Condorcetova filozofia dejín:

 je presvedčený o možnosti postihnúť zákonitosti spoločenského vývoja
 dejinný vývoj sa usiluje chápať ako dynamicky sa rozvíjajúcu skutočnosť
 je zástancom budovania vedy o spoločnosti a v tomto úsilí je predchodcom Saint-Simona a Comta
 anticipoval niektoré zo základných atribútov humanistickej sociálnej filozofie – odmietnutie vojen, kritiku expanzionizmu, ideu spolupráce, znášanlivosti a zrušenia nerovnosti medzi národmi.
 odhaľoval protirečenia svojej doby, nachádzajúc ich v priepastných rozdieloch medzi úrovňou a vyspelosťou kultúry a postavením ľudových más, ktoré v ňom videli svojho zástupcu.
Condorcet oddaný a veriaci vláde rozumu, nachádzal zdroje spoločensko-historického vývoja a pokroku v rozvoji vzdelávania, prehĺbovaní poznania, rozvoji kultúry a morálky. Vo filozofii dejín francúzskeho osvietenstva sa u Condorceta črtajú zárodky spoločenskej vedy – sociológia.

J. J. Rousseau sa odklonil od tradičných východisk francúzskeho myslenia 18. storočia, má špecifické miesto medzi klasikmi a osvietenskú filozofiu nevyvracia, ale ju obohacuje a dopĺňa. Rousseauove chápanie historického procesu sa začína formovať v roku 1749 pod Didérotovým vplyvom odpoveďou na otázku Akadémie v Dijone, alebo pokrok vied a umení prispel k skaze alebo zušlachteniu mravov. Hlavným objektom v jeho tvorbe sa stáva človek, vzťah človeka k prírode a vzťah individuí – spoločnosť. Zvýrazňovaním citových a efektívnych momentov zavŕšil a prerástol osvietenstvo a sám prispieval k otvoreniu priestoru pre nástup romantizmu. Rousseau neodmietal progresívne zmeny v oblasti vied a umení, dokazoval, že s pokrokom umenia a vied sa šíri úpadok morálky = negatívny dopad na život spoločnosti, plnšie vyjadroval protikladnosť spoločenského pokroku, myšlienku spoločenskej nerovnosti rozpracúva na pozadí kritiky sociálnych pomerov predrevolučného Francúzska a traktuje ju inak ako Voltaire, Turgot a Condorcet. Rovnosť medzi ľuďmi, ako je známe, rámcuje do prirodzeného stavu, keď človek koná v súlade so svojimi vrodenými sklonmi. Výsledkom historického vývoja je neprirodzený stav nerovnosti, ktorý sa stal medzi ľuďmi centrom Rousseauovho záujmu so zameraním na prirodzenosť človeka.



Rousseau vplyv na filozofiu dejín:

• Sleduje dôsledky individuálnej a spoločenskej interakcie a dospieva k stanovisku, že genéza súkromného vlastníctva je základom pre nový proces: zrod egoizmu, jeho formovanie a prehlbovanie a na druhej strane zdokonaľovanie spôsobu práce a poznania.
• Rozvíjanie nových foriem vzťahov vzniká bezprávie, prehlbujú sa sociálne rozdiely a sprievodným znakom je zánik slobody.
• Príčinou vzniku súkromného vlastníctva pripisoval rôznym náhodam s neznámymi príčinami, ktoré nemuseli vzniknúť, no stali sa skutočnosťou, ktorá primárne ovplyvnila porušenie prirodzeného stavu.
• Jeho téza o hatení prirodzeného vývoja človeka kultúrou a civilizačnými výdobytkami bola namierená proti dobovému racionalizmu, postojom osvietenstva k svojej prítomnosti a často proti nekritickému preferovaniu jej kultúrneho prínosu.
• Pokúšal sa hľadať cesty na prekonanie tendencií, ktoré zbavujú človeka jeho prirodzenosti. Tu dospel k základným myšlienkam svojej Spoločenskej zmluvy = položenie základov dôležitého teoretického programu rozvoja sociálnych teórii a ďalšieho kryštalizovania filozofie dejín.
• Jeho vplyv bol dôležitým faktorom vývoja sociálno-filozofických názorov v 19. storočí v nekritickom zavrhovaní jeho ideí.

Hegel:

• Usiloval sa dospieť k záveru, že spoločensko-historický vývoj je výsledkom objektívne pôsobiacich príčin.


Francúzske osvietenstvo

17. storočie bolo svedkom nepretržitého rozširovania kráľovského absolutizmu vo Francúzsku. Kráľ bol tvorcom všetkého práva, neobmedzeným pánom nad životmi a majetkami francúzov. Túžba po slobode silnela v podobe reformných návrhov. Začali sa rozširovať knihy od mysliteľov, ktorí boli prenasledovaný nemilosťou a trestom smrti. Čím bol autor prenasledovanejším, tým jeho kniha bola populárnejšia. Do hlasu spisovateľov sa mieša aj hlas ľudu. V roku 1715 zomrel Ľudovít XIV. a jeho smrť priniesla dramatický zvrat: „čo bolo hore je dole a naopak“. Oproti pokojnej povahe anglického premýšľania, ktoré sem prenikalo, mali francúzske idey agitačný, polemický a radikálny charakter. Francúzske osvietenstvo ponúkalo okrem ostrovtipu Voltaira, ducha Montesquieuho politickej teórie i srdce a cit Rousseaua, skepticizmus Bayla a Pascala, alebo radikalizmus encyklopedistov na čele s Diderotom. Začal sa teda radikálnejší zvrat ako sa odohrával v Anglicku. Absolutizmus vo Francúzsku dosiahol obludné rozmery a reakcia temperamentného francúzskeho národa nedala na seba dlho čakať. Dobytím Bastily prešla moc definitívne do rúk buržoázie. Predstaviteľmi boli Francois-Marie Arouet Voltaire (1694 – 1778), Charles Louis de Secondat barón de la Brede a de Montesquieu (1689 – 1755), Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778).