Pri jeho aplikovaní v Európe sa v každej krajine prejavili a prejavujú i určité národné odlišnosti.
Napriek istým národným osobitostiam má manažment západoeurópskych krajín v podstate rovnaké alebo podobné princípy, metódy a postupy ako americký manažment, preto sa zvykne označovať spoločným názvom ako euro-americký alebo západný manažment.
Určité osobitosti nájdeme aj v manažment jednotlivých európskych krajín. Rozdiely sú v manažmente Nemecka, Francúzska, Talianska, severských krajín a pod.
V jednotlivých krajinách sa odlišne riešia napríklad vzťahy medzi ekonomickou a sociálnou stránkou. Na sociálne istoty a vymoženosti sa kládol najväčší dôraz v škandinávskych krajinách. Malo to však aj tienisté stránky, predovšetkým v dĺžke odpracovaného času a pracovnej výkonnosti, čo sa stalo predmetom kritiky.
Nemecký výrobný systém priťahuje na seba pozornosť, lebo vyniká v produktivite, je rovnocenný americkej a japonskej produktivite práce, má najmenej narušovaný pracovný režim štrajkami a inými poruchami.
Nemecko prevzalo po druhej svetovej vojne americké poznatky a uplatnilo ich vo svojich podmienkach. Vznikol odlišný systém výroby. Za jeho najväčšiu zvláštnosť sa dá považovať vedecky vzdelaný inžinier, továrenský majster a kvalifikovaný robotník. Ak sa americký systém výroby najviac opiera o techniku, nemecký hlave o ľudí. Kým v USA sa človek stane robotníkom, keď nastúpi do práce a zaučí sa, v Nemecku podstúpi najprv niekoľkoročnú učebnú prípravu a dostane diplom.
Jedine v Nemecku sa podarilo zaviesť spolurozhodovanie pracovníkov, ktoré po určitom experimentovaní našlo svoje miesto a viedlo k „priemyselnej spolupráci kapitálu a práce“.
Nemecký priemysel stále len naberá silu, pričom zaujíma čoraz významnejšie postavenie v Európe. Jeho expanzia na východ sa prejavuje najenergickejšie. Po druhej svetovej vojne sa nesmierne urýchlilo preberanie poznatkov amerického manažmentu v Japonsku. Uplatňovali sa však s prihliadnutím na iné podmienky. Japonský systém manažmentu sa zrodil ako protiváha amerického či západného manažmentu. Úspech japonského manažmentu sa pripisuje práve systému manažmentu, ktorý reaguje na zmeny skôr a energickejšie, úspešnejšie sa prispôsobuje zložitým problémom industriálnej a postindustriálnej spoločnosti.
Američania, Európania a Japonci sa v oblasti manažmentu navzájom od seba učia a snažia sa preberať to, čo sa inde osvedčilo. Tým dochádza k určitej konvergencii v riadení podnikov vo svete. Preberanie cudzích poznatkov a vzorov má však isté obmedzenia, hranice. Pokiaľ získavané poznatky nie sú kompatibilné s domácimi podmienkami, t. j. s hospodárskym potenciálom, kultúrou a zvyklosťami, zostávajú v mnohom len zaujímavou informáciou, ale nevstupujú do domáceho organizmu.
V súvislosti so vznikom manažmentu sa často uvádza, že cestu k štúdiu riadenia a jeho vedeckému rozpracovaniu otvoril FREDERICK WINSLOW TAYLOR.