V politickej ideológii sa odzrkadlila atmosféra osvietenstva v druhej polovici 18. storočia. Meštianstvo cieľavedomejšie pripravuje svoj nástup k moci, hľadá idey, koncepcie, ktoré by obmedzili moc panovníka. Základným tónom myslenia sa stáva sloboda, rodí sa nové chápanie zodpovednosti štátnej moci pred spoločnosťou, kontroluje sa moc a hľadá sa základ pre legitimitu. A tak sa pomaličky otvára cesta ku revolúcii. V Anglicku sa slávna revolúcia skončila kompromisom. Politických teoretikov francúzskeho osvietenstva rozdeľujeme na royalistov (Voltaire), parlamentaristov (Montesquieu) a republikánov (Rousseau). Montesquieu prispel do politického myslenia metodologickým prístupom k štátu, práva a teóriou deľby moci, ktorá bola vo svojej dobe najucelenejšou koncepciou reformy štátneho zriadenia. Ideály tejto doby našli svoje revolučno-demokratické vyústenie v učení Rousseaua a sociálnych utopistov.

Osvietenci predpokladali, že historický proces má podobu narastania pokroku. V porovnaní so stredovekými autormi, priebeh i cieľ dejín evidentne zosvetštili (sekularizovali). Kresťanské dejiny spásy transformovali na svetové dianie. Ako symbolický ekvivalent božieho zjavenia začal v osvietenstve vystupovať ľudský rozum.


Na toto už upozorňovali:

 I.Kant osvietenstvo chápal a charakterizoval v duchu známeho postulátu: Sapere aude (Maj odvahu byť múdrym, resp. Maj odvahu používať svoj rozum)
 K.R. Popper konštatoval, že rozhodujúcou ideou osvietenstva bola idea sebaoslobodenia prostredníctvom vedenia
 K.Liessman a G.Zenaty prikláňali sa k stanovisku, že bolo to osvietenstvo, ktoré nahradilo božie zjavenie ľudským rozumom resp. narastajúcou realizáciou rozumu

Rozum = pokrokový (rozumný)

Pokrok = narastanie racionálneho poznania, ktoré sa premieta v mravnom, resp. kultúrnom zdokonaľovaní sa človeka i celého ľudstva. Podľa J. Patočku sa táto skutočnosť odráža najmä v osvietenskej filozofii dejín, v ktorej máme pred sebou obraz útoku podráždeného zdravého rozumu proti kresťanskej koncepcii dejín. Tým podráždeným zdravým rozumom myslel Voltaira.


Francois-Marie Arouet - Voltaire (1694 - 1778):

• Narodil sa v Paríži v rodine právnika. Otec chcel, aby bol právnikom.
• Nevydržal pri štúdiu scholastického učenia. Filozofiu používal ako nástroj proti nerozumnosti, predsudkom, starým formám myslenia.
• V názoroch na usporiadanie spoločnosti nadväzuje na prirodzeno-právne teórie anglickej filozofie – na Locka, obhajoval nevinne odsúdených obetí, ktorých mená sú zaznamenané na jeho sarkofágu v Pantheone. Bojoval za reformu trestného práva a humanizáciu trestov.
• Bol nekorunovaným kráľom filozofov v 18. storočí. Mnohí významní ľudia nazývali 18. storočie – Voltairovým. Bol skvelým príkladom slobodomyseľnosti ducha, nekompromisným bojovníkom proti fanatizmu a bezpráviu.
• Filozof, novinár, básnik, dramatik, historik, prozaik, autor divadelných hier, historických prác, pamfletov (vtipné, uštipačné, ironizujúce a kritizovali vtedajšiu spoločnosť). Vstúpil do dejín európskeho myslenia pod menom Voltaire. (vydal 99 zväzkov filozofických, literárnych, historických kníh). Písal o prirodzenom práve, spravodlivom usporiadaní spoločnosti a rovnosti.

• Hlavné diela: 1. Filozofické listy (Anglické listy) - po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti a to, čo považoval za prednosti anglického riešenia, formuloval ako odporúčania na riešenie francúzskych pomerov, navrhoval:
a) oboznámiť sa s Lockovou empirickou filozofiou, ktorá podľa neho nevedie ku špekuláciám ako racionalizmus
b) vo vede navrhoval podporiť mechanistickú fyziku Newtona, ktorá je podľa neho presnejším a presvedčivejším výkladom sveta
c) uznať deistické chápanie náboženstva ,
- nechcel toto dielo vydať, avšak bez jeho vedomia sa tak stane a on musí znovu utiecť (kniha bola zakázaná a verejne spálená)

2. Filozofický slovník - súhrn poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to nástroj rozumu proti všeobecným formám nerozumnosti, najmä predsudkom a starým formám myslenia. Nazývame ho asystémovým filozofom - bol proti filozofickým systémom

3. Esej o mravoch a duchu národov - o kultoch, náboženstvách historických národov, všíma si krajiny ako Perzia, India, Čína a chce poukázať, že kresťanstvo nie je jediným náboženstvom

4. Pojednanie o znášanlivosti – v nej hovorí, že: „Subtilnosti, po ktorých v evangéliách nie je ani stopy, sa v dejinách krasťanstva stali prameňom krvavých sporov“. Akým právom by mohol tvor stvorený k sebaučeniu nútiť iného tvora, aby myslel tak, ako on myslí?

5. Candide – Voltairov pesimizmus, novela, ktorú napísal pod vplyvom hrozného zemetrasenia a napadol v nej Leibnizovu tézu teodicey.
• Uchýlil sa na zámok Cirey a mal tu pletky s Markízou.
• 10 rokov si píše s Fridrichom II. a po smrti Markízy k nemu odchádza.
• 1750 - 1752 - pobýva u Fridricha, znovu však začínajú nedorozumenia a musí utiecť - odchádza do švajčiarskeho mesta Ferney.