• Mal iskrivý spisovateľský talent, jeho argumenty boli jasné a vtipné. Študuje historický materiál, prichádza k presvedčeniu, že ľudská spoločnosť je výsledkom pôsobenia objektívnych zákonov, ktoré formovali históriu a aj ducha každého národa. Ignoruje hypotézu o zmluvnom pôvode štátu, prijíma vžitú klasifikáciu a rozlišuje 3 druhy vlád: republiku (cnosť a starostlivosť o spoločné blaho), monarchiu (čestnosť) a despociu (strach). Od formy vlády závisí, ako vymedzí priestor politickej slobody občanov (forma vády a zákony musia byť v harmónii).
• Rozoznáva 3 druhy mocí v štáte: zákonodarna (dvojkomorový parlament), výkonná (panovník a ministri) a súdna (stroj na sylogizmy). Jediný orgán nemôže mať v rukách dve či tri štátne moci, najvyšia suverénna moc patrí parlamentu a preto mocenský mechanizmus treba konštruovať tak, aby jeho jednotlivé kolieska, orgány, si mohli navzájom oponovať, aby každý z nich dokázal vytvoriť prekážku realizácie vôle, s ktorou nesúhlasí. Zveruje parlamentu právo kontrolovať vládu, medzi orgánmi štátu je dialóg a forma spolupráce. Sledoval umiernený výkon politickej moci, ktorý je zárukou proti jej zneužívaniu. Geniálne postrehol tendenciu moci ku koncentrácii a hľadal systém politickej rovnováhy, ktorá by od samého začiatku vylučovala možnosť premeny mohutnej centralizovanej moci na despotickú. Dominantným princípom jeho konštitučného myslenia bola umiernená realizácia moci. Po americkej revolúcii čerpala z Montesquieuho myšlienok francúzska ústava.


Dejiny sa v osvietenstve chápu ako proces narastania pokroku. Dominantným aktérom tohto procesu je rozum.

Rozum:

 umožnil človeku jeho historickú sebareflexiu
 viedol ľudí k pochopeniu nevyhnutnosti vytvoriť štát
 je nástrojom emancipácie človeka
 sa uskutočňuje v dejinách..., dejiny sú uskutočňovaním rozumu

Kritikmi tejto koncepcie boli už v 19.storočí K. Marx, ktorý ju zásadne modifikoval z pozícií materialistického chápania dejín a F. Nietzsche, ktorý ju kriticky prehodnotil z hľadiska iracionalistického voluntarizmu. V 20. storočí sa proti osvietenskej koncepcii dejín postavili predstavitelia frankfurtskej školy – M. Horkheimer a T. Adorno, keď v práci Dialektika osvietenstva (1947) odmietli osvietenskú predstavu o historickom narastaní pokroku a naopak sa pokúsili dokázať, že univerzálne dejiny sú procesom postupnej sebanegácie ľudstva.

Osvietenské chápanie dejín, ako jednu z koncepcií tzv. modernej doby, podrobil kritike aj popredný predstaviteľ postmodernej filozofie Jean-Francois Lyotard. V práci Postmoderné vedenie (1979) označil Lyotard všetky moderné vízie o pokroku a smerovaní ľudstva k zlatému veku (v budúcnosti), len za „skrachované fikcie“ a „fantasmagorie“ osvietenstva. Rovnako ako Lyotard aj E. Vogelin charakterizuje osvietenstvo ako modelársky a polognostický projekt vnútrosvetovej samospásy človeka, ktorý tým, že človeka vyzdvihol do funkcie potenciálne všemocného stvoriteľa, degradoval ho v skutočnosti na živočíšnu úroveň.
S osvietenstvom bude navždy spojená Deklarácia ľudských a občianskych práv z roku 1789 a navždy sa bude spájať idea (ideál) občianskej spoločnosti atď. S osvietenstvom sa bude spájať tiež heslo „sapere aude“ a napokon aj pojem „philosophie de l´histoire“.


Francúzska filozofia 18.storočia

Anglický empirizmus našiel svoje špecifické pokračovanie vo francúzskej filozofii 18. storočia. Inšpiratívna sila anglickej filozofie a jej špecifické sprostredkovanie domácou racionalistickou tradíciou a pokrok v prírodných vedách umožnili kultivovať francúzske filozofické dedičstvo. Zdrojom pokroku je poznanie, nadradenie rozumu nad autoritu cirkvi, racionalistické chápanie sociálnej skutočnosti a viera v možnosť zdokonaľovania ľudského ducha. Osvietenstvo zdôrazňuje myšlienku slobody, prirodzenej rovnosti, ideu demokracie, toleranciu. Podmienky pre túto aktivitu vytvorili P. Bayle, F. M. A. Voltaire,Ch. L. Montesquieu.

Najvýznamnejší predstavitelia:

 Turgot
 Condorcet
 Diderot
 D´Alambert
 Helvétius
 z hľadiska filozofie – E. B. Condillac