V posledných desaťročiach 20. storočia sme svedkami existencie rozličných hnutí, ktoré presadzujú a podporujú myšlienku eutanázie pod zámienkou „práva na smrť" (napr. International Right to Die Federation, Deadlock Society a i.). Zásluhou výraznej mediálnej a finančnej podpory a priemyselnej populistickej argumentácie sa týmto hnutiam darí ovplyvňovať verejnú mienku a podnecovať aktivity zamerané na legislatívne schválenie „práva na smrť". Akékoľvek iniciatívy v tomto smere však vlastne vyjadrujú popieranie základného ľudského práva na bezvýhradné rešpektovanie nedotknuteľnosti a dôstojnosti každého ľudského života.
Etické postoje k eutanázii
Etické postoje k eutanázii sa v súčasnosti výrazne diferencujú so zreteľom na pluralitu názorov rôznych skupín spoločnosti. Kým legislatívna úprava predstavuje v demokratickej spoločnosti aktuálne dosiahnutú mieru spoločenského konsenzu alebo kompromisu v danej otázke, etické postoje zdravotníckych pracovníkov v istom zmysle predchádzajú a dopĺňajú hranice, ktoré vymedzil zákon pre uvažované konanie.
Nedobrovoľná i násilná eutanázia sa vo všeobecnosti hodnotí z etického hľadiska negatívne (na rozdiel od zastavenia alebo nepodania zbytočnej, medicínsky neindikovanej liečby, čo sa môže pokladať v konkrétno prípade za postup lége artis). Problematické je však tradične negatívne etické hodnotenie dobrovoľnej eutanázie (tak aktívnej, ako aj pasívnej), resp. negatívne hodnotenie akejkoľvek asistencie, nahovárania alebo poskytnutia prostriedkov na plánovanú samovraždu pacienta.
Pri etickom hodnotení dobrovoľnej eutanázie treba vychádzať zo skutočnosti, že v sebe obsahuje samovraždu alebo vraždu, pričom sa spoluzodpovednosť za tento čin a jeho vykonanie prenáša na druhú osobu, spravidla na lekára. V tomto prípade sa nesprávne predpokladá, že lekár má morálnu povinnosť vyhovieť každej žiadosti chorého. Zástancovia eutanázie by chceli dosiahnuť, aby sa eutanázia vykonávala v zdravotníckych zariadeniach, ba dokonca bola súčasťou poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Ak by lekár alebo iný zdravotnícky pracovník vyhovel pacientovej žiadosti o eutanáziu, urobí to pravdepodobne z falošného súcitu, pretože pravý súcit mu umožní uvedomiť si, že žiadosť pacienta o „milosrdnú smrť" je vlastne vyjadrením opustenosti a straty nádeje a svedčí o ťažkej depresii a veľkom vzdialení od potrebných prejavov ľudskej solidarity. Takýto človek potrebuje naliehavú konkrétnu pomoc a nie „zabitie z milosti". To by bolo iba definitívnym vzdaním sa akejkoľvek účinnej pomoci a ťažkým previnením sa voči pacientovi a jeho dôvere. Prax ukazuje, že ak sa pacientovi poskytne primeraná zdravotná starostlivosť (účinné zmierňovanie bolesti a iných nepríjemných príznakov) a príbuzní aj ošetrujúci personál mu venujú dostatok pozornosti, obnoví sa jeho záujem žiť. Žiadosť o eutanáziu môžeme teda pokladať veľa ráz skôr za naliehavé volanie o pomoc v ťažkej životnej situácii než za prejav rezignácie či ozajstnej túžby zomrieť.
Lekári a sestry spravidla aktívnu a pasívnu dobrovoľnú eutanáziu odmietajú. Kladný postoj k životu je kľúčovým atickým princípom lekárskeho a ošetrovateľského povolania a je obsiahnutý v Hippokratovej prísahe i vo viacerých súčasných dokumentoch (napr. v Ženevskej deklarácii Svetovej asociácie lekárov, 1957, v Helsinskom prehlásení Svetovej zdravotníckej organizácie, 1964).
Argumenty pre a proti eutanázii
Argumenty zástancov:
♦ Hlavný dôraz kladú na autonómiu pacienta v rozhodovaní o svojom živote, resp. o smrti („právo na smrť"), a to aj vtedy, keď nie je schopný aktuálne prejaviť svoju vôľu (v kóme, pri demencii a pod.), pri čom využívajú napríklad tzv. living will, t.j. pacientovo písomné a notárom overené vyhlásenie, ktoré urobil ešte ako legálne kompetentný subjekt.
♦ Eutanázia sa podľa nich uskutočňuje v „najlepšom záujme pacienta".
♦ Vykonanie eutanázie prijímajú ako „akt pomoci" pacientovi, pričom zdôrazňujú povinnosť lekára poskytnúť mu takúto „pomoc" aby sa definitívne zbavil neznesiteľného utrpenia ("milosrdná smrť").
♦V niektorých prípadoch upozorňujú aj na otázku ekonomických a sociálnych aspektov starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich.
♦ Človek má právo neobmedzene disponovať svojím životom. Ak nechce ďalej žiť, má možnosť ukončiť svoj život ("absolutizovanie slobody").
♦ Úroveň kvality života určitých ľudí (napr. telesne a duševne chorých) je znížená, život týchto ľudí je bezcenný a pre samých postihnutých je lepšie zomrieť, ako žiť ("kvalita života").
♦ Starí a dlhodobo chorí ľudia predstavujú záťaž pre spoločnosť ("neproduktívni").
♦ Ľudia nachádzajúci sa v ťažkom zdravotnom stave majú nárok na "ranu" z milosti. Tento spôsob podľa nich vyjadruje ich hlboký súcit s trpiacimi (falošný súcit).