Úvod

Pojem osobnosť

Historický pohľad na vznik pojmu OSOBNOSŤ. Latinské slovo PERSONA – znamenalo pôvodne masku, ktorú si herec nasadzuje v gréckom a rímskom divadle. Z tohoto vyplýva hneď dvojaké možné poňatie osobnosti - je to jednak niečo, čo vyjadruje podstatu človeka, jeho hlavný charakterový princíp. Maska je však zároveň niečo čo zahaľuje, skrýva, takže druhým významom je človek snažiaci sa imponovať u druhých, šikovným spôsobom a vystupovaním si získať popularitu a náklonnosť.
(Binder,1964,s. 5)

Bližšia definícia

Osobnosť je súbor jedinečných psychických vlastností, ktoré sa tvoria pod vplyvom dedičnosti a prostredia a prejavujú sa najmä vo vzťahoch k svojmu okoliu.

Citáty

„Osobnosť je konečný produkt nášho systému zvykov.“ (Watson)
„Osobnosť je suma aktuálnych alebo potenciálnych vzorcov správania organizmu determinovaný dedičnosťou a prostredím, vznikajúcich a vyvíjajúcich sa prostredníctvom funkcionálnej interakcie 4 hlavných sektorov, v ktorých sú tieto behaviorálne vzorce organizované - kognitívny sektor/ inteligencia/, konatívny /charakter/“
Neskôr prepracoval definíciu: „ Osobnosť je viac či menej stabilná a trvalá organizácia charakteru, temperamentu, intelektu a tela osoby, ktorá determinuje jej jedinečné prispôsobenie prostrediu.“ (Eyseneck)

„Osobnosť je to, čím sa jeden človek odlišuje od druhého z hľadiska kvantitatívneho a kvalitatívneho.“ (Smith)

„Osobnosť je sústava vzťahov ku skutočnosti odrážajúcej sa vo vedomí a správaní jedinca“ (Jung)

„Osobnosť je dynamická organizácia tých psychofyzických systémov indivíduá, ktoré ovplyvňujú jeho jedinečné prispôsobenie na prostredie.“ Neskôr ju zmenil na „ ktoré determinujú jeho charakteristické správanie a prežívanie“ (Spranger)


1. Typ ako komplex znakov – Strunz

Výskum psychologických typov stojí podľa Strunza medzi všeobecnou psychológiou a charakterológiou. Charakterológia - sa sústredí na osobnostné zvláštnosti človeka v duševnom ohľade. Všeobecná psychológia zase vychádza z individuálnych variácií duševného života a skúma psychické procesy a stavy nezávisle od špeciálnych diferencií. Vlastnosti, ktoré určujú nejaký určitý typ, sa chápu ako konštantné znaky. Takouto konštantnosťou sa ale nevyznačujú zážitky, momentálne spôsoby správania a výkony, ale vždy len dispozície takýchto procesov. Teda z toho vyplýva že typy sú vždy komplexy


1.1 Rozdelenie z hľadiska rozsahu

typológie čiastočné - týkajú sa len určitých duševných funkcií (napr. myslenie, vnímanie, pozornosť) alebo štruktúr (napr. temperament, hodnotové orientácie)
typy totálne - sa snažia vystihnúť celú osobnosť. Typy vznikajú z rozporu medzi poňatím človeka ako individuality a potrebou kategorizovať vedomosti o ňom do určitých stabilných kategórií. Typy nemôžu byť nikdy čisté, ide len o vyjadrenie prevládajúcich trendov, ktoré sa podobajú s prevládajúcimi trendami v osobnostiach iných.


2. Historický prehľad prvých typológií

V 4. st. p.n.l. - popis charakterov - Theofrastos. Sú to presne vykreslené obrazy bez nárokov na systémový prístup. Dôležitejšie a svojou ideou stále neprekonané sú temperamentové typy antiky od Hippokrata. Vychádza z Empedokla a ním stanovených 4 základných elementov - oheň , voda, vzduch, zem - ktoré sa podľa neho nachádzajú v ľudských šťavách - humor. Biologická koncepcia - zdravie spočíva v správnom pomere týchto štiav. Galen 200 r. n.l. - 4 typy - sangvinik, flegmatik, cholerik, melancholik - tiež odvodzuje z pomeru štiav. Hippokrates - najprv delil ľudí na dva typy : tučný, svalnatý a silný - často ich postihuje porážka a na jemných vzpriamených slabých - tuberkulóza. Vzťahom telesných znakov a určitých povahových rozdielov sa zaoberal Aristoteles vo svojom spise fyziognomika. Jednotlivé znaky tela a ich možný psychologický význam odvodzuje v ďalšej časti mechanisticky na základe analógií so zvieratmi. Existuje hypotéza, že Aristoteles si tu zažartoval.