertheimerom.
Od roku 1913 sa venoval experimentovaniu a pozorovaniu správaniu opíc na Kanárskych ostrovoch, kde došiel aj k mnohým dôležitým objavom. Tieto pokusy naďalej potvrdzovali teóriu tvarovej psychológie. Princíp jeho experimentov bol na riešení jednoduchého problému primátmi ( ,,ako sa dostať k banánom“), pričom mali k dispozícií rôzne nástroje (škatule, palice, rebríky). Zistil, že pokiaľ opice už prišli na riešenie, boli schopné ho zovšeobecniť a použiť opakovane rovnaké riešenie na iné situácie.

Aj napriek jednoduchosti experimentov, závery z týchto štúdií boli závažné. ,,Dokazovali, že riešenie problémov ľudí nie je obmedzené na metódu pokusu a omylu a na podmienený reflex, ale často vyvoláva určitý spôsob myslenia na vyššej úrovni, ktorý produkuje nové náhľady, myšlienky a riešenia“. Navrátil tak do centra pozornosti psychológie opäť myseľ. Svoje skúmania primátov zhrnul do knihy Mentalita opic v roku 1921, ktorá si získala veľký ohlas. V roku 1921 sa stal vedúcim Psychologického ústavu na Berlínskej univerzite. V roku 1935 rezignoval na svoj post, kvôli narastajúcemu vplyvu nacistov, odišiel do Ameriky, kde žil až do svojej smrti a po zbytok života pôsobil na Swarthmorské univerzite. Spomedzi svojich kolegov dosiahol najväčšieho úspechu a uznania na Nemeckej pôde.


Kurt Koffka

Narodil sa roku 1886 v Berlíne ako polovičný žid. Študoval na Berlínskej univerzite a počas rokov 1904-05 aj na univerzite v Edinburghu kde si zdokonali svoju angličtinu. Svoj titul získal na Berlínskej univerzite kde sa zoznámil s Köhlerom.

Od roku 1910 sa spolu s Köhlerom stal asistentom a spolupracovníkom Wertheimera. Od roku 1911 sa začal plne venovať výskumu vnímania priestoru, farby a pohybu. Sám neurobil žiaden prevratný experiment, ale kedže skvele ovládal anglický jazyk, dostal od istého vydavateľa možnosť vydať pojednávanie o tvarovej psychológií. Jeho najväčším prínosom pre gestaltistov teda bolo vytvorenie systmatického pojednania o tvarovej psychológií, ktoré uverejnil roku 1935 vo svojom diele Princípy Gestalt psychológie. Tým sa zaslúžil o predstavenie gestaltizmu v Spojených štátoch Amerických. Čo sa týka jeho kariéry, v Nemcku dosiahol iba postu ,,mimoriadneho profesora”. Taktiež sa z tejto trojice najviac zaujímal o proces učenia. Na túto tému zverejnil dielo Rast mysly v roku 1921. Po sérií prednášok v Amerike roku 1927 sa tu rozhodol zotrvať, získal plnú profesúru na Smithovej univerzite a pôsobil tu až do svojej smrti roku 1941.


Vnímanie

Aby sme pochopili výskumy a závery gestaltistov je potrebné zadefinovať si pojmy ,,vnímanie“ a ako prebieha a súčasnej aj pojem ,,vnem“ a ako ho náš mozog vytvára. Pre našu existenciu je bytostne potrebné správne reagovať na podnety z vonkajšieho sveta ( vyhnúť sa nebezpečenstvu, zaobstarať potravu). K tomu potrebujeme vnímanie.

,, Vnímanie je najbezprostrednejší vzťah k prostrediu“
(D.Krech, R.S.Crutchfield a ďalší,1982)

Vnímanie je zložitý proces ktorý má svoju postupnosť. Informácie nevyhnutné pri vnímaní nám poskytujú senzorické procesy, ktoré pomocou svojich receptorov (oko, ucho, jazyk,..) generujú nervové impulzy, ktoré náš mozog dešifruje, vyhodnocuje a porovnáva.

Vnímanie podmieňuje:
-vrodená vybavenosť organizmu
-individuálny spôsob prežívania
-minulá skúsenosť a doterajšie poznatky

Výsledkom vnímania je vnem.

,,Vjem je psychický jev, který se nám jeví jako obraz objektu existujíciho mimo naši mysl a púsobíciho v dané chvíli na naše zmysly“

Aj napriek tomu, že tvaroví psychológovia robili experimenty aj so zvukom, zameriame sa na náš najdôležitejší receptor – oko.