• Celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia a proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, proti politickému absolutizmu, za rozvoj vedy, za realizáciu ideí „ríše rozumu" - jeho zbraňami boli pero a polemika. Spolu s Rousseauom je považovaný za duchovného predchodcu Francúzskej revolúcie. Nikto nedokázal vyjadriť ducha doby tak ako on.
• Za svetovú literárnu a politickú činnosť sa dostal do Bastily (pobudol tu 11 mesiacov a prijal meno Voltaire) a vo vyhnanstve v Anglicku strávil 3 roky (porovnával anglickú a francúzsku spoločnosť). V Anglicku obdivoval duchovné ovzdušie, svetonázorovú, politickú a náboženskú toleranciu, vedecký život a zákonodarstvo.
• Popredný predstaviteľ francúzskeho osvietenstva, ktorému vďačíme za samotný pojem „filozofia dejín“ (philosophie de l´histoire), ktorým označoval osobitný prístup k dejinám a je špecifický tým, že ho uplatňuje kriticky mysliaci filozof.
• Jeho prístup k dejinám sa odlišuje ako od náboženského chápania dejín (konkrétne prístupov Bousseta), tak aj od politickej (právnej) koncepcie dejín Machiavelliho a Vica. Pre Voltaira sú dejiny predovšetkým procesom duchovného diania. Dominantné v nich sú výboje ľudského ducha prejavujúce sa vo vede, filozofii, etike, umení, kultúre a podobne.
• Jeho „philosophie de l´histoire“ je filozofia reflektujúca historický vývoj kultúry jednotlivých národov.

• K filozofickej reflexii dejín ho inšpirovala Mme Chatelet, keď sa raz pred ním vyjadrila, že jej sa páčia len také „obrazy“(výklady minulosti), ktoré ju filozoficky „osvietia“. Z tohto dôvodu Voltaire napísal svoje najslávnejšie historické dielo – Esej o mravoch a duchu národov.
• Jeho filozofia dejín je obsiahnutá v prácach: Storočie Ľudovíta XIV., Dejiny Karola XII., Eseji o mravoch a duchu národov.
• Zaujímal sa o práce Bacona, Hobbesa, Locka a o učenie Newtona, ktoré v spore o ďalší smer prírodovedeckého bádania uprednostnil pred Descartom.
• Vyšiel z osvietenského presvedčenia, že dejiny sú procesom narastania pokroku a rozumu, čo sa prejavuje vo vývine kultúry, umenia, vedy, práva a podobne. Historický proces smeruje od barbarstva k civilizácii, od temnôt neznalosti k svetlu poznania, od útlaku k slobode atď.
• Podľa Voltaira: „Úlohou histórie je zobrazovať historický proces ako stály pokrok ľudského rozumu“. „Philosophie de l´histoire“ sa má usilovať o postihnutie vnútorných príčin historického procesu, t.j. má reflektovať miesto a význam rozumu v dejinách.
• Rozum bol pre neho hlavným nástrojom myšlienkovej reflexie dejín a vždy najosvedčenou zbraňou proti fanatizmu, poverčivosti, neznalosti a strachu. Človeka robí človekom len neprestajná túžba po poznaní a tá je podmienená predovšetkým rozumom.

• Neuspokojuje sa len s konštatovaním toho, čo bolo, ako to bolo, aké to bolo? Formuluje tiež otázku: „prečo?, čo to bolo?, bolo tak ako bolo?“ Pri opisoch historických udalostí sa snaží poukázať aj na zmysel (význam) z hľadiska prítomnosti a budúcnosti a preto sa orientoval na analýzu duchovnej kultúry, mravov, obyčajov, umenia, práva, obchodu atď.
• Bol presvedčený, že ak sa z dejín vylúči umenie a pokrok ľudského ducha, nezostane nič zaujímavé pre ďalšie generácie a preto predmetom jeho záujmu boli „dejiny ľudského rozumu“ (jeho osudy na historickej ceste ľudstva od barbarstva k civilizácii. Veľmi kriticky vystupoval proti akémukoľvek prekrucovaniu (falšovaniu, fabrikovaniu) dejín. Výpovede o historických udalostiach, ktoré nepotvrdili ich súčasníci, odmietal ako bájky (les fables) a naopak.

• Pri sledovaní a charakterizovaní dejinného procesu vychádzal z dvojjediného predpokladu:
1. všetko, čo súvisí s ľudskou prirodzenosťou, je na celom svete podobné
2. všetko, čo závisí od zvykov, je nevyhnutne rozdielne
• Ľudského ducha ovplyvňujú na jeho ceste dejinami 3 faktory: podnebie, vláda a náboženstvo. Pochopenie podľa Voltaira umožňuje vyriešiť celú záhadu tohto sveta. V kontrapozícii voči Montesquieho koncepcii geografického determinizmu však Voltaire poznamenáva, že hľadať príčiny formy vlády v geografickom prostredí je veľmi chúlostivé. Poznanie príčin historických udalostí má zmysel nielen z hľadiska filozofickej reflexie minulosti, ale aj z aspektu možného predvídania budúcnosti.
• Mal špecifický prístup k dejinám a to tak, že konštatovanie (popisovanie) historických faktov spojil s filozofickým premýšľaním o nich, s premýšlaním o ich príčinách, zmysle, či význame pre prítomnosť a v určitých súvistlostiach i budúcnosť ľudstva. Týmto všetkým začala Voltairova „Philosophie de l´histoire“ nadobúdať charakter popperovsky vymedzeného historicizmu.
• Podľa životopiscov, najlepším filozofickým dielom Voltaira bol jeho život. Voltaire hovorieval: „Mojím povolaním je hovoriť to, čo si myslím“. A to celý život robil a osvietenstvo pochopil ako prax.
• Pred smrťou odovzdal komorníkovi spis, kde bolo napísané: „V okamžiku smrti vyznávam, že uctievam boha, milujem svojich priateľov, nepociťujem nenávisť ku svojim nepriateľom a nenávidím poveru. Voltaire."


Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778):

• Narodil sa v Ženeve, vyrastal bez rodičov a nikdy nechodil do školy, sám sa naučil písať a aj neskôr sa sám vzdelával štúdiom filozofie, matematiky, hudby, dejepisu, astronómie a pod. Okrem filozofie, práva a politiky sa zaujímal o prírodné vedy, pedagogiku a hudbu. Ako 16 ročný opustil rodnú Ženevu a vlastne celý život prežil ako tulák bez domova, prenasledovaný úradmi a cirkvou za svetové buržoázno-liberalistické názory (vo Francúzsku naňho vydali zatykač, pálili jeho knihy). Mal vplyv na staršiu ženu, ktorá sa mu stala matkou aj milenkou. Po svojom prvom literárnom úspechu žil zčasti v Paríži a zčasti na iných miestach Francúzska. Vystriedal mnoho zamestnaní, živil sa opisovaním nôt, literárnou činnosťou. Napísal niekoľko divadelných, operných diel a románov. Jeho mecenášmi boli viacerí predstavitelia vysokej šľachty, proti ktorým vo svojich spisoch horlil. Bol mnohostrannou originálnou, ale aj protirečivou osobnosťou. Svoj život opísal s veľkou otvorenosťou, hraničiacu až s exhibicionizmom, vo svojich Vyznaniach. Je to život človeka zmietaného rozporami, vnútornými zápasmi a vášnivými citmi, človeka večne nestáleho, hlboko nešťastného, so silnými psychopatickými rysmi.