Sokrata považujú mnohí ľudia za otca gréckej filozofie a filozofie vôbec. Kto však Sokrates bol a aké sú jeho skutočné zásluhy? Narodil sa roku 469 p. n. l. V mladosti sa snažil kráčať v šlapajách svojho otca Sofroniska, ktorý bol sochárom. No hmotné zobrazovanie podoby človeka a sveta mu zrejme dlho nestačilo a svetom okolo seba a zvlášť človekom sa začal zaoberať oveľa hlbšie. Významnú úlohu v jeho živote zohrala zrejme aj jeho matka Fairnareta, ktorá bola pomocníčkou pri pôrodoch a Sokrates aj svoje umenie nazval podľa nej “maieutikou“ –čiže umením, ktorým ako pôrodná baba pomáha skrytej pravde prejaviť sa v človeku.
Význam Sokrata medzi ostatnými antickými filozofmi spočíva najmä v tom, že ako prvý prestal chodiť s „hlavou v oblakoch“ a za objekt svojho filozofického záujmu si určil človeka a nie prírodu, pretože ako sám tvrdil-„Krajiny a stromy ma nemôžu nič naučiť, ale ľudia v meste áno!“ To aj vysvetľuje, že Sokrates nepociťoval potrebu vzdaľovať sa z rodných Atén s výnimkou niekoľkých vojnových ťažení, pri ktorých bol mimochodom veľmi statočný a silný. Vynikal aj veľkým zmyslom pre spravodlivosť a riskoval aj svoj život, ak sa bolo treba zastať nevinného. Spravodlivosť sa mu stala nakoniec aj osudnou. Keď bol aténskym súdom bol odsúdený na smrť, radšej vypil čašu jedu v kruhu svojich priateľov, ako by sa pokúsil zachrániť si život možným útekom do cudziny.
Kedže Sokrates sám nič nenapísal, o ňom, jeho živote a diele sa dozvedáme z troch prameňov: od Aristofana, Xenofana, ale hlavne z Platónových dialógov. Sokrates vystupuje v Platónových Dialógoch ako hlavná osoba a v tejto súvislosti sa nám zjavuje problém čo Sokrates skutočne povedal a čo mu do úst vložil Platón.
Sokratovým heslom a zároveň filozofickou metódou bolo „Poznaj sám seba!“ a na základe tohto hesla si za metódu výučby zvolil dialóg. Sokrates sa zo svojimi filozofickými problémami a otázkami hrajúc na nevedomého obracal s prosbou o radu, či vysvetlenie na obyčajných ľudí, ktorých stretal na uliciach a na trhovisku. Takto si narobil aj dosť nepriateľov. Vyplývalo to z toho, že dať sa do reči zo Sokratom znamenalo odhaliť „v plnej kráse“ svoju nevedomosť, čo sa mohlo skončiť aj verejnou blamážou.
Dialóg sa zväčša skladal z dvoch častí. V prvej tzv. negatívnej, či deštrukčnej zložke si Sokrates najprv vypočul spolubesedníkove argumenty či úvahy a navodil dojem, že mu majú naozaj poskytnúť cenné poučenie.