Nemecké Osvietenstvo

Ku vzťahu k náboženstvu, je omnoho menej radikálne ako osvietenstvo francúzske. Prvý veľký predstaviteľ nemeckého osvietenstva je Leibnize a Kant, ktorým nemecké osvietenstvo vrcholí a zároveň končí. Filozofická literatúra nemeckého osvietenstva sa vyznačuje určitou suchou striezlivosťou, pedantstvom a nie zriedka je poznamenaná nudou. Nemčina ako nástroj vyjadrovanie filozofických myšlienok nebola tak prepracovaná a vybrúsená ako francúzština v literatúre 18. storočia. Ale tento zvláštny ráz nemeckej osvietenskej filozofie nebol len slabosťou. Napr. Christian Wolff učil pedantne privykať svojich čitateľov a poslucháčov, aby usilovne premýšlali o svojich predpokladoch a postupovali logicky a metodicky. V prvom období svojho pôsobenia písal a vyučoval Wolff po nemecky. U neho sa nemecká veda a filozofia začala učiť k neobmedzenému užívaniu materinského jazyka. Wolff tiež utvoril väčšinu dodnes používaného filozofického slovníka.

Pruský kráľ Friedrich Veľký (1712-1786) ovplyvnil nemecké osvietenstvo jednak nepriamo tým, že zhromažďoval na svojom dvore nemeckých aj cudzích vzdelancov - anglické a francúzske myšlienky takto zdomácneli v nemeckom myslení omnoho viac ako keby to bolo bez neho vôbec možné. Svoje zásady bezpodmienečného plnenia povinností a veľkodušnej tolerancie na poli náboženstva aj kultúrnej politiky, sa pokúšal uskutočniť za svojej dlhej vlády, kde praktikoval "osvietenský absolutizmus". Friedrich prirodzene kládol vo svojom výroku rovnaký dôraz na slovo "prvý" ako na slovo "služobník". Aj keď osvietený, ale stále to bol absolutizmus.

O Friedrichovi platí, že v podstatných rysoch pre celé nemecké osvietenstvo po Kanta: Jeho silnou stránkou nie je vypracovanie nových, originálnych filozofických systémov, jeho historickou zásluhou je zdôrazňovanie prednosti praktického, mravného rozumu a hlboký vplyv na myslenie a praktický život. Platí to aj pre najvýznamnejšieho z nemeckých osvietencov, ktorým bol básnik, mysliteľ a filozof Gotthold Ephraim Lessing (1729-1781). Friedrich Veľký bol po celý svoj život proti Lessingovi zaujatý, hlavne vplyvom Voltaira, ktorý kedysi s mladým Lessingom polemizoval.

K okruhu Lessingových priateľov v Berlíne patrili ďalší dvaja predstavitelia nemeckého osvietenstva: Moses Mendelssohn (1729-1786) a Friedrich Nikolai (1733-1811). Do súvislosti s Lessingom patrí aj Hermann Samuel Reimarus (1694-1768) - prenikavý kritik biblického zjaveného náboženstva a obhájca deistického náboženstva rozumu. Po Reimarovej smrti vydal Lessing jeho Spis na ochranu rozumných ctiteľov boha.

Lessing bojoval proti neslobode a neznášanlivosti za ľudskú a náboženskú toleranciu. Od francúzskych osvietencov sa líši tým, že nie je ochotný vyliať s vaničkou dieťa. Napriek deprimujúcim faktom hľadá v ľudských dejinách nejaký zmysel. Nachádza ho v myšlienke Výchovy ľudského pokolenia, ako nazval svoje hlavné filozofické dielo, vydané v roku 1780.