M.C.Condorcet:

• Predstaviteľ francúzskeho osvietenstva, ktorý sa pôvodne zaoberal matematikou, filozofiou a ekonómiou, obrátil svoju pozornosť na dejiny preto, lebo bol presvedčený, že poznanie dejín poskytne ľudstvu kľúč k odomknutiu tajomstiev budúcnosti.
• Napísal svoju najvýznamnejšiu filozoficko–historickú prácu – Náčrt historického obrazu pokrokov ľudského ducha.
• Pristúpil s osvietenským predpokladom, že ľudstvo sa vyvíja od barbarstva k civilizácii, lebo disponuje schopnosťou nekonečného intelektuálneho a mravného zdokonaľovania. Túto ideu zdôrazňoval v nadväznosti na Voltaira, ale tiež pod vplyvom R. J. Turgota a jeho práce – Plan de deux discours sur l´histoire universelle z roku 1750.

• Dejiny sú podľa Condorceta zrkadlom pokrokov ľudského ducha. Pokrok chápal ako proces zbavovania sa predsudkov (poverčivosti, fanatizmu a omylov) a ako proces neobmedzeného ľudského zdokonaľovania sa. Celkový pokrok podlieha rovnakým všeobecným zákonom, ako vývoj schopností jednotlivcov. Miera a forma pokrokov ľudského ducha je aj rozhodujúcim kritériom periodizácie dejín, v ktorých Condorcet vyčleňuje desať období: 1,2, a 3 obdobie zahŕňa a predstavuje prvotné štádium civilizácie (začiatok združovania prvých ľudí do kmeňov, sformovanie sa prvých pastierskych, roľníckych národov a skončilo sa objavením hláskového písma), 4 a 5 obdobie je venované pokrokom ľudského ducha v antickom Grécku (starovekí Gréci prevzali od prvotných národov remeselné zručnosti, používanie alfabetického písma, slobodní Gréci získali rovnaké právo na odhaľovanie a poznávanie pravdy = vznik gréckej filozofie a vedy. 6 a 7 obdobie zahŕňa časový úsek od úpadku vzdelanosti v ranom stredoveku až po vynájdenie kníhtlače. 8 a 9 obdobie je obdobím víťazného ťaženia modernej filozofie (vedy). Až v tomto období mohol človek poznať zemeguľu, študovať ľudstvo ako sa v rôznych krajinách modifikovalo dlhým pôsobením prírodných podmienok alebo sociálnych inštitúcií, pozorovať faunu a flóru pevnín a morí vo všetkých podnebných a poveternostných pásmach, objavenie nových právd a rozbitie vžitých omylov dodalo slobodným národom silu na to, aby obstáli proti tyranom a zotročené národy povzbudilo k tomu aby rozbili svoje okovy, alebo aspoň uvoľnili putá feudalizmu. 10 obdobie je vyhradené pre budúce pokroky ľudského ducha (Condorcet konštatuje, že raz príde chvíľa, keď bude svietiť slnko iba na slobodných ľudí, ktorí nebudú uznávať iného pána len svoj rozum).
• Konečnou metódou (cestou) k budúcim pokrokom ľudského ducha je zdokonaľovanie ľudského rodu. Najprenikavejšou príčinou zdokonaľovania sa ľudského rodu je vzájomný vzťah didaktiky a vied. Podľa Condorceta pokroky vied zabezpečujú pokrok didaktiky a ten spätne urýchľuje rozvoj vied. Tento vplyv zaraďujeme k najúčinnejším a najprenikavejším príčinám zdokonaľovania ľudského rodu.
• Verí, že ľudstvo postupuje k svojmu „zlatému veku“(vek rozumu, slobody, šťastia) v ktorom nájdu svoje prirodzené vyústenie všetky historické pokroky ľudského ducha.


Charles Louis de Secondat barón de la Brede a de Montesquieu (1689 – 1755):

• Pochádzal zo starej šlachtickej rodiny, ktorá žila na vidieku. V mladosti študoval v oratoriánskom kolégiu v Juilly pri Paríži anatómiu, botaniku, fyziku, neskôr právo a históriu. V roku 1714 sa stáva verejne, politicky činným človekom, radcom Kráľovského súdu v Bordeaux. V roku 1716 dedí po strýkovi titul a funkciu prezidenta parlamentu. V roku 1728 bol zvolený do vidieckej akadémie v Bordeaux. Predniesol vynikajúcu prednášku O systéme myšlienok a obhájil dizertáciu O politike Rimanov v náboženstve. Dosiahol slávu a otvorili sa mu dvere do parížskych salónov, funkcia v parlamente sa mu stala bremenom a tak ju predal, zostal len v prezidentskej akadémii a začal cestovať po Európe a Anglicku (1729 – 1732). Usiloval sa o miesto veľvyslanca vo Viedni, ale sa mu to nepodarilo.

• Hlavné diela:

1. Perské listy (1721) - opisuje sa cesta dvoch mladých Peržanov Francúzska. Tí vo svojich dopisoch domov študujú a kritizujú tamtie spločenské, štátne a cirkevné pomery. Dielo ako celok bolo skvelou a zničujúcou satirou na štátny absolutizmus, cirkevnú neznášanlivosť a všeobecné uvoľnenie mravov vtedajšom Francúzsku. Montesquieu vyjadruje tón neúctivej slobodomyseľnosti o všetkých spoločenských a náboženských autoritách = najostrejšia satira na francúzsky absolutizmus.

2. Úvahy o príčinách veľkosti a pádu Rimanov – vystupuje proti absolutizmu

3. Duch zákonov – obsahuje 31 kníh, s ktorými sa trápil skoro 20 rokov. Je to veľkolepý pokus o výklad prirodzeného práva, spoločenských a politických inštitúcii.

4. O univerzálnej monarchii – náčrt politického usporiadania Európy, ktorú videl ako jeden národ zložený z viacerých.
• Ukázal sa ako nebezpečný kritik spoločnosti. Jeho výslovným cieľom bolo zužitkovať anglický vzor i pre svoju vlasť a pre Európu. Prejavoval svoju náklonnosť k určitým štátnym formám, z historických dáva prednosť forme rímskeho štátu a z novších teórií štátu a ústavnej praxi Angličanov. U nich predovšetkým vyzdvihuje rozdelenie štátnej moci. Teoretickou koncepciou rozdelenia moci prevzal z Lockovej teórie štátu. Locke požadoval prísne oddelenie exekutívnej (výkonnej) a legislatívnej (zákonodárnej) moci v štáte. Vedľa tejto dvojitej moci kladie Montesquieu tretiu, moc súdnu.