FAKULTA ZDRAVOTNÍCTVA PREŠOVSKEJ UNIVERZITY
Etické aspekty eutanázie
Definícia a druhy eutanázie
Eutanázia - (gr. eu - dobrý, thanatos - smrť) rozumieme akt spôsobenia alebo urýchlenia smrti ťažko chorého človeka. Rozoznávame niekoľko druhov eutanázie: priamu, nepriamu, nedobrovoľnú (bez vedomia pacienta), násilnú (proti vôli pacienta), aktívnu a pasívnu.
Aktívna eutanázia - zdravotnícky pracovník koná tak, aby spôsobil pacientovu smrť, napr. pichnutie smrtiacej injekcie.
Pasívna eutanázia - zdravotnícky pracovník neposkytne pacientovi potrebnú starostlivosť s úmyslom, aby pacient zomrel.
Dobrovoľná eutanázia - ak sa vykoná na žiadosť pacienta
Nedobrovoľná eutanázia - ak sa vykoná bez jeho žiadosti
Násilná eutanázia - ak sa vykoná proti vôli pacienta
Nepriama eutanázia - ak zdravotnícky pracovník urobí nejakú závažnú chybu pri vykonávaní svojho povolania a spôsobí tým pacientovi smrť
Od pasívnej a aktívnej eutanázie je potrebné rozlišovať umelé predlžovanie života pacienta, napr. uchovanie pacienta niekoľko týždňov na prístrojoch zabezpečujúcich základné životné funkcie, hoci podľa názoru viacerých lekárov - špecialistov je zrejmé, že pacient zomrie. V tomto prípade úmyslom lekára nie je spôsobiť smrť, ale nepredlžovať a neprehlbovať utrpenie pacienta, ktorý umiera v dôsledku „prirodzeného" vývoja svojho ochorenia.
Povinnosťou lekára a vôbec všetkých zdravotníckych pracovníkov je zabezpečiť ťažko chorému za každých okolností potrebnú zdravotnú starostlivosť vrátane kvalifikovanej ošetrovateľskej starostlivosti, ako aj podmienky na pokojnú a ľudsky dôstojnú smrť. Súčasná medicína a moderné ošetrovateľstvo disponujú účinnými prostriedkami na zmiernenie a odstránenie bolesti či ďalších závažných príznakov, ktoré prehlbujú utrpenie ťažko chorých. Ich aplikáciou možno dosiahnuť akceptovateľnú kvalitu života v danej situácii.
V súčasnosti je problém eutanázie osobitne aktuálny v niektorých špecializovaných oblastiach zdravotnej starostlivosti. Patrí k nim starostlivosť o novorodenca, starostlivosť o osoby s handicapom, starostlivosť o nevyliečiteľne chorých, starostlivosť o chorých v terminálnom štádiu, starostlivosť o starých ľudí a intenzívna a reanimačná starostlivosť.
Vývoj názorov na eutanáziu
Korene eutanázie siahajú do staroveku. Celé stáročia sa týmto výrazom označovalo bezbolestné privodenie smrti, najmä pri nevyliečiteľných chorobách, ťažkých úrazoch alebo nezvratnom stave bezvedomia. Niekedy sa pojem eutanázia stotožňoval s pojmom milosrdnej smrti; mohla byť vykonaná so súhlasom či bez súhlasu osoby, ktorá mala byť usmrtená.
V judeo-kresťanskej tradícii sa aktívna i pasívna dobrovoľná eutanázia kvalifikovala ako vražda, resp. ako priama a bezprostredná pomoc zdravotníka pri samovražde. Judaizmus, kresťanstvo a islam stáli vždy proti vražde aj samovražde, pretože podľa nich je život Boží dar, ktorý majú ľudia zodpovedne užívať ako verní Boží služobníci. Jedine Boh - darca a udržovateľ života má zvrchované právo a moc nad životom a smrťou človeka a konečnému skladaniu účtov Bohu po smrti nemôže nikto uniknúť. Práve preto nemožno svojvoľne odmietnuť a zničiť vlastný život ani telo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou a podmienkou pozemského života.
Tento postoj anticipoval už staroveký filozof Platón, ktorý tvrdil, že samovražda je odmietnutie povinnosti voči spoločnosti, ktorej súčasťou je daná osoba, i odmietnutie povinnosti voči Bohu, ktorý dal tejto osobe život. Podľa I. Kanta je samovražda jeden z najväčších zločinov. Spočíva totiž v odmietnutí samotnej morálky, pretože osoba musí byť mravnou sama v sebe. Zabiť seba samého znamená narábať so sebou ako s vecou a nie ako s osobou.
V niektorých mimoeurópskych kultúrach (napr. v Japonsku) sa v obmedzenej miere samovražda pripúšťala, ba vyžadovala sa s ohľadom na určité konkrétne alebo predpokladané dobro spoločnosti či určitej skupiny. Ani v týchto kultúrach sa však nikdy neschvaľovalo úmyselné usmrtenie chorého človeka lekárom (eutanázia).
Staroveká, stredoveká i moderná medicína eutanáziu v pravom zmysle slova zásadne odmietala. Okrem uvedených dôvodov (odmietanie účasti lekárov a zdravotníkov na vražde alebo samovražde) sa poukazovalo aj na hlboké narušenie dôvery vo vzťahu lekára (či iného zdravotníckeho pracovníka) a pacienta („lekárovi, ktorí sa môže rozhodnúť, že ma azda usmrtí, nemôžem dôverovať"), prípadne na možnosť zneužitia „práva" určitej spoločenskej skupiny (lekárov) rozhodovať o usmrtení iných nevinných osôb.
