Oko a zrak

Detailný prierez ľudským okom. Tento zložitý mechanizmus nám umožňuje vnímať okolitý svet a pre väčšinu z nás je najdôležitejším prostriedkom komunikácie medzi vonkajším svetom a našim myslením. Proces videnia funguje následovne:

,, Prednú stenu oka tvorí priehľadná rohovka. Za ňou je predná komora, vyplnená priehľadnou tekutinou. V nej je umiestnená dúhovka , ktorú zvonku vidíme ako farebné medzikružie. Uprostred nej je otvor volaný zrenica, ktorá sa javí ako čierna, pretože ide o otvor do vnútorného oka ...“ ,, ...vnútro oka je vyplnené priehľadnými hmotami, aby svetlo z vonku mohlo plynule prechádzať na sietnicu na ktorej sa vytvára sietnicový obraz. Svetlo dopadajúce na sietnicu vyvoláva chemické procesy, ktorých výsledkom je podráždenie nervových vlákien, ktoré sa spájajú do očného nervu, ktorý vyúsťuje do mozku.“ Stačí jediná chyba a naše vnímanie sveta je navždy narušené alebo chybné.


Vnemy

Oko ako aparát zrakového vnemu by nám sám o sebe bol zbytočný, nebyť nášho mozgu, ktorý tieto informácie vyhodnocuje a na ich základe reaguje. Výborným príkladom tohto faktu sú moderné optické zariadenia. Aj napriek skvelej optike, ktorá v mnohom prevyšuje ľudské oko, nie sú tieto roboty zatiaľ schopné sami vyhodnocovať nazbierané údaje, alebo sa na ich základe pohybovať.

Proces spracovania údajov získaných receptorom môžeme popísať zjednodušene aj takto:
1.príjem informácie, výber, filtrovanie mozgu – hneď sa vylúčia nezaujímavé podnety
2.syntetické štádium (usporadúvanie, tvarovanie, triedenie) – ukladanie informácií, porovnávanie s predošlými skúsenosťami s podobnými údajmi
3.konštruovanie, vysvetľovanie vnemov a reakcia na ne

Na obrazových klamoch vidieť, že ,,mozog vidí lepšie než oko“. Aj napriek tomu, že vidíme ... mozog nám hovorí, že to nie je možné. Dôležitosť mozgu v procese vnímania je dobre viditeľná na nasledovnom príklade:

,, Roku 1970 prebehol experiment, ktorý mal vysvetliť špecializáciu buniek v oku. Mačky boli od narodenia vychovávané buď v tme, alebo so špeciálnymi okuliarmi, ktoré im dovoľovali vidieť iba horizontálne alebo vertikálne línie. Neskôr bolo zistené, že tieto zvieratá si skutočne vyvinuli iba horizontálne alebo vertikálne detektory . Zvieratá sa chovali tak, akoby každú hranu, ktorú sa skrz okuliare nemohli naučiť vnímať, videli zle alebo nevideli vôbec.“
Mačky síce videli aj horizontálne aj vertikálne hrany, ale mozog nevedel ako má na ne reagovať.

Schopnosť rozpoznať realitu a jej pravidlá máme už od útleho detstva. Univerzita v Kanade robila pokus na 6 mesačných deťoch. Popis pokusu6):

1.Pred deti kulisu v tvare dvoch obdĺžnikov.
2.Za obdĺžnikom ľavým, sa skrýva bábka, ktorú dieťaťu na chvíľku ukázali vysunutím
3.Bábku presunuli posunom za druhý obdĺžnik a potom zasa ukázali na druhej strane.
4.Deti sa začali po chvíľke nudiť a nevenovali viac hračke pozornosť.
5.Experimentátor pokus opakoval tento krát však schoval aj za druhý obdĺžnik rovnakú bábku. Spoza prvého obdĺžniku opäť vysunuli bábku a zasunuli.
6.Dieťa očakávalo, že sa bábka objaví v strede medzi kulisami a potom opäť na pravej strane. Miesto toho sa hneď vysunula spoza pravého obdĺžnika.
7.Dieťa v tomto prípade ostalo prekvapené a všetku pozornosť venovalo kulisám. Nechápalo ako sa zrazu objavila bábka za pravým obdĺžnikom.


Prekvapenie dokazuje, že dieťa si nielen uvedomuje existenciu hračky, ale už rozpoznáva fyzikálne zákony, ktoré neumožňujú hračke zhmotniť sa za druhým obdĺžnikom. Procesu vnímania a vyhodnocovaniu vonkajšieho sveta sa teda učíme od najútlejšieho detstva a je nevyhnutný pre našu existenciu pre každodenný život. Nie je ale automatický, vrodený. Pokus opakovali na mladších deťoch, ktoré žiadnu nezrovnalosť alebo zvláštnosť nezbadali. Vnímať svet sa musíme naučiť.