• Hlavné diela:

1. Rozprava o vedách a umeniach - kladie si ? „prispel pokrok vied a umenia k zlepšeniu mravov?". Podľa neho bol človek-divoch oveľa morálnejší a pokrok vied a umenia nie je užitočný pre mravnosť a ľudské šťastie.

2. Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi - Všetci sú zdraví, pretože príroda sama vyhladzuje všetko slabé, panujú prirodzené cnosti, sexuálne vzťahy sú čisto animálne a nekomplikované, ľudia sú izolovaní, nezávislí, nikomu nepoddaní, nie je tu výroba, reč ani premýšlanie. Čo privodilo koniec tohto prírodného stavu? Keďže presné historické pramene chýbajú, musí túto medzeru vyplniť filozofia. Akonáhle však bola voľná pôda rozdelená, mohol jeden prospievať na úkor iného. Zrodilo sa panstvo, násilie a lúpeže. Ľudia sa stali chtivými, ctižiadostivými a zlými. Vznik vlastníctva bol teda prvým nešťastím: vytvoril bohatých a chudobných. Druhým nešťastím bolo ustanovenie vrchnosti: vytvorilo vládcu a ovládaných. Tretím nešťastím bol zvrat moci v ľubovôli: vytvoril pánov a otrokov, ktorých jedinou povinnosťou bola poslušnosť. - prvotná nerovnosť - človek si vykolíkoval kus zeme a povedal: „Toto je moje" a keď dosť prostoduchých ľudí, ktorí mu uverili, bol skutočným zakladateľom občianskej spoločnosti. Vysvetľuje vznik súkromného vlastníctva a hovorí o spájaní sa silnejších proti slabším

- prirodzená nerovnosť (prírodná) - dedičná, človek za ňu nemôže
- mravná nerovnosť - môže za ňu človek
- tri typy nešťastí, ktoré spôsobujú ľudia:
I. vznik súkromného vlastníctva
II. ustanovenie vrchnosti, vládcov
III. ľubovolný zvrat v moci - vzťah pán a podriadený

3. Spoločenská zmluva – je to pojem na vysvetlenie pomeru medzi vládnucimi a ovládanými. Ľudstvo sa vyvinulo z prírodného stavu do takého stavu, ktorý je výsmechom všetkému prirodzenému právu. Čo robiť? Neexistuje žiadne východisko, žiadna možnosť obratu? Rousseau sa tu pokúša odpovedať. „Človek sa narodil slobodný, ale všade je v okovách",malo by sa vytvoriť ustanovenie, kde by mala byť sloboda človeka s právom (aby mal človek pocit, že má na niečo právo), aby mal človek pocit, že koná to, čo chce, vzdá sa časti svojej vôle a vytvára sa „Všeobecná vôľa" (la volonté générale) - na základe hlasov, menšina musí prijať názor väčšiny, každý občan sa musí podriadiť všeobecnému prospechu, panovník nie je privilegovaný, je súčasťou zmluvného vzťahu - ak ho poruší, ľud má právo zvrhnúť ho (nazval to právom ľudu na revolúciu). Toto dielo sa stalo bibliou Francúzskej revolúcie a k ideovému odkazu J. J. Rousseaua sa hlásili najmä jakobíni.

4. Emil alebo o výchove - človek má byť vzdelávaný, ale nemá byť u neho ubitá prirodzenosť - vzdelávanie nemá človeka tak zmeniť, aby ubilo jeho prirodzenosť, prírodnosť

• Reagoval na vládnucí racionalizmus a to tak, že postavil cit, impresiu, slobodu individua a jeho prirodzené dobro, proti preferovaniu rozumu a civilizačných úspechov prerástením osvietenstva
• Prispel k otvoreniu priestoru pre nástup romantizmu.
• Odpovedá na otázku akadémie v Dijone, či pokrok vied a umenia prispel ku skaze, alebo k zušlachteniu mravov.
• Záporným stanoviskom zaujal pozíciu kontrastujúcu s tradíciou dobového francúzskeho myslenia.
• Jeho myšlienka, že civilizácia, kultúra a umenie hatia prirodzený vývoj človeka, sú príčinou úpadku morálky a zrodu nešťastia. Za prirodzenejší a pozitívnejší stav považoval prirodzený stav. Sledoval dôsledky neprirodzeného stavu nerovnosti a dospel k stanovisku, že prirodzenú náklonnosť nahradil egoizmus a bezprávie = vznik štátu, ako cesty k prekonaniu tendencií, ktoré zbavujú človeka jeho prirodzenosti.
• odhaľoval rozpory nachádzajúc ich v rozdieloch medzi vyspelosťou kultúry a postavením más. Vychádza z predstavy, že kým ľudia žili v prirodzenom stave, ktorý predchádzal civilizačnému procesu, viedli život divochov, ktorí blúdili v lesoch bez práce, rečí, príbytku a spoločenských väzieb.
• Všetky znalosti o človeku získal sebapozorovaním.

• Ústava francúzskej republiky bola koncipovaná podľa vzoru Spoločenskej zmluvy. Heslo "Voľnosť - Rovnosť - Bratstvo" sa čerpalo z revolučného zápalu Rousseau a tragický vnútorný rozpor, ktorý sa v revolúcii rozvinul, začal pod heslom slobody a skončil despociou a neznášanlivosťou, čo je už predznamenané v Rousseauovom myslení. Alebo aj rozhodný individualizmus, ku ktorému sa hlásil, je vzdorom všetkého Rousseauovho ujisťovania v nevyriešiteľnom rozpore so strohými požiadavkami bezpodmienečného podriadenia jednotlivca pod obecnou vôlou, ako ich hlása druhý diel Spoločenskej zmluvy.
• Rousseauov vplyv - je predzvesťou všetkého toho, čo v 19. storočí vzniklo ako hnutie smerujúce proti duchu 18. storočia. Búrka a vzdor, romantika, ale aj rozmanité hnutia náboženskej obrody majú svojho predka tiež v Rousseauovi. Na druhej strane pôsobí Rousseauova kritika spoločnosti na takzvaný rannoutopický socializmus aj na revolučný socializmus. Okrem toho sa marxistický socializmus môže veľmi dobre odvolávať na Rousseauove výroky, ako: "Štát je vzhľadom k svojím členom na základe spoločenskej zmluvy pánom ich statkov. Vlastníci sú iba správcami verejného majetku. A ako v Sparte sa teda môže suverén v súlade s právom zmocniť majetku všetkých."