Najvýznamnejší systematik materializmu prírodovedného typu bol Paul Heinrich Dietrich Holbach (1723 – 1789). Základom je príroda, hmota a príčina. Atribútom hmoty je pohyb, deliteľnosť, váha, nepriepustnosť. Všetky zmeny v prírode sa uskutočňujú podľa stálych a nevyhnutných zákonov. Nesúlad je len prechodom k novej existencii. Hmota je činná vlastnými silami, nepotrebuje na uvedenie do pohybu vonkajšie impulzy. Objavuje sa náznak prekonania deizmu a mechanistickej koncepcie chápania skutočnosti. Len s hľadaním pravdy a vzdelávaním je možné dosiahnuť šťastie. Snaha postihnúť princípy spoločenského pohybu a povahu sociálnej skutočnosti viedli v 18. storočí k pokusom o systematizáciu poznatkov spoločenskej dialektiky. Ústredné otázky sa dotýkali problematiky spoločenského vývoja a jeho fungovania: vznik štátu, spôsobu jeho organizácie, zdôvodnenia a pochopenia zmyslu revolučnej spoločenskej zmeny. Idea pokroku a sociálneho perfektibilizmu, stáleho zdokonaľovania sa ľudstva, v nezlomnej viery v silu rozumu je pokrok postulovanou zásadou, ktorá sa očakáva a má charakter kategorického imperatívu. Myšlienka spoločenského pokroku presahuje rámec terénu a nadobúda charakter a povahu ideálu. Idealizácia minulosti je nahrádzaná ideálom budúcnosti a idea pokroku je zjednocujúcim činiteľom dejín a jej prostredníctvom sa prekonáva deskriptívny, kronikársky prístup k povahe historického procesu (Voltaire, Condorcet, encyklopedisti). Požadujú rozšírenie obzoru a analýzu vnútorného zmyslu dejín, štúdium historického poznania a nielen na skúmanie historických udalostí. Rodiaca sa filozofia dejín chápe históriu ako časovú plynulosť udalostí a snaží sa postihnúť vnútornú súvislosť spoločenského vývoja. Výrazom sú pokusy určiť periodizačné fázy (etapy) obdobia historického vývoja.

Prínos filozofie 17. a 18. storočia:
 empirizmus
 mechanistický obraz
 racionalistická sebadôvera v rozumu
 sociálno-filozofické iniciatívy
 rozvoj myšlienky právneho štátu


Prínos filozofie dejín a teórií pokroku francúzskeho osvietenstva

V 18. storočí v praktickom živote viedlo k pokusom o systematizáciu poznatkov spoločenskej dialektiky. Úsilie smerovalo k formovaniu filozofie dejín a všeobecnej teórie spoločnosti. Osvietenskí predstavitelia si jasne uvedomovali, že z jednou z podmienok rozvoja spoločnosti, presadenia ich vlastných ambícií je ovládnutie spoločenských vzťahov a teoretické reflektovanie podstaty spoločenskej organizácie. Ústredné otázky sa dotýkali problematiky historického vývoja, vzniku štátu, spôsobu jeho organizácie, zdôvodnenia zmyslu sociálnych zmien, pričom z tém sa stala idea spoločenského (historického) pokroku.
Idea pokroku a sociálneho perfektibilizmu je jednou z dominantých ideí 18. storočia a profiluje filozofiu dejín. Pokrokový vývoj ľudstva sa rozširuje v myslení spoločnosti na základe viery a sily rozumu. Historický pokrok je pre predstaviteľov požadovanou zásadou, ktorá sa od dejín očakáva, má sa v praxi realizovať s osudovou nevyhnutnosťou a má charakter kategorického imperatívu.

Myšlienka pokroku má charakter a povahu ideálu. Jeho základným obsahovým významom je zdokonaliteľnosť a je založené na historickom optimizme osvietenstva, odzrkadľuje dobovú, progresívnu spoločenskú pozíciu buržoázie a preto sa novoveká teória spoločenského pokroku rodí vo francúzskej filozofie dejín. Idea pokroku sa stáva zjednocujúcim činiteľom dejín a prekonáva sa deskriptívny, kronikársky prístup historických procesov. Voltaire a iní filozofi nastoľujú nové úlohy pre inaugurovanú filozofiu dejín. Filozofický prístup sa orientuje na štúdium historického poznania, ale aj na skúmanie historických udalostí. Filozofia dejín rozumie históriu ako časovú plynulosť udalostí a usiluje sa postihnúť vnútorné súvislosti spoločenského vývoja. Ideál je realizovaný len prostredníctvom rozumu, hybnej sily všetkých zmien.

Montesquieu ako prvý vo svojom diele sformuloval program spoločenských reforiem a nastolil problém všeobecnej povahy spoločenských zákonov. Zákony nechápal izolovane s ostatnými faktormi, ktoré charakterizujú a profilujú dobu a etapu jej vývoja. Jeho snaha o postihnutie zákonitosti historického procesu priniesla novú myšlienku: „zákony sú chápané ako objektívne a nevyhnutné“.

Obdobie francúzskej filozofie dejín je vrcholom aktivity A. R. J. Turgota, poznačenej výrazným racionalistickým optimizmom. Turgot sa stotožnil s filozoficko-svetonázorovými stanoviskami P. Holbacha a C. A. Helvétia,ale filozofiu dejín vyjadril výraznejšie a podľa neho boli v realizácii pokroku ľudského ducha vznik reči, písma, konštituovanie vedy, rozvoj remesiel, umenia a vynájdenie kníhtlače. Pokrok interpretuje ako zmysel dejinného pohybu, organizačný princíp, ktorý nadobúda charakter v myšlienke nepretržitého, stáleho zlepšovania ľudstva od čias barbarstva k súčasnosti.

Osvietenské teórie boli historickými iniciatívami a že budúca „ríša rozumu“ nebola pre nich výsledkom predchádzajúceho historického vývoja a zmien. Voltaire vidí výsledok úsilia hŕstky osvietenských jedincov,ale Turgot a Condorcet sa vymykajú takémuto paušálnemu generalizovaniu. Turgot hľadá vzťahy medzi minulým a budúcim a preto ideu spoločenského pokroku chápe ako kontinuitné zdokonaľovanie spoločnosti a svojím stanoviskom ovplyvnil Condorceta a iných teoretikov. Turgot posunul ideu pokroku z racionálneho chápania na širšie pole sociálnej skutočnosti, chápal pokrok ako určenie zmyslu dejín, zdôrazňoval význam rastu ekonomiky a hospodárskeho života v procesoch spoločenského vývoja, snažil sa z minulosti odvodzovať závery pre budúcnosť, neskĺbil ich vo vlastnej interpretácii do takej jednoty a natoľko systematicky, ako J. A. Condorcet a zároveň sa stotožnil so zostavovateľmi Encyklopédie. Condorcet sa usiloval programovo zachytiť kontinuitu historického pohybu, spojiť na základe konkrétneho historického materiálu a faktov cez prítomnosť, minulosť s budúcnosťou. Jeho prístup a postup mal byť zárukou objektívneho výkladu obrazu ľudského pokroku a predpokladom na predvídanie budúcich tendencií. Condorcet takto ovplyvnil filozofické chápanie dejinnosti na desaťročia a otvoril momenty teórie historizmu. Východiskom jeho periodizácie boli objavy, vynálezy a výboje ľudského ducha, jeho koncepcia bola podložená osvietenskou myšlienkou (ľudské dejiny sú pokrokom ľudského rozumu). Condorcet s Voltairom považovali pokrok za výsledok boja s nepriateľmi.